Za málo a za veľa

Juraj Malíček na besede okrem iného povedal aj to, že čítanie je nebezpečné. Čítanie ľudí mení. Čitateľ vychádza z románu ako iný človek.
A ak má nejaký problém s identitou, román ho môže aj zásadne poznačiť.
Aj preto by si mal každý dobre premyslieť, po akom diele siahne. Väčšina kníh sa čitateľovho vnútra zásadnejšie nedotkne. Preletí ním a nezanechá žiadnu stopu. Ale sú aj také, ktoré sa usadia kdesi hlbšie a tam si robia, čo chcú.
Len pri niektorých dielach človek zažije pocit úžasu. Tento úžas väčšinou nie je emocionálny, ale intelektuálny.

V súbore nasledujúcich hodnotených poviedok sa u mňa pocit úžasu nekonal. Ale nie sú medzi nimi ani tie najhoršie texty. Je to taký jemný podpriemer, priemer, nadpriemer a jedno vyššie hodnotenie. Ak zarezonujú u ďalších porotcov, je tu pre viaceré aj reálna šanca na finále.

Doteraz som obodovala 35 poviedok a priemer je zatiaľ 4,4. Snáď to stúpne.

Poviedka dvadsiata šiesta:
A zas je tu niečo, čo bolo o všetkom možnom a v skutočnosti to bolo o láske muža a ženy. Lebo realita nestačí. Lebo autori nie sú schopní invenčne popísať romantiku, a tak do toho pchajú fantastiku na ozvláštnenie, aj keď netreba. A keď už, prečo to rovno nešupnúť do žánrovej súťaže?
V texte bolo veľa chýb. A boli pomerne, zásadné. Hrubice v prídavných menách množného čísla, opakovanie slov, „moc“ namiesto „veľmi“, ale napríklad aj omyl v slove „výr“, ktorý mal byť v tomto prípade „vír“. Odhliadnuc od gramatiky a štylistiky tam bolo aj zopár logických nedostatkov. Slabí muži ako otroci v baniach? To asi nebolo bohvieako efektívne…
Poviedka mi pripadala ako vyskladaná z hrania nejakej počítačovej hry. Vyzeralo to ako sci-fi, dokedy veliteľ nevyriekol zaklínadlo. Pôsobilo to zvláštne. Viem si predstaviť, že zručný a vypísaný autor by tému dokázal spracovať do slušného dobrodružného a akčného sci-fi. Bol by to síce brak na jedno použitie, ale funkčný. V tomto prevedení slabé. Nebudem stále dodávať, že slabé pre mňa – hodnotenie je subjektívne a hodnotím sama za seba. Takže tak.

Poviedka dvadsiata siedma:
Na začiatku sa spomínalo „štýlové pozérstvo“. Áno. Také poznám. Je to teraz veľmi trendy. Tá veta je tvoja, autor(ka)? Je dobrá. A vystihuje celý text. Či je dobré aj to, nechám na teba.
Hrdinka sa volala Alta. Čudné meno. Najmä ak sa ostatné postavy volali Denisa, Marcela, či Eva. Čitateľ mal hneď naservírované, že táto hrdinka nebude len taká obyčajná. Jej deklarovaná odlišnosť vo všetkom, čo a ako robila, bola iritujúca. Zdôrazňovanie jej nevšednosti spôsobilo, že sa mi vzdialila a jej odlišnosť som s ňou neprežívala, ale vnímala som ju ako rušivý element.
Použitie výrazov ako „odtuší“, či „dlžná chvíľa“ naznačujú, že autor sa pokúšal o nestereotypné písanie. Napriek tomu ma podobný výber slov vyrušoval. Pôsobil neprirodzene a strojene, ako kalkul, kvôli ktorému malo dielo vyznieť presne ako hrdinka – odlišne.
Negatívne vnímanie textu sa ešte vystupňovalo v scéne s baviacimi sa matkami. Akoby ich rozprávač odsudzoval. Pritom text je písaný štýlom, ktorý má ulahodiť skôr vyzrelejšiemu čitateľovi. Je náročné štylizovať sa do chápania školopovinnej hrdinky pri tejto forme podania. Svedčala by staršiemu hrdinovi. Možno aj vo veku „nechápaných“ žien.
Ihlica ako meč bola zaujímavá. Rovnako ako spojenie metapríbehu v realistickom deji. Otázka, čo je skutočné a dôležitosť vnútorného prežívania je fajn téma.
Ak je autor v približnom veku hrdinky, klobúk dole. Je to vyspelé písanie. Ale mám akýsi neurčitý dojem, že v tomto prípade bude o čosi starší. Možno aj vo veku rodičov hrdinky a že to bude pokus o štylizovanie sa do role tínedžerky.
Keď som dočítala záver, povedala som si – aha, no dobre. To bolo celé. Nič viac mi tento príbeh nedal. Bolo to skôr zamyslenie a úvaha ako poviedka. Gradácia sa nekonala, stálo to na prežívaní spolu s hrdinkou, a to sa u mňa nedialo. V rámci súťaže nadštandard. Pre mňa osobne málo.

