Vyočiť si oči

Dobodované bude do druhého septembra. Možno aj do konca augusta. Platí to najmä pre mňa a Mareka, keďže na workshope Rozbaľ to, Bratislava! budeme hodnotiť niektoré diela už neanonymne.
Najnovšia dobrá správa je, že začíname o 16:30 a aj keď sme mali na workshop vyhradenú hodinu, budeme mať minimálne ďalšiu polhodinu k dobru. Keďže priamo v priestore, v ktorom budeme „pranierovať“ už nič ďalšie nenasleduje, môžeme zostať aj dlhšie. Ak teda nestíhate z práce priamo na 16:30, kľudne príďte aj neskôr. Možno zostaneme ešte dlhšie 🙂
Vyhlasovanie finalistov MCF 2014 bude 22. septembra v kníhkupectve Martinus na Obchodnej v Bratislave. Dátum sme vyberali tak, aby mohli prísť všetci porotcovia. Dojmy z hodnotení teda sprostredkujú aj tí, od ktorých zatiaľ autori spätnú väzbu nemajú. Isteže, bude to skôr všeobecné, ale kto bude mať chuť a guráž, môže si po akcii skúsiť odchytiť niektorého porotcu a spýtať sa ho na to svoje želiezko v ohni. Ak porotca nebude mať o podobnú konfrontáciu záujem, prípadne si nebude pamätať na konkrétnu poviedku, budeme mať pri sebe aj kompletnú tabuľku s hodnotením, do ktorej môže nahliadnuť každý, kto príde.

Včera som si vypočula zaujímavý rozhovor násťročných. Jedno dievča sa sťažovalo druhému, že jej foter napísal slovo oči s tvrdým y. Potom sa bavili na spôsobe, ktorým by sa také slovo mohlo čítať. „Očy!“. Znelo to až výhražne. Hrozivo. A dievčina si povzdychla, že takýto človek ju ide poučovať o tom, prečo by nemala mať štvorku zo slovenčiny…
Je fakt, že „očy“ sú silný kaliber a že takéto čosi moje oči v súťaži zatiaľ, chválabohu, nezočili. Ale objavili sa všakovaké podivnosti. Aj také, čo mi išli oči vykoľať.

Poviedka sto osemnásta:
Príliš dlhé vety kazili plynulosť čítania.
Popisnosť v tomto prípade pôsobila autenticky. Človek si mal chuť povedať, že toto pozná, toto sa deje, tak prečo by sa nemohli stať aj iné, v príbehu opisované veci? Prepojenie reálneho s nereálnym bolo v tomto prípade zvládnuté dobre.
Dielu by prospelo krátenie. Pozor sa mohlo dať aj na detaily: moc na vyjadrenie množstva, rada na vyjadrenie zástupu, ktorý mal byť v tomto prípade radom, pri cvaknuté zuby mali radšej zaklapnúť. Zmena rozprávania z prvej osoby do „ich formy“ v závere pôsobila zvláštne. Ale záver ma celkovo sklamal. Bolo to naozaj?
Nadpriemer.

Poviedka sto devätnásta:
Dávkovanie jednoduchých viet so zloženými súvetiami vyznievalo pekne. Až krásne. Poviedka bola akoby z kategórie krásnej literatúry. Dielo sa, pravdepodobne, zrodilo za silných poryvov duše. Verím, že autor precítil každú nerozvitú vetu, každú slzu, každé spomenuté „nič“. Takéto texty sa občas prihodia. A mali by zostať pekne v šuflíčku. Ak nie sú podfarbené hudbou od Radiohead, existuje veľmi reálna šanca, že emócie sa na čitateľa neprenesú, zostanú nevypočuté a vyznejú pateticky. Niektoré emócie sú len ťažko prenosné. Najmä, ak sa čitateľ nachádza v úplne inom mentálnom rozpoložení a na depku práve nemá veľmi chuť. Ale ak sa trafia do úzkej a špecifickej cieľovky, dokážu zabrnkať na usmoklenú strunu. A nadšene rozosmutnelý čitateľ si s povzdychom povie: och, toto som presne ja, v tomto sa vidím, rozumejú mi, je to také krásne.
A teraz k veci. Vety boli len prázdny balast. Bolo to príliš patetické na to, aby sa to dalo zaradiť k noir žánru. Aj v tom totiž treba odstup. Pesimizmus s rozcítenosťou treba vyvažovať chladom, až brutalitou, prípadne racionálnosťou a vecnosťou. Teda niečím úplne opačným, aby sa zachovala rovnováha. Azda to bola skôr lyrizovaná próza.
Asi je zrejmé, že ma to neoslovilo. Priam zúfalo ma to nebavilo a vetami som sa prekúsavala v nádeji, že odhalím závan fantastiky. Žánrovosť bola splnená. Ale akosi inak…
Autorovi neodporúčam posielať do súťaže tento druh textov. A pre spresnenie – skákalo sa z okna.

