|
|
 Po krátkej prestávke pridávam ďalší článok o súťažiacich poviedkach. Obodované mám už takmer všetky a každej som venovala náležitú pozornosť. Aj tým, ktorým nevenovali náležitú pozornosť ani ich autori.
Počas dovolenky som niektoré texty čítala aj nahlas. Porovnávala som si môj osobný pohľad, ktorý som v istých prípadoch doplnila aj o niečo, čo mi uniklo alebo som to nevnímala natoľko výrazne.
Dobodovať stíham v pohode a keďže mám texty už predpripravené, budem ich pridávať na blog denne. Frekvencia sa tak zvýši, ale dostane sa na každého. Teda dúfam, že každý autor si spozná svoje dielo a že sa to udeje len raz. Už niekoľko dní sa mi totiž opakuje sen, že som bodovanie skončila na čísle 158. To číslo je možno nejaká utkvelá spomienka z minulosti. Síce som s ním nikdy neprišla do kontaktu, ale podprahovo sa zašilo zrejme dostatočne hlboko.
No, takže, skončím na čísle 158, prezerám si zápisníky a za ten svet neviem zistiť, ktorá poviedka sa mi pri hodnotení zdvojila. Prezerám blogy, či som nevynechala nejaké číslo a automaticky mi to nevyskočilo o jedno vyššie, ale nič. Zobúdzam sa s nepríjemným pocitom, že celé hodnotenie je v keli, lebo tá zdvojená poviedka môže byť ktorákoľvek a keďže na to neviem prísť, môžem začať čítať a hodnotiť odznova.
Jasné, že je to blbosť a aj keby sa to stalo, dá sa pomerne ľahko zistiť, kde sa stala chyba. Ale ten čudný, nepríjemný pocit zo sna sa ovplyvňuje len ťažko. Takže dúfam, že keď definitívne dobodujem, dostanem sa na požadované číslo 157.
Poviedka sto ôsma:
Čítať pri mori v štyridsaťstupňových horúčavách o prvom decembrovom snehu, je trošku neautentické. Vizualizuje sa to pomerne ťažko.
Poviedky z vlakov sú obľúbené. Aj z autobusov. Autori ich využívajú často. Dopravné prostriedky dokážu na krátku dobu vytvoriť špecifický vesmír s vlastnými obyvateľmi. Dá sa porovnať, komu sa tento vesmír podarilo vybudovať precíznejšie a presvedčivejšie.
Z textu bolo poznať, že ho nevytvoril vypísaný autor a nebola mu venovaná náležitá pozornosť. Boli tam chyby a repetitívne slová.
Pri čítaní poviedky sa mi vybavila kniha, ktorá ma v detstve fascinovala (aj keď som jej nie celkom rozumela), Dievčatko Momo a ukradnutý čas. Neskôr spôsob opisovania príbehu, ktorý tvorila hrdinka, zľahka pripomenul Nekonečný príbeh. Neviem, či autora skutočne inšpirovala tvorba Michaela Endeho, ale ja som tam isté paralely videla. (Každý možno vidí to, čo chce vidieť.) A napriek tomu, že obe spomínané dielka mám extrémne rada, toto mi akosi nesadlo.
Je fajn, keď sa autorovi podarí navodiť pocit strachu a celkovú atmosféru bez toho, aby používal podprahové vsugerovávačky v podobe slov typu strach, smútok, zúfalstvo, beznádej, tajomstvá, nástrahy, hrôzy… Fungovalo by to lepšie, keby namiesto explicitných popisov boli tieto stavy prežité. Opísané cez konkrétne situácie. Čitateľ chce na dané pocity prísť sám. Mal by ich prežiť spolu s postavami.
Strach, ktorý prežívala hrdinka, bol pochopiteľný. Patlalo sa v ňom však priveľa a pridlho a začalo to byť únavné. A nudné.
Pointa mi akosi unikla. Akože do jej tela niečo vstúpilo? S textom sme sa nestretli, ale snaha bola. Za celkom fajn námet priemer.
