Zaujať

Rozhodla som sa, že žiadnemu dielu v súťaži neudelím nulu. Už len za snahu autora vytvoriť čosi vlastnou predstavivosťou a zúčastniť sa súťaže, dávam dielu jeden bod. Nulu odo mňa dostanú len diela, ktoré budú zo súťaže vyradené a bodovania sa nezúčastnia.

Vyslovene zlých textov je v súťaži relatívne málo. Viac je podpriemerných a priemerných diel, ktoré, okrem iného, disponujú aj črtou nezapamätateľnosti. Tá je najhoršia. Zaraďujú sa tam aj niektoré poviedky, ktoré som ohodnotila jemne nadpriemerne. Ak si odmyslím gramatické, štylistické a logické chyby v textoch, ktoré sa dajú vychytať, najväčším nedostatkom väčšiny z nich je, že nezanechávajú následný dojem. Nedoznievajú. Nemám chuť o nich premýšľať, lebo neevokujú žiadne otvorené otázky, ani dodatočné emócie. Stáva sa z nich masa, z ktorej vytŕčajú paradoxne buď vyslovene zlé diela, alebo tie najlepšie. Práve kvôli priemernosti sa do pozornosti viac dostávajú poviedky, ktoré sú istým spôsobom extrémne. Vyvolajú totiž aspoň nejakú emóciu, na ktorú sa dá spätne odvolať a spomenúť si. Preferujem texty, ktoré ma pobavia. Ak ma pobavia spôsobom, ktorý nie je všedný, o to lepšie. Tragické záležitosti zväčša skĺzavajú k patetickosti a vyvolávajú viac odpor, ako sústrasť s hrdinom. K tragédiám treba pristupovať s citom, nadhľadom, prirodzene a „čapkovsky“.
Úspešné dielo by malo obsahovať čosi, čo čitateľa donúti premýšľať, čo ho zapojí a vtiahne. Väčšiu šancu v súťaži teda majú texty, ktoré sa odlišujú, sú niečím, čímkoľvek iné (v pozitívnom zmysle) nápadité, zapamätateľné, jazykovo vycibrené a po ktorých sa čitateľ musí následne s príbehom určitým spôsobom vysporiadať. Je fajn, keď si po dočítaní začne niektoré veci googliť a hľadať na nete. Poviedke tým venuje viac času a ukladá si ju do pamäte. Aj preto je na zváženie, či je vhodné vkladať do textov vysvetlivky a naservírovať čitateľovi úplne všetko. Ak sa po prečítaní diela čitateľ zastaví, premýšľa nad ním a nezačne automaticky čítať ďalší text, resp. sa ihneď nevrhne na inú činnosť, dielo zaujalo. Samozrejme je otázne, čo ktorý porotca považuje práve za také…

Poviedka 52.
Textu o strete ľudstva s neznámym typom mimozemšťana a o strete mimozemšťana s neznámymi ľuďmi, sa povenujem viac, lebo sa mi chce. Poviedku si pamätám aj s odstupom času. Dokonca aj potom, čo som si zhruba pred hodinou v kine zmlsla na najnovšom prírastku do rodiny filmov o mojom najobľúbenejšom vyjadrení contradictio in adjecto – čiže o živých mŕtvych. (Ale mohla som napísať aj to, že som bola na World War Z.) To, že si na hodnotenú poviedku napriek tomu stále detailne pamätám, svedčí o fakte, že ma zaujala. Na mnohé ďalšie si nedokážem spomenúť ani podľa vlastných charakteristík. Dokonca niekedy ani na tie s lepším hodnotením. Táto poviedka ma vtiahla najmä vizualizovateľným opisom scén. Určite by to vyzeralo výborne vo filmovej podobe. Trošku Minority Report, trošku Star Trek, trošku Deň, keď sa zem zastavila a vznikol by Trhák. Do role telepatov by mohli byť obsadení napr. Ryan Gosling a keďže druhá bola aziatka, tak tam sa mi vybavuje len Lucy Liu. S rolou špecifického emzáka by to bolo asi zložitejšie, ale on už by sa niekto vhodný našiel. A nazad do reality – príbeh o stretnutí ľudstva s alienom (pričom alien nebol ten zlý, aj keď sa ľudí snažil zničiť), je známy z viacerých diel. V tomto prípade to vyznelo celkom dobre, aj keď dôvod, kvôli ktorému emzák radikálne zmenil názor, bol podľa mňa zbytočne moralistický. Vykreslenie mimozemšťana ako „dobrého a čistého“, nebolo úplne zdieľateľné, keďže záujem, ktorý ho motivoval k plánom na vyvraždenie posádky a celého ľudstva, bol čisto sebecký a egoistický. Pritom autor s tým rátal a do diela to paradoxne zahrnul – nejde o to, aby sa strany rozumne dohodli, ale o to, že jedna strana chce to, čo má druhá. Nechápem teda, prečo tieto konštatovania následne poprel. Mimozemšťana nemotivovala vlastná čistota a neskazenosť, ale jednoduchý motív, že chcel to, čo sme mali my a svoju rasu považoval za nadradenú. Podobné pohnútky sú známe aj z ľudských dejín a napriek presvedčeniu ich stvoriteľov o morálnej opodstatnenosti, nie sú a neboli správne, ani  čisté. Z tohto dôvodu nepovažujem za uveriteľné ani to, že sa mimozemšťan následne rozhodol konať tak, ako je to opísané v poviedke. Myslím si, že by to neurobil. Sú to však pripomienky na diskusiu. A keď text dokáže vyvolať diskusiu, je to známka toho, že zaujal. Dva rozdielne pohľady na danú situáciu boli pre poviedku tým najväčším prínosom. Línia o telepatoch, ktorí išli na emzáka spôsobom ignotum per gnotum, vyznela dobre. Poviedka ma napriek častým, aj keď len drobným chybám, bavila. Miestami som nadobúdala dojem, že ju odniekiaľ poznám. Budem však veriť tomu, že je pôvodná a že je to len zhoda pospájaných a zvizualizovaných známejších vecí. Napriek výhradám (najmä k silnej podlinkovej humanistickej výzve, aby sa ľudstvo hanbilo za svoju pokleslosť, ktorú si mylne vysveľuje ako ľudskosť), udeľujem textu vyššie body.

