Únikológia

Začalo sa náročné leto.
Unikám pred horúčavou do klimatizovaných miestností a snažím sa telo presvedčiť o tom, že náhle zmeny teplôt mu prospejú.
Unikáme pred robotou, pred ľuďmi, unikáme na dovolenky, do prírody, do snov, do fantázie, do náboženstiev, športu, zdravého, alebo aspoň odlišného životného štýlu, do kaviarní a krčiem…
O rôznych druhoch únikov (nie moču) som sa nedávno rozprávala s Eugenom Gindlom. Vlastne aj písanie je istou formou úniku. Už len tým má svoj význam. Dáva zmysel samotnému autorovi. Dielo nemusí byť vyzdvihnuté nikým iným. Je dôležité, aby napĺňalo autora samotného. A nemusí to byť len kvôli úniku. Dôvod si nájde každý sám.

Veľa tých, ktorí sa vyventilovali písaním, však chcú posunúť svoju tvorbu niekam inam. Chcú si ňou overiť a potvrdiť vlastné kvality, a to aj v prípade, keď si to dielo vonkoncom nevyžaduje. Aj keď sa podieľam na organizovaní literárnej súťaže, nedá mi to a občas si kladiem otázku, prečo to tí ľudia vlastne robia? Je byť spisovateľom momentálne moderné? Je to trendy? Myslia si autori, že sa tak dá zbohatnúť? Presláviť sa? OK, niekde a niekedy možno áno, ale autor na to musí mať to „nešpecifikovateľné čosi“, v kombinácii s mimoriadne dravým marketingom a kusom šťastia, aby to do seba takto pekne zapadlo.

Každý si v kútiku duše o sebe myslí, že je iný. Že práve on je odlišný, špecifický, lepší, múdrejší, vtipnejší, originálnejší, nadanejší… Väčšina ľudí tajne dúfa, že bez ohľadu na vek, vzdelanie a spôsob, akým žijú, sú práve oni tými vyvolenými. Že sa raz stanú legendami. Samozrejme, nielen v písaní. Asi je to tak dobre. Ono ich to potom nakopáva, ťahá vpred, a tak celkovo, je to fajn egoobranný mechanizmus.

Písanie je veľmi špecifická kategória. Veľa známych autorov má nekonečné ego. Aj na Slovensku. Či ho mali také aj predtým, než sa ich knihy začali olepovať nálepkou bestseller (ktorú dáva napríklad Ikar už pomaly na každú knihu), alebo sa to udialo niekde na ceste za „slávou“, je otázne. Asi to tam kdesi driemalo a na povrch sa to vydralo až potom, keď im predaje dali za pravdu.
Zamýšľala som sa aj nad tým, či musí mať autor veľké ego na to, aby ním ohúril ostatných, prilákal čitateľov a spravil okolo seba gloriolu veľkoleposti. Keď sa to podarí raz a dotyčný zapadne do kategórie bestsellerový autor, kritizuje sa už zložitejšie. Obzvlášť, ak autor v danom priestore nemá silnú a relevantnú konkurenciu a momentálne je „v kurze“. Každé dielo je automaticky prijímané, ako čosi výnimočné, z autora sa stáva nadhodnotený produkt, značka a málokto si trúfne vrchstnúť mu do tváre, že tie cisárove nové šaty sú v skutočnosti na hanbu. Ale ono sa asi celkovo ťažšie kritizuje v prípadoch, keď je aj inak inteligentná väčšina zblbnutá trendami a väčšinovým názorom a celé sa to ponúka v takom fajnom obale.
Naviac, kritika je odstrašujúca. Zbytočne môže odradiť aj autora, ktorému zatiaľ ego nestihlo narásť a môže si ju začať aplikovať na seba s otázkou typu – keď už ani toto nie je dobré, tak čo potom ja? Načo do toho zbytočne rýpať a poukazovať na to, že tí vyvolení sú vlastne len priemerní, ktorí majú väčšiu podporu. Najmä ak je aj veľa podpriemerných. Tešme sa z priemernosti a vyzdvihujme ju na piedestál. Načo si to kaziť, veď to už by sme tu asi fakt nemali nikoho. A lepšie niečo, než nič.