Poviedka sto deviata:
Bolo by to dobré. Priam vynikajúce. Ale akosi to nemalo pointu. Samotný akt bol príjemný. Len chýbalo vyvrcholenie…
Začiatok v češtine ma zarazil, ale už to tu bolo aj minulý rok. Je to síce súťaž poviedok v slovenčine, ale povedzme si, z češtiny sa neposerieme. Tá prvá časť evokovala Járu Cimrmana a niektorý z úvodných seminárov. Druhá časť, v slovenčine (ale aj tak obsahujúca bohemizmy), bola zrazu o niečom inom. Cimrmanovský duch sa vytratil. Ale možno to bolo len tou slovenčinou…
Išlo to, išlo to, príbeh pisateľa sa skončil tak, ako sme asi predpokladali a nič. Žiaden dovetok. Obvykle mi dovetky vadia. Ale tu by som také dačo celkom brala. Pripadalo mi to akési nedokončené, bezpointové a málo. Ale bavil ma nápad a forma. A bavili ma dosť, takže som ich patrične ocenila.
Poviedka sto desiata:
Prečo písať tak odťažito a formálne? V istých prípadoch to má zmysel, ale nie vtedy, ak si má čitateľ vytvoriť s dielom neformálny vzťah. Načo používať slohové vetné konštrukcie, elektronickú poštu miesto slova mail, textovú správu miesto skratky sms alebo slova chat? Akoby autor chcel stáť opodiaľ, k dielu sa nepriznával a nemal chuť ho reálne prežiť. Skrátka sa doň nevložil a napísal to akosi formálne a roboticky. Autori by sa mali snažiť zachytiť príbeh čo najautentickejšie. Zbytočne prehnaný dôraz na výber čo najformálnejších slov nevyznieva v texte tohto typu vhodne.
Ono, nápad, reálie a príbeh neboli zlé. Len to bolo zle napísané. Slohovo-faktograficky. Dané informácie bolo treba podať odlišne. Poľudštiť ich. Prispôsobiť tomu, ako by vyzneli v realite. Text bol príliš upätý. Je fajn, keď sa autori aspoň trochu odtrhnú z reťaze. Najmä pri fantastike je to vítané.
Niektoré pasáže vyzneli nelogicky, až hlúpo – zavreli ich a oni ani neprotestovali, jediné na čo sa Dominika posťažovala bolo, že jej nenechali minerálku – správal by sa tak aj skutočný človek?
Vzhľadom na pointu by som tomu dala úplne iný názov. Napríklad Živá voda. Je to síce prefláknuté, ale v tomto prípade by to bolo výstižné.
Body sú nízke.
Poviedka sto jedenásta:
Ako prvé som si zapísala: veľa pomlčiek, veľa trojbodiek. A ako druhé, že tam bolo príliš veľa zbytočností (tá o zdrobneninách napríklad, alebo tá o Oceľovom meste, či o inverznej klaustrofóbii). Tento druh písania nesie silné grafomanské črty.
Autorovi sa zjavne páčilo slovo devótny. Jeho opakovaním chcel možno poukázať na vlastnú jazykovú bohatosť… Ktovie?
Z poviedky na mňa dýchal silný kalkul. Viaceré reálie boli vyskladané len preto, aby zaujali cieľovku čitateľov fantastiky. Napríklad, úplne zbytočné spomenutie Star Treku malo zrejme za cieľ vytvoriť goodwill u milovníkov tohto fenoménu. A keďže je to súťaž fantastiky, dá sa predpokladať, že takými bude väčšina.
Autor je už zjavne vypísaný a je jasné, že na tomto poli už má čo-to za sebou. Zrejme píše často, dlho alebo oboje. Poviedka je istým spôsobom grafomanská a na mieste autora by som si na to dala bacha.
Dialógy miestami pôsobili neprehľadne, humor bol násilný, príbeh zdĺhavý, záver moralizujúco patetický. Chýb tam veľa nebolo, vlastne som si uvedomila len dve, písanie bolo civilné a práve to by možno pri čítaní aj niekomu celkom stačilo. Mne nie. Dielo pre mňa spolu nehralo a v kombinácii s ďalšími výhradami, ktoré som k nemu mala, som ho poslala do podpriemeru. V súťaži je množstvo kvalitnejších textov.
Poviedka sto dvanásta:
Názov bol divný. Ale nezačalo sa to zle. Smrť jedného z policajtov bola vskutku nečakaná. Bez zbytočných zdržovačiek. Rýchla, prekvapivá a aj zamrzela, takže krátke predstavenie bolo dostačujúce na to, aby sa s postavami dalo zoznámiť a aby sa stali bližšími. Smrť deda Jozefa bola rovnako neočakávaná. Ale došlo mi, že v tomto prípade sa autor s hrdinami nemazná.
