1/2

Po tejto pätici, z ktorej som v štyroch prípadoch mala z poviedky výborný čitateľský zážitok a miestami som zabudla, že ju mám aj zhodnotiť a nielen zlupnúť, som znova nadobudla vieru vo svetlé zajtrajšky slovenskej fantastickej tvorby.

Som za polovicou a ak platí teória, ktorú spomínal Juraj Lörinc, že porotcovia najlepšie hodnotia v úvode a v závere, tak mi asi na konci nebude stačiť stupnica. Mám však dojem, že najlepšie diela sa nachádzajú práve v tejto časti (spolu s ukončením  tej predošlej).

Poviedka 67.
Pri tejto poviedke mám vypísané len citácie s označením „pekné“. Vskutku brilantný text. V úvode plynul azda trošku prirýchlo. Rýchlopis životných udalostí bol však opodstatnený počiatočným blúznením hrdinu. Dielu by pokojne pristal rozsah novely, či románu. Rada by som si ho prečítala. Neobvyklé obdobie, neobvyklé reálie, zaujímaví, nielen čierno-bieli hrdinovia, nevšedné podanie. Text plynul dlhší čas ako opis historických udalostí, rozprávaný hrdinom. Fantastika sa začala konať neskôr, o to však výbušnejšie. Pointa ma dostala. Zaujímavosťou tejto, aj nasledujúcej poviedky bolo okrem iného to, že som ju čítala v poradí za „kontroverzným“ dielkom z minulého hodnotenia. V určitých momentoch mi pripadali akosi podprahovo podobné a vŕtalo mi v hlave, či nevyšli z rovnakého zdroja. Stavba deja, použité výrazové prostriedky, explicitné sexuálne opisy (aj keď už jemnejšie)… žeby rovnaká „škola“? Ivan ma ubezpečil o rôznosti autorov, ktorí pre mňa naďalej zostávajú anonymní. Som skutočne rada, pretože by bola škoda, keby takto zručne píšuci autor bol zo súťaže vyradený. Ale tí, ktorí dokažu písať štýlom, ako autori diel 66, 67 a 68 (aj čísla 69 a 70 v mojom poradí boli výborné), by také čosi ani nepotrebovali. Nebudem prekvapená, ak títo spisovatelia už publikujú. Je pravdou, že súťaž je určená amatérom a nemá primárne slúžiť objavovaniu už objaveného, ale publikujúci autori z nej vylúčení nie sú. Ak ich publikovanie doteraz nepostretlo, zrejme k tomu nemajú ďaleko. Minimálne čo sa týka zborníkov Martinus Ceny Fantázie. Desať bodov.

Poviedka 68.
Aj táto poviedka obsahovala popisné sexuálne akty. To, čo hrdinka spravila s dieťaťom, bolo odporné. Hodilo sa to do diela a patrične ma to zhnusilo. Na deti si nepotrpím, ale mala som dojem, že toto bolo „moc“. Samozrejme, je to otázka autorovho vkusu a vkusu jednotlivých čitateľov. Ako na čitateľa, to na mňa nepôsobilo dobre. Ako porotca však oceňujem autorovu odvahu a spôsob vykreslenia postavy. Je pravdou, že aj táto brutálna záležitosť spadá do kategórie textov nevhodných pre dospievajúceho čitateľa. Násilie a sex sú hybnými silami médií. Celá problematika môže vyvolávať filozofické otázky, prečo „spoločnosť“ akceptuje texty s extrémne násilným obsahom, ale cenzuruje explicitné sexuálne prejavy. Na podobnú tému však treba zrejme samostatný článok a nielen pár viet pri hodnotení diela. Táto poviedka bola pre mňa o čosi slabšia, než dve predošlé. Názov a jeho prepojenie v deji sa mi zdali zbytočne násilné. Načo? Tiež som nepochopila, prečo sa hrdinka s danými schopnosťami, nechala vlastne zavrieť. Načo tam bola? Zmeniť sa zjavne nehodlala. Ak hej, jej vnútorný zápas nebol podľa mňa zdôraznený dostatočne. Načo si zavolala vyšetrovateľa? Kedykoľvek mohla odísť. Nepotrebovala ho. Volala ho len kvôli tomu, aby naňho vyblafla, aké má schopnosti? A načo? Na základe jej vykreslenia sa mi to zdá nepravdepodobné. Hrdinku som v určitých momentoch nechápala. Bola chladná, individualistická, miestami až diabolsky krutá a pri výsluchu neskôr na mňa začala pôsobiť rozpačito. Záver bol fajn. Úderný a rýchly, ako rana nožnom. Avšak pointa, ktorá mu predchádzala, vyznela akosi zvláštne neukotvene. Napriek výhradám, ktoré sú skôr čitateľsky subjektívne, bol tento text pokračovaním výnimočnej, na seba nadväzujúcej súťažnej trojice. Bavilo ma to, šokovalo, bola som rada, že nemusím riešiť gramatiku, ani štylistiku, lebo s niečím takým elementárnym predsa autor nebude čitateľa zaťažovať a všetko vopred patrične vychytá. Vysoký nadpriemer.