Najlepšie je, ak autor píše preto, lebo chce. Lebo ho to baví, teší, uspokojuje a má čo povedať. Aspoň samému sebe. Ono tí šuflíkoví autori nie sú o nič horší než tí, ktorí sa predávajú na poličkách. Častokrát sú azda aj lepší. Možno im chýba práve to veľké ego na to, aby svoj výtvor pustili do sveta, možno v tom ani nevidia zmysel, alebo naopak, majú dostatočnú mieru sebareflexie. Ale sebareflexia občas aj brzdí. Koľkí nesebareflexívni už prerazili…
Písanie je fajn, keď za tým nie je žiaden kalkul. Kvôli kalkulu vzniká more braku. Iste, práve ten brak má silnú cieľovú skupinu. A možno zaujme aj mimo nej. Človek si pri takej literatúre čiastočne „uvoľní“ mozog – niečo ako keď inteligentný, sčítaný, analyticky, racionálne a vecne zmýšľajúci profesor siahne vo voľnej chvíli po Novom Čase. Ale keď je toho braku príliš, prehluší to dobré a udá trend, že dobrý a správny je práve brak. Nastaví latku tak, že aj hodnotnejšie diela sa ju zrazu snažia podliezť.
A s kalkulom vlastne musí k písaniu pristupovať aj väčšina spisovateľov akože z povolania. Zväčša už majú svojich dvorných vydavateľov a tí im sem-tam naznačia, čo sa cieľovke páči a čo až tak neletí a ak je to našinec, nech to teda radšej hodí do tých pražských reálií, lebo ten český trh je predsalen o čosi širší a že každý má rád, keď sa píše „o ňom“ a že potom aj tie predaje budú veselšie. Možno sú ale autori aj sami vnímaví a dovtípia sa čo a ako. A tak píšu možno ani nie tak preto, lebo by sa to im samým tak páčilo, ale preto, lebo prachy sú prachy a dobrá kniha je tá, ktorá má nálepku bestseller. Či?
A argument, že dávajú čitateľom to, čo čitatelia chcú, je vlastne tiež celkom v poriadku. Veď knihy predsa majú vznikať práve pre nich a nie len tak, samé pre seba, alebo pre nešpecifikovanú cieľovú skupinu, ktorú by bolo nutné hľadať, nedajbože vytvárať. Vydávanie kníh je biznis ako každý iný. Tovar treba rýchlo a dobre predať, treba ho predať veľa. A nepredáva sa len kniha, ale aj samotný autor.

Otázkou je, čo je „správny“ prístup – tlačiť diela, ktoré sú ľahké, čítavé, oddychové, ktoré sa dobre predávajú, lebo sú žiadané, lebo je žiadaný autor a lebo je tak nastavená latka, alebo sa sústrediť na kvalitné, zložité a náročnejšie veci, ktoré sú mnohokrát napríklad aj veľmi vtipné, ale masa naučená na brak ich nedocení. Dá sa vkus masy vyformovať a zmeniť? Alebo sa mu dá len podriadiť? A ak sa dá formovať a meniť, tak ako? Čo ak by sa zrazu začal ako bestseller predávať Vergílius, Pynchon, Foucault, alebo taký Heidegger? Keby sa spravila masívna kampaň na nejaké náročné a dajme tomu aj aktuálne dielo, boli by ľudia ochotní nechať sa strhnúť a práve preto, lebo by si mysleli, že už to čítal každý a že to tak má byť, by sa k nim pridali? Predpokladajme, že ak by sa v spoločnosti dostatočne prízvukovala a tlačila myšlienka, že čítať tieto diela je trendy, správne, jednoduché a nezvládol by to len hlupák, nikto by si nechcel priznať, že je out a hlúpy. Takže by si knihu aspoň kúpil a možno by ju nedočítal, ale minimálne by sa o to pokúsil. Iste, je to extrém a bohvie, ako by to vlastne dopadlo. Ale čo ak by sa marketingová aktivita zrazu zamerala na nesračkovú literatúru? Zmenilo by to správanie čitateľov? Zmenilo by to ľudí? Alebo by prestali čítať úplne?

Ono ani napísať dobrý brak nie je ľahké. Kalkuluje sa s krátkymi vetami, niečo, akoby ste sa rozprávali s mentálne retardovaným, ktorý je ale dostatočne vnímavý na to, aby vedel, kedy sa už z neho robí prdel. Krátke vety sú inak veľmi fajn. A sprostredkovať nimi obsah skutočne trefne, je fest náročné. Obsah musí byť podávaný zreteľne, jasne, záhada musí byť záhadná len naoko, pointa zas podaná na plné pecky, žiadne také, že otvorené konce nabádajúce k nejakej nejednoznačnej odpovedi, emócie dávkované polopate, aby nedali priestor žiadnym pochybnostiam o tom, kedy sa vzrušiť, či vyroniť slzu. Autor si tu nemôže dovoliť alibizmus čitateľského výkladu, taký vlastný „lepšej“ literatúre.

Ja mám brak vlastne celkom rada. Musí však byť dávkovaný v tom správnom pomere. Mám rada niektoré gýče a mám rada horor, ktorý je považovaný za b-čkový žáner. Mám rada apokalypťáky. Je to môj únik. V hororoch sa dejú veci, ktoré ma dokážu vytrhnúť z reality a keď sa do nej vrátim nazad, poviem si, že realita je vlastne celkom fajn. A zas v nej môžem nejakú dobu spokojne fungovať.

 Foto: Flickr