Poviedka 53.
Táto poviedka buď poletí, alebo sa jej zadarí. Je totiž fakt dobrá a zaslúži si byť čítaná. Ale nebudem veľmi prekvapená, keď bude vyradená. Pravidlá tejto súťaže vylučujú texty v inom, než v slovenskom jazyku. A táto poviedka bola zaujímavou zmeskou českého a slovenského jazyka. Jedna časť, rozprávaná v prvej osobe, bola v češtine a druhú časť hovoril božský rozprávač v slovenčine. Vyznelo to zaujímavo, aj keď občas trochu mätúco. Za mňa však návrh na vyradenie diela zo súťaže nepôjde. Češtinu považujem v texte za opodstatnenú, hovorila ňou hrdinka, Češka, ostatné postavy jej rozumeli. K textu mám približne dve strany pripomienok. Niektoré vety boli príliš dlhé, do slovenských pasáží vkĺzavali bohemizmy, občasné chybičky. Koncept plánu putovania utečencov cez Beskydy, Javorníky a Biele Karpaty, bol skvelý. Línia s novorodencom bola pre mňa prekvapením. Domnievala som sa, že decko bude ďalším zo série vykupiteľov a vyvolených. Za autorskú odvahu v tejto súvislosti palec hore. Hlavný zloduch sa mohol volať menej prvoplánovo, aj poviedka sa mohla volať inak (páčil by sa mi aj bezostyšne český názov Pátá) a forma mohla byť o čosi prepracovanejšia. Desiatku to lízlo len o fúz.

Poviedka 54.
Klasický B-čkový horor s prvkami Kingovej Žiary a Izby 1408, plus trošku Psycha. Škoda, že som sa z poviedky nedozvedela viac o motivácii záporáka (záporákov). Dôvod, kvôli ktorému sa to dialo, ma pobavil (to sa asi stať nemalo). Nechápem, prečo to riešili daným spôsobom. Parkovisko s kamiónmi a prostitútkami by som vyhodila a scénu by som umiestnila na odľahlejšie a menej často navštevované miesto. Prečo videl hrdina krv valiacu sa v kúpeľni a po chodbách? Nezdalo sa, že by bol psychicky natoľko mimo, nikto ho neotrávil a v podstate tam inak nebolo nič mysteriózne. Záver bol sklamaním. Napísané to však bolo fajn, dalo sa to dobre vizualizovať a som úprimne rada, že podobný roadtrip z danej lokality už mám za sebou. Jemný nadpriemer.

Poviedka 55.
Začalo sa to zhurta, pokračovalo to sľubne, prostredná časť ma vtiahla a záver sklamal. Pointa nebola zlá. Bola však opísaná zbytočne zdĺhavo a obšírne, čo zapríčinilo, že poviedka vyznievala nekonzistentne. Spôsobiť to však mohli aj následné korektúry a opačný postup – teda škrtanie bez dostatočného prepisovania. Pasáž o hľadaní batôžka na cintoríne by som vyhodila. Bola síce popísaná živo, ale pre dej nebola podstatná a bola zbytočne zdĺhavá. Záverečné vysvetľovanie bolo priveľmi podrobné a zároveň pôsobilo ako z rýchlika. To sa stáva, keď sa autor pokúša opísať knihu na pár stranách. Chýb tam bolo pomenej, niektoré opisy (najmä dub na cintoríne a jeho deti) vyznievali až poeticky a akoby z iného diela. Básnička sa rýmovala a bola dostatočne kreatívna, avšak jej text mohol byť kratší, lebo nie všetko z nej bolo v poviedke využité. Dielu uškodilo najmä to, že niektorým scénam bol venovaný neprimerane veľký priestor, pričom nezáležalo na ich dôležitosti pre samotný príbeh. Celkovo však nadpriemer.

Poviedka 56.
Chaoticky pôsobiaca poviedka, kde sa stále niečo dialo, a pritom sa nestalo dokopy nič. V postavách a v deji som sa strácala, chyby mi prekážali možno viac, ako pri dielach, ktoré ma bavili. Prvoplánová záležitosť s vetami, ktoré som v danej forme čítala a počula už stokrát predtým a s pointou, ktorá mala byť šokujúca, ale nefungovala. Vodítko pre hľadačov autorstva – bolo to o dobrých a zlých anjeloch, ktorí sa delili tak, že dobrí boli blond a zlí mali čierne vlasy. Priemer.