Poviedka 69.
Séria kvalitných záležitostí pokračovala hororovou poviedkou. Čítala som ju v noci a napriek tomu, že som zocelená rôznym druhom literatúry a filmov, bála som sa. Text plynul od samého začiatku svižným tempom. Zhltla som ho ako jednohubku. Obsahoval krátke, britké vety a slová poskladané tak, že pred očami tvorili film. Nechápala som tú telefónnu búdku, ale potom som si uvedomila, že dej sa odohrával v hlbokých 90-tych rokoch. Horko-ťažko som sa rozpamätala na dobu bez mobilov. Jasné, presne tak by to vtedy bolo. Oceňujem reálne reálie, prirodzenosť vyjadrovania, najmä v dialógoch, ktoré neboli kŕčovité, prepracovanie hlavného hrdinu, ktorému som počas čítania akoby nazrela do duše. Spomienky na túto poviedku ma budú zrejme ešte istú dobu sprevádzať. Na pár drobných detailov to bol veľmi dobrý horor. Taká správna klasika v domácom poňatí. Pre mňa za 9. Veľmi zaujímavý adept na Cenu Béla.

Poviedka 70.
Fúha, odpadla som. Po množstve kravín naraz toľko dobrých textov. Som úprimne rada, že v súťaži nemusím rozhodnúť sama. Aj tento text sa mi totižto mimoriadne páčil. Začiatok ako z Čapkovho Hordubala, lyrizovaný jazyk, nádych nostagie, vecne opísaný, vyvolávajúci tiesnivé pocity, temná doba, strach sršiaci z hrdinu, zničené životy… Hororová zápletka text v skutočnosti nezdramatizovala, naopak ho odľahčila. Ťažoba samotnej situácie by bola omnoho horšie znesiteľná bez nej. Absurdita konca na mňa nepôsobila humorne, ale tragicky. Priveľmi zamiešala pocity, ktoré som nadobudla počas čítania diela, preto 9. Iný dôvod, ako osobný dojem, nemám. Aj tak to však vo mne zanechalo celú škálu pocitov, ktoré budem dlhšie tráviť a presne to od poviedky očakávam.

Poviedka 71.
A nazad do súťažnej reality. Ďalší hrdina zo súdka vyvolených sirôt a text s množstvom preklepov, chýb a choasu v štruktúre príbehu. Autor toho chcel povedať tak veľa, až sa nakoniec utopil v zbytočnostiach a podstatné veci preletel. Nechcelo sa mi to pitvať. K textu azda toľko, že námet o úbohej, opustenej sirôtke, ktorej dedo zanechal zvláštny notes, spracovala napríklad Scarlett Thomas v románe PopCo. Lenže ona na tomto klišé nestavala, ale použila ho len ako pozadie rôznych, lineárne vrstvených spoločenských, matematických, konšpiračných, dobrodružných, až mystických motívov. V tomto texte to však bola hlavná os. Jedna strana povypisovaných chýb tiež o všeličom vypovedá. A to som zďaleka nevypisovala všetky. V istých momentoch mi to pripadalo ako zlátanina Nekonečného príbehu s fakt zlou časťou Supernatural (aj tie dobré sú znesiteľné len kvôli Deanovi). Hodnotím to na takých 5- a aj to len vďaka občasným pekným opisom, ktoré vypovedajú o autorovom záujme hrať sa so slovami.