Poviedka dvadsiata ôsma:
Hmm, retrospektívny potrat… To už je riadna pikantéria. Predpokladám, že téma by oslovila aj prívržencov Pro-life. Najmä detailne popísaná predstava potratu z pohľadu potrácaného dieťaťa. Čakala som, kam to bude viesť. A ono to viedlo do cestovania v čase. No jo.
Vlastná matka chce nechať zabiť dcéru, lebo bola „zlá“? Šokujúce! Ale dobre. Keď už, nebolo by vhodné venovať sa viac psychológii postáv, tomu, čo matku reálne viedlo k danému rozhodnutiu, čo pociťovala?
Po takom významnom zásahu a zmene v čase by sa toho určite zmenilo viac, než len to, že sa „večne opitý Brad dostane na vysokú a sfetovaná Marícia neskočí pod vlak“. Čo zmeny v živote matky?
Plán hrdinky bol chabý, záver prirýchly. Napriek tomu to bolo napísané slušne a v súťaži sú aj menej invenčné texty. Práve za tú invenciu a nevšednosť základnej myšlienky body nahor.

Poviedka dvadsiata deviata:
Tento text sa takmer nedal čítať. Na prvej strane sa hádam ani neobjavila bodka. Všetko to plynulo ako podivný mix priamej reči s rozprávaním, oddelený čiarkami. Časy sa striedali aj v rámci jednej vety, formálna stránka bola katastrofálna a celý príbeh degradovala. Akože nápad nebol zlý. Oceňujem autenticitu, použitie skutočných reálií a mien dodávajúcich fikcii punc reality. Akoby „ktosi“ o „niečom“ vedel, len nevedel ako to má povedať. Bohužiaľ, v poviedke je dôležité práve to ako.
Autor si môže dielo spoznať napríklad podľa toho, že v nej vystupoval podplukovník Dubánek. Nízke body.

Poviedka tridsiata:
Predaj vzduchu nie je až taký šokujúci a nereálny. Už sa to vlastne aj deje. Len nedávno som zachytila informáciu o tom, že na niektorom letisku v južnej Amerike si ľudia musia priplácať za vzduch, lebo je tam nainštalovaný nový typ klimatizácie. Ale netreba chodiť ani tak ďaleko. Terasové príplatky v kaviarňach a reštauráciách sú vlastne tiež do istej miery takou formou platby. Ale poďme ďalej. Úvodný šok sa nekonal, tak som čakala, že to vykopne dystopický príbeh.
Postava menom Sartre predznamenávala, že by sa tu mohol udiať nejaký ten existencionalizmus. Ale ono sa nekonalo nič natoľko komplikované. Bolo to príjemne ubiehajúce sci-fi, takmer bez chýb. Vstúpili sme do precízne vytvoreného sveta budúcnosti s viacerými fjučr vychytávkami. Takéto veci sa páčia. Pre čitateľov tohto druhu textov sú relevantné. Ja osobne nie som celkom cieľovka, ale bola by škoda zmietnuť to zo stola len preto. Napísané to bolo slušne, príbeh nútil čítať ďalej a zistiť, čo je za tým, vizualizovateľné prostredie pomohlo a v hlave to fungovalo ako film. Malo to eko podtext, ktorý je síce prefláknutý, ale OK. Dala by som viac, ale celé to bol len prológ, nie poviedka. Bol to úvod, stručné zhrunutie témy a navodenie pocitu, že bude pokračovanie. Bolo to neuzavreté, neucelené a pointa sa vlastne ani nekonala. Konflikt sa neodohral, zápletka oscilovala vo filozofickej rovine opísania daného problému a navodenia otázky – čo ďalej? Nestačilo to. Dobré spracovanie bez údernej pointy. Priemer. A to som štedrá kvôli forme a načrtnutému deju.