Červená Čiapočka nabrala v tejto poviedke úplne iný rozmer…
Línia s mladým dievčaťom mi v danom kontexte pripadala zbytočná. Príbeh by sa zaobišiel aj bez nej a pôsobil by dospelejšie. Jej vysvetlenia, prečo chce vlkolaka (v diele označovaného ako vlkodlak) a prečo sú jej kamošky zamilované do upírov, posunuli poviedku do inej ligy. A bola to škoda. Zmenilo sa to na slabý, vlkolačí Twilight.
Prepojenie s chorobu lupus sa skutočne pri tejto téme ponúka. Ale lupus a lupienka sú dve rôzne diagnózy. V tomto prípade to bolo zjavne jedno.
Ak by sa príbeh okresal od naivných, až stupídnych nánosov, posunula by som ho vyššie. V začiatkoch príbehu som si bola dokonca istá, že by mohol zamútiť finálové vody. To, kam sa stočil, ma zamrzelo. Avšak záver to znova vykopol. Nie úplne hore, ale aj tak pomerne vysoko na to, ako to vyzeralo ešte kdesi v druhej tretine.
Poviedka sto trinásta:
Zvláštna predstava, že v takej ďalekej budúcnosti bude stále existovať New Yorker, v drogériách sa budú predávať spreje na vlasy a ako zbrane budú samopaly. Ale vlastne, ono to ani budúcnosť veľmi byť nemusela. Mohol to byť nejaký paralelný vesmír, v ktorom sa spočiatku javilo ako kúl kradnúť, znásilňovať a ničiť. Ten zjavne dobro-zlý hrdina ma v úvode teda pekne sral. Pripadalo mi to ako bla, bla, bla hibot, bla, bla skiny, bla, bla, bla, najväčší frajer na svete, ble, bla, cigareta, bla, bla vzbúrení roboti. Obkecávačka bez akcie mi pripadala ako zamaskovaná nuda. Napísané to bolo slušne, takže maskovanie bolo minimálne romulanské.
Asi po prvej tretine sa však stalo niečo neočakávané. Odpísané dielo ma začalo baviť. A začalo ma baviť tak, že dosť. Začala som čítať, akoby som to ani nemala hodnotiť. Ako keby som po tomto texte siahla dobrovoľne. Pripomenulo mi to poviedku z minulého ročníka – Snajper v divočine. Ale toto bolo lepšie. Nebolo to akčné, ale psychologické. A keď som si text upratala do tej správnej zásuvky, hneď sa mi aj lepšie spracovával a vnímal. Zrazu mi to pripadalo ako I Am Legend, ale bez zombíkov. Boj dával osamelému prežívaniu aspoň nejaký zmysel. Tu nezostalo nič. Len šialenstvo.
Motívov tam mohlo byť viacero, vyznenie bolo nejednoznačné a mne došlo, že to, čo som pôvodne zaškatuľkovala ako sračku, je v podastate jedno z toho najlepšieho v súťaži. A že tomu prajem finále.
Poviedka sto štrnásta:
Z diela sa dalo predpokladať, že autor má skôr napozerané ako načítané. A ak má načítané, tak azda v inom jazyku, než v slovenčine…
Poviedka bola preplnená zbytočnými informáciami a bola zdĺhavá. Oceňujem precízny plán, ktorý si autor vystaval a cez ktorý sa usiľoval zreprodukovať nejaký príbeh. Oceňujem aj napojenie na historické reálie. Vyškrtala by som azda 2/3 textu, opravila chyby, zreálnila dialógy, zmenila spôsob rozprávania cez striedanie dejov a azda aj záver.
Prelínanie viacerých príbehov súčasne a nejaké tie flashbacky (cudzia planéta, potom nacisti a červia diera) spravili z textu únavnú, chaotickú záležitosť, ktorá neodsýpala a čitateľsky mi nechutila. Skôr ma až obťažovala.
To celé len preto, aby sa čitateľ dozvedel, že „je neskoro“? Ale OK. Je to rozhodnutie autora, takže respect.
Hodnotenie mi skĺzlo kamsi do priemeru. Za tú snahu…
Poviedka sto pätnásta:
Tak trochu Piráti z Karibiku skrížení s Taken a s Ostrovom. Bolo to gramaticky precízne. Pozor sa dával aj na detaily, ktoré ušli aj v inak vychytaných dielach. Všimla som si len jednu s-z nezrovnalosť.