Poviedka sto dvadsiata:
Pomerne dobre vizualizovateľná úvodná scéna bola popísaná nedbalo. Príbeh nebolo možné prežívať spolu s hrdinom, lebo bol len stručnou upútavkou na poviedku. Krátilo sa tam, kde sa nemalo. Zostalo len torzo príbehu, ktoré, samozrejme, nemalo šancu natoľko zaujať. V kontraste s tým bol opis daného sveta podaný až zdĺhavo. Škrtať sa malo v miestach, kde bolo popisované to, čo sa za posledné roky udialo a kto všetko obýval Zem.
Gramatickou slabinou boli najmä koncovky prídavných mien množného čísla.
Verím, že poviedka dala autorovi zabrať. Výsledok je však rozpačitý. Je to ako mustra na román, čosi, na čom sa má ešte veľa a dlho pracovať, čo treba rozvíjať a správne domýšľať. Ako poviedka to bolo pridlhé, a zároveň tam toho bolo málo. Mal to byť azda kratší výsek, ktorý by šiel intenzívnejšie do hĺbky. Toto kĺzalo po povrchu. Záver bol už úplne odfláknutý.
Na spoznanie autorstva uvádzam „párny dôvod“.
Slabé.

Poviedka sto dvadsiata prvá:
Už prvá veta bola natoľko odrádzajúca, že som mala chuť text preskočiť a vrátiť sa k nemu až niekedy na záver. Bola opisná, neprimerane dlhá, bez náznaku napätia, akcie, či čohosi natoľko zaujímavého, aby som textu obetovala čas aj keby som nemusela. Lenže, ja musím. Zaťala som zuby a po hnusnej prvej vete som sa odvážila na druhú. Bola ešte hnusnejšia. Zaujímalo by ma, čo čaká autor od čitateľa, keď zatasí:
„Preto keď vznikol vesmír ako základná surovina, Orgonimove deti Nuria využili všetky svoje schopnosti ako najlepšie vedeli a vznikla Modrá Planéta, kde vtáci krúžili nad zelenými pláňami plnými čried a divokej zvery, s nádhernými záhradami, kde kvety hýrili farbami drahokamov, vody boli čisté ako odraz samotných ich tvorcov s horami, ktoré boli pevné ako neoblomný cieľ vytvoriť miesto, kde čas a voľba budú kráčať neprieč rozľahlou krajinou a budú utvárať svoje vlastné príbehy……….príbehy, ktoré si budú šepkať stromy aj po únavných vekoch keď veci, ktoré sa stali, mali byť zabudnuté.“
Fujatajbl! To bola ale veta. Priam vetisko! A bol to len príklad. Text je z podobných skvostov zložený celý.
Bez ohľadu na chyby a obsah sa to čítalo zle. Bol to popis zrodu akejsi legendy, poviedka to bola len ťažko. Kratší rozsah býva obvykle plusom. V tomto prípade sa však príbeh nestihol poriadne rozvinúť. Z týchto dôvodov som dielu pridelila nízke body.