Poviedka tridsiata prvá:
Spočiatku som váhala, kde je tá fantastika. A vlastne, keď sa tak nad tým zamyslím, váham doteraz. Je vymyslená história, bez použitia nejakých nereálnych prvkov fantastikou? OK. Tak nech teda je. A budeme ju hodnotiť.
Mala som problém s vizualizáciou prostredia. Nevedela som si zaradiť obdobie. Krčma U Jozefa mohla byť zo súčasnosti, z minulosti, aj z nejakej, steampunkovo pôsobiacej budúcnosti. Trošku mi to spresnila tá hodvábna košeľa, kabátec a mešec, ale naozaj len trošku. Ešte stále to mohla byť aj tá steampunková budúcnosť. Na vytvorenie komplexnej predstavy hneď od začiatku, to bolo nedostačujúce.
Poviedka má úvod s predstavením hrdinu, jadro s naznačením zápletky a záver v podobe rozuzlenia. Funguje podľa šablóny a funguje dobre. Je tam nesympatický a kvázi zlý hrdina, ktorého si čitateľ programovo obľúbi a drží mu palce, záhadná, silná a odmeraná žena, z čoho sa dá automaticky vytušiť romantická linka, základný konflikt, aj zvrat. Klape to klik-klak. Napriek zvratu bez prekvapenia. A pritom formálne a obsahovo tomu nič nechýba. Skôr je tam čo-to navyše. Napríklad príliš detailne popísaná bitka, ktorá zaberá zbytočne veľa deja. Podobné popisy sú vhodné do románov. Táto bitka akoby do textu ani nepatrila. Nehodila sa tam. Akoby chcel autor ukázať, že dokáže písať bojové scény, že ich má rád, avšak dej to nikam neposunulo. Bolo to účelové a jediný zmysel vidím v prípadnej zmene nazerania Lucie na Jonáša. Na to však zďaleka nebolo nevyhnutné minúť až toľko písmen.
Poviedka je čiastočne uzavretou pasážou jednej príhody. Je zrejmé, že príbeh je košatejší a dlhší. Že je úvodom do osudov hrdinu Jonáša. Román o takomto zlodejovi by rozhodne nemusel byť nezaujímavý. Tento typ fantastiky u nás píše zopár autorov a konkurencia im dozaista nezaškodí.
Bolo to dobré, prepracované, vizualizovateľné, ale ako ucelená poviedka to nefunguje. Napriek tomu nadpriemer.

Poviedka tridsiata druhá:
Už v druhej vete bol spomenutý román Valis od Philipa K. Dicka, takže som očakávala, že to nebude len také samoúčelné veľkohubectvo, poukazujúce na sčítanosť autora, respektíve hrdinu, ale že tam bude nejaké premostenie s týmto, pomerne náročným, azda až filozofickým textom o hľadaní boha. Inšpirácia Valisom sa konala. Bola v priamolinkovej rovine a je fajn, že bola priznaná.
Hrdina prirýchlo uveril svojim únoscom a bral ich vysvetlenie ako fakt.
Nikto nevedel, čo je Hane, žiaden lekár nedokázal stanoviť jej diagnózu, ale aj tak sa spoliehali na nejaký, hoci aj klinicky neoverený liek? To nedáva zmysel. Ak už sa vyvíjal liek, museli vedieť na čo. Diagnóza teda musela byť známa.
Molien opustil svoj druh a planétu naozaj len preto, lebo sa nudil? Prečo bol pre svoj druh taký podstatný, že ho šli hľadať?
Vo vete, keď Molien vysvetľuje Milanovi odkiaľ je, je dosť zásadná chyba. Hovorí to (asi) Molien a po jeho priamej reči je napísané „priznal sa Treil“. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala kto je kto a že to bude zrejme preklep. Ale pomerne zásadný. Alebo mi niečo uniklo.
Záver skĺzne do sklamania – mimozemská bytosť opustí rodnú planétu, lebo je nadšená Zemou a láskou jednej dvojice. Ale dobre. Vyššie body.