Trpelo to na zdĺhavosť a naivitu. Bolo tam málo akcie a nedostatočné napätie. Vzhľadom k tomu, poviedka vyznievala detsky.
Oceňujem prostredie lode, niektoré pojmy a odvahu autora ísť do arabskej hrdinky, čo je neobvyklé. Poviedka však pôsobila ako precízny sloh a miestami až infantilne.
Podpriemer, aj keď reálie do dovolenky zapadli.
Poviedka sto šestnásta:
Podľa názvu to mohol byť tiež jeden z textov, ktoré sa hodia do dovolenkového prostredia.
Slogan Zažite to s nami išiel v tomto prípade k podstate. Biznis s emóciami nie je zlá téma. A nie je ani taká nepredstaviteľná. Ktovie, čo bude za pár rokov?
Forma, aj príbeh, by viac svedčali románu. Chvíľu mi trvalo, než som naskočila na danú vlnu a vtedy už príbeh značne pokročil. Vyvinul sa z toho tak trošku Inception. Aspoň ja som tam chytala isté podobné prvky a atmosféru.
Autor má očividne nielen načítané, ale aj napísané. Z diela sálala až profesionálna práca s jazykom. Vytkla by som azda len to, že na poviedku sa zachádzalo občas až príliš do hĺbky.
Cena Intel má podľa môjho názoru silného adepta na výhru.
Poviedka sto sedemnásta:
Nikam to neviedlo. Len preto, že sme zistili, prečo to je, sa zrazu kliatba zrušila? Len tak? Z ničoho nič?
Titulok je azda najlepší v súťaži, ale nesedel. Práve na danom mieste totiž hrdina prenasledovaný nebol. Bolo to, naopak, prelomenie jeho smoly a spôsobilo to náhle zrušenie kliatby. Ak je to myslené tak, že tam býval prenasledovaný v minulosti, tak OK, hoci vlastne slovo prenasledovaný nie je úplne presné. Bol to smoliar. A titulok automaticky evokuje fakt, že hrdinu niekto sledoval. Ale jeho nesledoval nikto. Len bol postihnutý nešťastím.
Slabinou textu boli dialógy. Boli neprehľadné a zle čitateľné. Nie všetko, čo znie dobre v reálnom rozhovore, vyzerá fajn aj „na papieri“.
Za názov a za to, že sa mi párkrát nadvihli kútiky, nadpriemer.
|
Paráda, že tá 113-ka po úvodnej tretine neodradila :)… Hoci podľa mňa bola zrejmá snaha autora o vyvolanie úsmevu a „nadsázky“. Autora iste veľmi poteší Vaše hodnotenie, trafili ste sa ním do chuti viacerým prvčitateľom :D.
Vaša skupina je zjavne početná 😉 A tuším plánujete zaujať miesta v každom finále 🙂 Tie poviedky na to majú, takže prečo nie?
Och… moja zhodnotená ešte nieje a ani nemám veľké očakávania, ale musím priznať, máme tam riadnych „borcov“ 🙂 – vďaka za skupinovú pochvalu. Ešte dva kúsky u Vás čakajú, dúfam, že tým našim úspešnejším kolegom neurobíme hanbu:). Ale k veci (s úsmevom)… Iste sa nebránime umiestneniam v každom žánrovom finále :)…
Zaujimave ze skoro kazde ohodnotene dielo pripominalo uz nejaky film alebo knihu.
Ako sa urcuju adepti na cenu intel?
To je normálne. Asociácie fungujú. Určite niečo pripomínajú aj diela, kde som také niečo nedala, len tie diela buď nepoznám, alebo mi nenapadli. Všetko tu už predsa bolo 🙂 A nemusí to byť celková podobnosť, ale len niektoré črty. Je fajn, keď si čitateľ text nejak vizualizuje. A je samozrejmé, že najviac sa tisnú také vizualizácie, ktoré už niekedy niekde videl.
Cena Intel je za najlepšie sci-fi a finalistov vyberajú partneri tejto ceny. Ide to viac-menej mimo nás. Náš hlas môže byť v tomto smere len ľahko poradný. Ale páni majú svoju hlavu 🙂 Vo videokomentároch, ktoré budem pridávať až do vyhlasovania finalistov, sa budem snažiť predstaviť porotcov aj tejto žánrovej ceny, plus Ceny Bibliotéky.