Poviedka sto dvadsiata druhá:
Od úvodných viet sa dalo poznať, že poviedka nie je dielo vypísaného autora. Štylistika, špecifický druh chýb, ktoré odhaľovali, že snaha síce bola, ale pokročilejšie zásady písania sú autorovi zatiaľ cudzie. Formálne poviedka nebola úplne najhoršia. V súťaži je množstvo slabších textov. Pomohlo aj používanie krátkych viet. Text kládol menší odpor.
Náhly vulgarizmus zostal neopodstatnený a doslova ma prefackal.
Medzi „nemŕtvymi“ fungovala podivná hierarchia. Autor s ňou rátal ako s faktom a nijak podrobnejšie ju nevysvetľoval. Miestami som nechápala, či mi niečo ušlo alebo to vôbec nebolo povedané.
Filozofické poryvy mysle hrdinu medzi akciou na mňa pôsobili až trápne.
Dielo znova raz vyznelo ako hra. Akcie bolo dosť, bola popisná a spôsobom podania evokovanie hry len potvrdil.
Na záver sa do toho priplietol aj robot, čo mi pripadalo tak, akoby sa do špagiet bolognese zamiešalo vajce a chcelo to byť zrazu carbonara. Nehodilo sa.
Poviedka ma zaujala v úrovni nižšieho podpriemeru.

Poviedka sto dvadsiata tretia:
A sme pri diele, ktoré som spomenula v úvodných článkoch. Áno. Pri Tom diele. Autora síce nepoznám, ale jemne tuším, do akej skupiny ho mám zaradiť. A keďže viem, že táto skupina sa na súťaž poctivo pripravovala, aj ja som sa dielu povenovala viac ako prípadom, kde bolo evidentné, že účasť je len výstrelom do tmy.
Po predošlej sérii dvojok, trojok a štvorok bolo rozhodne fajn prečítať si niečo vyzrelejšie. Avšak zaskočili ma niektoré chyby. Nebudem kritizovať hovorové slovíčka. V rozprávaní podávanom v prvej osobe totiž boli opodstatnené. Udiali sa gramatické nedostatky, ktoré ma prekvapili, keďže text zrejme prešiel cez ruky viacerým čítačom (vytypovaný, s tím, dva krát, problematický autori). Nebolo treba hľadať, udrelo to do očí.
Áno. Autor mal minuloročné blogy načítané, čomu som rada. Uvedomila som si, že viaceré prirovnania som použila aj tento rok. Asi sa fakt opakujem a aj pre mňa to bola svojím spôsobom dobrá spätná väzba.
Faktom je, že žiadne z diel nehodnotím „naoko“ a dávam, jak cítim a viem. Ale je pravda, že zväčša to pocitové ešte okrešem a zabalím do prijateľnejšej formy.
Ono, nápad, že niekto do súťaže nepošle fikciu, je celkom zaujímavý. Myslím si, že každému, kto číta podobné texty to sem-tam napadlo. Minulý rok pôsobili celkom autenticky Klobásy. Tento rok bolo tiež zopár textov, pri ktorých mi napadlo, že autor niečo vie, len možno nevie ako to zverejniť. Jedna taká poviedka bola dokonca spracovaná aj do videokomentára…
Prelínanie príbehov na mňa v tomto prípade pôsobilo chaoticky. Tento štýl mi nevadí. Aj Storočný starček ma bavil najmä vďaka tomu. (A v tom prípade je striedanie ešte aj flashbackové.) Na kratšom rozsahu to však môže vyznieť zmätočne. Táto forma je vhodnejšia pre dlhšie texty, aby dielo nepôsobilo „rozkúskovane“.
Keby som mala s dielom niečo robiť, tak by som azda úplne vyhodila jeho a nechala len ju. Ona by príbeh rozprávala. Vlastne, písala ako poviedku. A na záver by ju odoslala. Posledné vety by mohli byť v štýle, že presne vie, kde sú a ako ich chytiť. Že nevie, čo má s touto informáciou urobiť, a preto zvolila túto cestu. A nech si porotcovia a čitatelia pomyslia čo chcú. Táto forma by docielila záujem hodnotiteľa menej „násilnou“ formou, podporila by zvedavosť a odstránila časť o tom, ako vyzerá zákulisie súťaže. Niečo sa trafilo, niečo nie a niečo zarazilo mimosťou, ale vykreslilo to obraz, ktorý by niektorí ľudia mohli považovať za pohľad zasvätenca. Do súťaže totiž prispievajú rôzne typy ľudí… Niektorí autori akoby mysleli svoje diela smrteľne vážne a žili ich. Je to potom fikcia? Ale to už som odbočila. Brali by to azda ako fakt, pokiaľ by ich táto línia vôbec oslovila, pretože je primárne cielená na úzku skupinu podieľajúcu sa na súťaži. Ak by sme odpočítali ďalších potcov, nebola by to ani len skupina, lebo tá sa začína od čísla tri.
Niektoré pasáže boli zbytočné. Línia rande s porotkyňou príbeh nikam neposunula. Dala by som ju preč. Bola to vata. Zbytočná bola aj lokalita vydavateľstva. Vidno, že autora písanie textu bavilo a že rád používal rôzne odkazy. Že poviedku písal azda viac sám pre seba a pre skupinu, v ktorej sa autorsky pohybuje ako pre široký, čitateľský okruh.
Priveľmi popisné boli aj pasáže s Barborou. Napríklad vo fáze, keď doniesla domov „šklopec“, sa mohlo škrtať. Za zbytočnú som považovala aj časť s medveďom. Bolo to už akosi too much, aj keď chápem, že to mal byť vysvetľujúci prvok.
V motivácii hrdinky Barbory robiť to, čo robila, bolo priveľa akejsi potláčanej nenávisti na to, aká mala byť akože charakterovo čistá a milá. Doktorandku evidentne neznášala za to, že ju skutočne len zľahka vysmiala. (Celou cestou premýšľala, ako vyrazí tej namyslenej herečke z Bratislavy dych.) Akosi priveľmi ju táto príhoda ovplyvnila a zobrala. Barbora predsa vedela svoje, nemusela nikomu nič dokazovať.
Hrdina vyznieval miestami slizko.
Bolo to kreatívne a bolo to iné. A hodnotí sa to zložito, pretože to bol akože inside pohľad plný všakovakých odkazov, takže prípadné pripomienky môžu vyznieť obranne. Ako porotcu v súťaži, v ktorej sú desiatky poviedok, ma to, prirodzene, zaujalo. Aj nápad, že text nie je vymyslený, je OK. Ale to som už spomínala. Vedela by som si ho predstaviť funkčnejší.
Krátenie by dielu výrazne prospelo. Záver ma zarazil. Body sú nadpriemerné.

