PRrečo PR PRedáva

PR

Správne PR funguje ako vírus.
Správne PR je choroba a šíri sa samo. V správnom PR je zakomponovaná informácia, alebo je vytvorené tak, že sa šíri bez pomoci toho, kto ho vytvoril.

Ak je z hľadiska marketingu myšlienka propagovaná správne, pôsobí ako infekcia, nákaza, voči ktorej ľudia nie sú imúnni.
Pokiaľ vírusový kód nie je zabudovaný v samotnom produkte, musí byť obsiahnutý v PR posolstve. Nestačí zaujať určitú komunitu a šíriť správu v okruhu priateľov. Aj keď je produkt určený len špecifickej skupine, treba osloviť každého. Až keď PR informácia začne doliehať na príjemcu z okolitého prostredia ako všeobecne známy fakt, získa tú najväčšiu hodnotu a produkt sa začne šíriť aj bez podpory.
Človek ľahko podlieha masovej psychóze. Ak má produkt každý, ak ho každý pozná, je logické, aby som ho poznala aj ja. Je jedno, či ako dôvod nákupu uvediem, že produkt má každý, alebo len to, že chcem vedieť, o čom každý hovorí. Ľudia sa chcú sami rozhodnúť, čí názor budú zdieľať. Výsledok je však pre obe skupiny rovnaký. Produkt si kúpia.

Pri šírení PR posolstva je najdôležitejšie nájsť ground zero. Nainfikovať PR rozvádzač. Je to človek, ktorého druhí nasledujú, ktorého názory sú považované za smerodajné a aktuálne nasledovaniahodné. Je to človek, ktorý mnohých pozná a ľahšie nainfikuje širokú skupinu.

Nájsť takého človeka teoreticky nemusí byť zložité. Podľa maďarského autora, novinára a prekladateľa Frigyesa Karinthyho medzi akýmikoľvek ľuďmi navzájom existuje len šesť ďalších osôb. Keďže žil v rokoch 1887 – 1938, jeho teória môže byť v dnešnej dobe zmenená napríklad aj vplyvom internetu. Úlohu zohráva aj to, nakoľko zaujme posolstvo v reťazi jednotlivých členov. Zaujať v dobe, kedy sú ľudia presýtení informáciami, je samozrejme náročnejšie.
Teória sietí Paula Erdösa zas matematicky zaujímavo definuje interakciu ľudí na diaľku.

Ďalšia vec je, že nič netreba preháňať. Ľuďom môže byť informácia podaná len párkrát. Ak sa to deje príliš často, alebo sa nezvolí vhodná forma a kanál, ľudia informáciu odmietnu a začnú odmietať aj všetko, čo s ňou súví.

Podobnú stratégiu je možné uplatniť aj v oblasti knižného marketingu. Nakoľko kvalitné  je dielo, ktoré sa propaguje, je už druhá vec. V zásade však tento postup funguje.
A veľké predaje sa môžu začať. Hoci, podľa Matthewovho efektu bude dané tomu, kto má. Myslel to tak, že bohatí budú ešte bohatší a chudobní budú ešte chudobnejší. Takže zbohatnúť na knihách (podobne ako na inom) je o čosi jednoduchšie, ak už bohatí ste.

Foto: Flickr

komentárov: 4

  1. Mňa by zaujímal váš názor na self-publishing. Keďže sa otvára aj takáto možnosť (teda zvýhodnená) vďaka Cene fantázii, je to v SR dobrá možnosť? Komu ju odporučiť? Začínajúcim autorom? Tým šťastnejším, ktorí už úspešne publikovali v zborníkoch alebo vyhrali pár súťaží? Nie je to skôr autorská samovražda? Vďaka za odpoveď.

  2. Názor na self-publishing si stále viac-menej vytváram. Zrejme tomu pomôžu aj skúsenosti po tomto ročníku MCF. Pre finalistov sú pripravené kompletné balíky self-publishingu, nielen zľavy. Je predpoklad, že práve títo autori už budú mať niečo za sebou a možno majú comp plný nečítaných pokladov, tak prečo sa o ne nepodeliť?
    Ak má autor doma text, ktorý by neponúkol vydavateľovi, alebo ho vydavatelia odmietajú (čo vôbec nemusí znamenať, že text je zlý, pokojne to môže byť práve naopak) a chce ho zdieľať s čitateľmi, tak je to fajn možnosť.
    Slovenský trh nie je dostatočne veľký na to, aby dielo vydané ako selfpub dosiahlo úspech typu Šestesiatich odtieňov, či Sila. (Hoci lokálne vody zamútiť môže.) A aj keď sú čítačky čoraz samozrejmejšie, stále nie sú rozšírené tak, ako v zahraničí. Ale ak je autor dostatočne aktívny, šikovný, a chápe, že vydaním diela sa robota nekončí, dokáže si selfpubom vydanú knihu spropagovať aj sám nejakým tým nenáročným guerilla marketingom (nekonvenčná marketingová kampaň, ktorej účelom je podľa Levinsona dosiahnutie maximálneho efektu z minima zdrojov). Nejaké to video na youtube, spolupráca s webmi, blogermi, tlačenie cez sociálne siete… môže to byť osviežujúcejšie a mať to na čitateľov väčší dopad, než klasické spôsoby vydavateľov. Najmä, ak je dielo niečím iné, dobré, kvalitné, novátorské a keď sa zamakalo na jeho príprave pred vydaním.
    Možnosť zarobiť si na tom, tiež nemusí byť na zahodenie.
    Či by som to odporučila tým šťastnejším, ktorí už úspešne publikovali a vyhrali? Hmmm, neviem. Úspech nikdy nezaškodí. Ani to, keď autora pozná o pár ľudí viac. Ale self-publishing je fajn štart pre každého autora. Odskúša si, aké to je vydať knihu, naučí sa čo-to pri tom, zoznámi sa so spätnou vazbou, ak sa knihe zadarí, ľahšie ju ponúkne vydavateľovi, resp. za ním môže ísť ľahšie s ďalším dielom a oprieť sa o skúsenosti so selfpubom.
    Autorská samovražda? Kto to tak nazval? Znie to catchy 😀 Nie, nemyslím si to. Autori, ktorých chcú vydavatelia, týmto spôsobom publikovať aj tak nebudú. A tí, ktorí sa ešte nerozbehli, nemajú veľmi čo samovraždiť. Nikde nie je napísané, že ak knihu publikuje vydavateľ, tak sa bude zákonite predávať.
    Pri selfpube navyše nehrozí, že výsledok svojej snahy uvidíte niekde v mega výpredaji s nálepkou 1 euro 🙂
    Môj názor možno nie je v tomto úplne smerodajný, lebo nie som veľmi asertívna autorka. Ale ja by som do toho šla. Mám zopár „šuflíkových“ diel, ktoré by vydali za jednu zbierku a hovorím si, že toto bude zrejme tá správna platforma na to, ako ich nenechať len tak vyhniť.

  3. Vďaka za názor a aj za tipy. A ešte jedna otázka: budeme sa môcť (autori) tento rok tešiť na pripomienky ku súťažným textom na vašom blogu? Nechcem na vás tlačiť, ale bolo by to super 🙂

  4. Rado sa stalo 🙂
    Áno, spätná väzba pre autorov, počas porotcovania MCF 2014, určite bude. Blogovať sa chystá Marek Kolcun na stránke http://www.jocho.sk. A ja uvažujem, ako to blogovanie oproti minulému roku nejak zmeniť…

Pridať komentár