Kazde videjko potesi 🙂
Vizualizacia precitaneho diela a jej priradenie k niecomu je sem tam halusz. Som zvedavy ci marek o tyzden bude este schopny okomentovat nejaku poviedku 🙂
Ale isteže bude 🙂 Dokonca verejne a pred autormi 🙂
Zodpovedne prečítať a zhodnotiť toľko poviedok naraz nie je sranda. Najmä, ak to chce človek robiť precízne a nič neodfláknuť. Ale zvládnuť sa to zas dá a nie je to až taký nadľudský výkon. Editori vo vydavateľstvách to robia bežne a ich tempo čítania a kontrolovania je aj podstatne vyššie. Ale je fakt, že oni sú za to platení 😉
snad ked pridem na to verejne stretnutie a nieco sa ho spytam ohladom mojho dielka tak po mne nic nehodi od zlosti ze to bolo tak dphe 🙂
skoro sto poviedok za desat dni je celkom zaujimava zivotna skusenost:-)
Ja som precital vsetky antalogien za tri dni a bolo to celkom fajn. Az na jednu poviedku co ma vytocila ako skrutku.
🙂
Ak chceš, aby sme sa k tvojmu dielu vyjadrili podrobnejšie na Rozbaľ to, Bratislava!, napíš na fantazia@fantazia.sk. Nech si to môžeme dopredu pripraviť. Je málo pravdepodobné, že po takom kvante diel si budeme pamätať podrobnosti z každého textu. Ja mám síce v zošitoch o poviedkach pozapisované aj iné veci ako tie, ktoré dávam na blog, ale aj tak bude lepšie, keď sa na workshop pripravíme zodpovedne 🙂
Po 2.septembri sa mozu autori priznat k svojim dielam verejne? napr. zverejnit videokomentar k svojej poviedke?
Ok maila poslem vecer 🙂
Snad ma tam nerozoberiete na srubky a zvozite pod ciernu zem 🙂
Pri tejto akcii budete uz nahlas menovat aj autorov ? 🙂
JAja, súťaž je oficiálne anonymná až do vyhlásenia finalistov. Ja a Marek však bodovanie odovzdáme do 2.9. preto, aby sme mohli hodnotiť diela prihlásených autorov už priamo na akcii Rozbaľ to, Bratislava!. „Verejné priznávanie sa“ sa môže začať až keď všetci porotcovia definitívne uzavrú svoje hodnotenia, a to bude na stopercent až na najbližšej akcii v Martinuse v druhej polovici septembra.
Nejde o zvozenie pod čiernu zem, ale o zanalyzovanie diela. Ak to urobíš v dostatočnom predstihu, skúsim zistiť spätnú väzbu na daný text aj od ďalších porotcov. Primárne ide o to, aby sa dielam a autorom pomohlo.
Budeme menovať autorov, ktorí tam budú. Pre nás dvoch už v tejto fáze nebude súťaž anonymná. Ale anonymitu treba dodržať – teda nepriznávať sa k svojmu dielu v diskusiách, na fb, či inde, až do vyhlasovania finalistov, pretože ostatní porotcovia ešte môžu stále hodnotiť.
Jasne ze sa nepriznam k ppoviedke verejne 🙂
Len nechcem vas zbytocne nahanat ked aj tak nemam iste ci sa zucastnim. Ten termin je dost neprajny.
Vdaka za informacie. Vydrzim teda do vyhlasenia vysledkov 😉
2.9. to po praci z Prahy nestiham 🙂 tak snad vyjde vyhlasovanie vysledkov. Ale mat taky stroj casu…
Ehm, stroj času radšej nie 😉
Pouzit asi mail , ktory neobsahuje moje meno co?
Nie. Prihlásenie na workshop prostredníctvom mailu fantazia@fantazia.sk nemusí byť anonymné. Kľudne použi vlastný mail 🙂
Ale klobúk dole pred tým, čo všetko stíhaš robiť. Človek má pocit, ako keby si to robila na plný úväzok 🙂
Trian vďaka za uznanie 🙂
Minulý rok o takomto čase som už mala dobodované. Je fakt, že textov bolo menej, ale šlo mi to vtedy akosi rýchlejšie. Asi by sa to dalo aj tento rok zvládnuť skôr, ale s hodnotením som trochu meškala. A stihnúť sa to dá. Na rýchlosť a frekvenciu čítania ďalšej porotkyne, profesionálnej „čítačky“ Janky Šlinskej, sa nechytám ani omylom 🙂 Ona toto leto popri poviedkach sundala aj niekoľko románov.