Poviedka sto dvadsiata štvrtá:
Elen, Chris, Adria, Lisa, Carlos, Lucas, plukovník Bens, doktor Ivanov, Dixonová, Rogers, Smitová, doktorka Miran, doktor Bosco, Miler, Leny, Sandra, Patrik, Chekov. Je to doslova záľaha ľudí a mien. Je mi jasné, že niektoré priezviská patrili ku krstným menám, avšak vôbec nebolo jasné, ktoré ku ktorým. V priebehu deja sa čo-to vysvetlilo, ale postavy už vtedy boli len nevizualizovateľnou masou.
Bolo to príliš, skutočne príliš dlhé a poviedke to uškodilo.
Či bolo zásadne čí, chýbajúce, prípadne zvyšné dĺžne, drobné chybičky, ktorých bolo priveľa naznačili, že textu by prospela ešte aspoň jedna korektúra.
Bol to pokus o dialógové popísanie filmu. Text bol de-facto čistá konverzačka. A keďže sa miestami ťažko rozlišovalo kto čo hovoril, bolo to náročné na koncentráciu.
Príbeh bol v pohode. Taký Votrelec krížený s Resident Evil. Pozrela by som si to s chuťou. Ale znova by som to už asi nečítala.
Zanechalo to vo mne dojem priemernosti.