Poviedka tridsiata tretia:
Rovnaké hodnotenie ako predošlá poviedka dostala aj táto. Bola o Morene a bola napísaná pekne. Občas mi udrelo do očí niečo rušivé, ale nebolo to nič zásadné. Autor by si mal dať väčší pozor na opakujúce sa slová a voliť alternatívy.
Prekážali mi edukatívne vysvetlivky za záverom, ktoré do poviedky nepatria, ale o tom som hojne písala minulý rok, takže sa nebudem opakovať. Azda len toľko, že ak ste autor, skúste pouvažovať nad tým, aké je asi pre čitateľa praktické prejsť počas čítania zo strany 3 na záver poviedky a zistiť, čo znamená oná hviezdička. Poviedka nie je diplomovka, ani román. Vysvetlenia má niesť v deji. Robte text pre čitateľa čo najprijateľnejším.
Rušivo pôsobilo uvádzanie zdroja ľudovej básne na začiatku. O to skôr, že tým zdrojom bol „Internet“.
Vadilo mi aj to, že keď sa starec zamýšľal nad tým, kto dievčinu zachránil, v hre bola aj alternatíva, že to bol jej brat. A následne mladíkovi povedal, že spolu s dievčinou má splodiť dieťa. Ja neviem, ale mytológia-nemytológia, je to divné. A zvrhlé.
Hlavný hrdina bol vlastne stelesnením ideálu mužského života. Každoročne iná, mladá a krásna žena, dennodenný sex, život na hrade plnom sluhov… Mytologický rozmer chápem, avšak toto poňatie ma akosi neoslovilo. Minulý rok vyhrala Cenu Fantasy poviedka s rovnakou tematikou, ktorá mi sadla o poznanie viac. Bola dramatickejšia, akčnejšia, príbeh gradoval, kdežto v tomto prípade šlo len o akýsi popis bez prekvapenia.

Poviedka tridsiata štvrtá:
Nemám rada fanfiction. Literárne cvičenia? OK, nech sa každý zabáva ako vie. Ale do súťaže? E-e. Jasné, subjektívny názor, ale tomu sa hodnotiteľ nevyhne. Aspoň, že toto nebolo až také prvoplánové fanfiction.
Poviedka je z veľkej časti zložená z dialógov. To je ďalšia vec, ktorú zrovna nemusím. Ale na hru niekedy do budúcna to v prvej časti poviedky stále vyzeralo celkom fajn. Bohužiaľ sa to zvrtlo a ďalšia časť pôsobila schematicky.
Páčila sa mi hra s menami (Ser Lock Homeless, Less Trade).
Dosť dlho som si nebola istá, kde je ukrytá žánrovosť. Prišlo to neskôr. Ako inotaj. V tom viditeľnejšom prevedení ako smrť na následky čítania knihy. Novátorské to nie je. A stroskotá to v momente, keď autor neponúkne odpoveď na otázku PREČO. Dúfam, že mŕtvy literárny kritik nie je nejaký odkaz…
V závere sa malo odohrať nejaké superodhalenie, nielen bu-bu-bu. Júj, čo to malo byť? Horor? Ten záver bol fakt zlý. Zlý bez ďalších vysvetlení.
Nekonzistentná záležitosť, akoby vyskladaná z rôznych tém. Boli tam aj chyby a body sú nízke.

Poviedka tridsiata piata:
Spôsob rozprávania príbehu, postavy, obdobie… trochu mi to pripomenulo štýl minuloročných Klobás. Toto bolo pre mňa lepšie. Menej postáv, lepšia vizualizovateľnosť príbehu a nejednoznačná pointa, aj keď samotný názov dával tušiť, o čom to bude. Ale aj tak to bolo prekvapujúce.
Kúzelnícka profesia je opísaná na dvoch miestach veľmi podobne. Raz hrdinom, potom rozprávačom príbehu. Čitateľovi to stačí povedať raz. Druhýkrát je to už zbytočné a v poviedke by nemalo byť zbytočné nič.
Kúzelník ako čarodejník? Fajn téma. Neraz popísaná, aj sfilmovaná. Ale stále zaujímavá. Tiež si niekedy hovorím, že napríklad taký Dynamo to určite len nehrá.
Dobré to bolo. A body sú vyššie.