Poviedka sto dvadsiata piata:
Moje myšlienkové pochody o tom, čo si asi myslel autor:
„OK. Mám to už napísané dlhšie, mám toho veľa, pred tým, než to pošlem vydavateľovi by nebolo od veci zistiť, ako na to ľudia reagujú, použiť nejaký ten brainstorming od druhých, nechať si zadara poradiť a vychytať chyby. Veď keď už to je ten román (možno na pokračovanie), tak nech mám vopred nejakú spätnú väzbu od zainteresovaných. Ták pekne, Ctrl C, Ctrl V, super! Skoro 45 000 znakov. Konkrétne 44 888. A mám aj rezervu. Čo na tom, že to nie je poviedka a že som to len tak random odsekol na konci vety? Môžu byť radi, že som to neodsekol uprostred slova a nedal presných 45 000 znakov. Prečo tam vlastne majú ten limit na počet znakov? Taká blbosť! Veď by som mohol poslať rovno celý román. Je to ich problém, že im posielam len výsek z textu. Nemali to ohraničiť rozsahom a dozvedeli by sa aj to ako to dopadlo.“
Toľko k mojim konštrukciám, ktoré vyplynuli z čóóó efektu po poslednej bodke textu. Toto bol ten najokatejší a najbezostyšnejší prípad sledu slov, ktorý nebol poviedkou, s akým som sa doteraz stretla. Dielo navrhujem na vyradenie bez ohľadu na kvalitu textu. Vôbec nemám chuť vyjadrovať sa k obsahu, s ktorým som si dala námahu a venovala som mu čas, aby som na záver zistila, že to bolo totálne zbytočné.

Poviedka sto dvadsiata šiesta:
Dielo zaujalo nielen mňa. Ako jedno z mála som ho čítala nahlas. A po jeho skončení vznikli otázky. Tak ako to vlastne bolo? OK, twist k Šiestemu zmyslu bol v poriadku. Ale záverečný obrat? Nejak nám to nedochádzalo. Možno to bolo tým, že nám pieklo slnko na hlavy.
Fakt ma zaujíma ako to bolo myslené. Tá odhalená korupcia v novinách znamenala, že chlapík fakt na niečo kápol, preplo mu z toho a Linda a všetko okolo sa mu len zdalo? Že on zabil psa a v amoku u psychiatra bol on sám za všetko zodpovedný? Ale ako si potom vysvetliť scénu na polícii? Nie, toto nesedí. Bolo to tak, že mŕtva Linda pomedzi svoje nestotožnenie sa so smrťou kápla okrem iného aj na korupciu? Ak to bolo tak, posledné vety tam byť nemuseli. Ak bola Linda mŕtva, ako sa dostal zošit na políciu? Linda nejak hýbala predmetmi? Asi hej, inak by ani nemohla zabiť psa. Vedela sa Linda zhmotňovať, keď sa jej pes zakusol do lýtka? Alebo to bolo ešte nejak inak? Bola v tom namočená aj Mirka?
Poviedka bola zaujímavá. Bola napísaná dobre. Veľmi dobre. Pracovalo sa aj s takými detailami ako sú variácie mien. Veľa autorov je v tejto oblasti akýchsi toporných. Aj v bežnom živote ľudia mená zdrobňujú a variujú. Prečo to nerobiť aj pri písaní? Tu to bolo fajn.
Vadili mi niektoré vetné konštrukcie. Napríklad: „To by jej už nikto neveril vlastné slovo.“ Ale to je už zrejme nadstavba, ktorú v rámci súťaže pri slabších textoch vôbec neriešim a nevnímam ju. Tento text však patril k tým výrazne lepším, tak prečo ho nevyšperkovať?
Dobré. Zaujalo. Bavilo a udržalo pozornosť. A vlastne, aj otáznik na záver bol fajn, lebo vyvolal diskusiu a dielo len tak nezapadlo v šedi ďalších. (Dokonca som si znova nalistovala pasáž na polícii, či s Lindou ozaj nikto nehovoril.) Len treba dať bacha na to, aby tých otáznikov nezačalo byť priveľa a aby zmätený čitateľ len nemávol rukou, nepovedal si „blbosť“ a nešiel ďalej.
Podľa mňa by táto poviedka určite nemala chýbať v nomináciách na Cenu Béla. Ja jej dávam toľko, že môže byť aj medzi finalistami.

Poviedka sto dvadsiata siedma:
Dobre vykreslený príbeh, popisný úvod, aj jadro a zrýchlený, akýsi odseknutý záver. Chcelo to viac. Nápad bol fajn, fungovalo by to dobre ako film. Chybičky som postrehla len drobné.
Akosi som nepochopila, prečo mali Cesty zelené guličky práve v krku. Trhanie hrdiel pôsobilo tak upírsky. A toho už azda stačilo.
Nadpriemer. A veľká škoda záveru.