Tak tak, bola to ironia 😉
Ešteže si rozumieme 😉
Tak marek preda asi aj citacku ak chce zaplatit kazdemu pivecko ked nestihne vsetko zhodnotit. A pozerela som cennik …je fakt drahe 🙂
Ty brďo! Doteraz som si myslela, že si chlap.
Celkom milé zistenie 🙂
A Marek stihne. Minimálne obodovať 😉
Mam nutkanie rozvinut tuto konspiraciu ale necham tak…:-)
Stale som chlap. 🙂
To ti nezhltne . uz ta prekukla 🙂
Hmm… tak toto je vskutku pozoruhodné…
Tiež som bola celý čas v tom, že je chlap 🙂
Chlap, ale ukecaný ako ženská.
Uz nebudem tak ukecany 🙁
Ja sa polepsim 🙂
no po dnesnom marekovom ohodnoteni poviedky som hned zmenil pracovny plan a tesim sa na Vas na workshope 😀
Ak chceš pokecať o svojej poviedke, nezabudni sa prihlásiť na daný mail. Už je zopár kandidátov, posnažíme sa podrobnejšie vyjadriť ku každej poviedke, na ktorú chcú autori spätnú väzbu. Prípadne sa vyjadrí niekto, koho názor zatiaľ nie je známy 🙂
Jop maila som uz poslal. 🙂
Niekto , koho nazor nieje znamy mam chapat ako dalsi porotca?
Ále, načo zahmlievať. Bude to Ivan 🙂
Donesiem fotak narobime selfiiiiiii 🙂
tak to seffiiii nejak nevyslo…ale mozno to je aj fajn, ked som mega unaveny tak sa desne skerim 🙂
Ešte je šanca 22.9. a Bibliotéka 🙂 A stretnutie bolo milé. Je zvláštne stretnúť autorov takto naživo. Človek čaká úplne odlišné typy, jeden škero, druhý mladíček, ďalšia matka s dieťaťom, dievčatko zo školy, taliansky playboy… sranda to bola 😀
asi az doma som si nasledne uvedomil ze som bol asi jediny , kto nijak nevysvetloval svoje dielko 😀 naozaj zaujimavy diskus bol . pacilo sa mi to.
ale to ze sa budu ludia v dave pytat, kto je ten abcdefg… som necakal 😀
Kto je taliansky playboy? Si ho nabuduce obzriem :DD
Taký jeden opálený, ukecaný 😀
Na zaver tam skutocne prisiel akysi zarasteny chlapik v bledom saku, marilo sa mi ze cudzinec, no typovo skor taky amik(hoci nie obezny), hnedovlasy, co si tam sadol ktej kocke s poviedkou zo sna. No ten nebol ukecany. Tento primat ukecanosti podla mna stale drzi abcdefg… 🙂
nahodou na danom stretnuti som povedal asi nejmenej slov ja 😀
😀
Čitateľ, to bola fyzická podoba poradného hlasu pri hodnotení niektorých poviedok 😉
Nie nie:-), najmenej ich povedala tretia pritomna porotkyna:-).
Tvoja doména je zjavne písané slovo 😉
Tretia prítomná porotkyňa sa vyjadrovala skôr neverbálne 🙂
tak ja rad pokecam ale velmi som bol zvedavy na ostatnych co povedia a hlavne co poviete vy 😀
a pri ustnej komunikacii nieje vidiet tie gramaticke chyby 😀
Tak to je pravda 🙂
A myslím, že si už fakt môžeme aj tykať.
mozno 😀 ale iba mozno ak tak muselo to byt malinko menej nez ja 😀
ok tak nabuduce si uz tykame 🙂
Aha, uz viem ktory! (ale ze mi zapalilo po dvoch dnoch) Mne sa zdalo, ze tam iba zabludil, vyzeral tak slusacky.
No ale bola teda nespravne natocena-chrbtom k autorm :-(… Do kelu… Zas civiet na nu sme mohli to je pravda…. Ale stara skola to nedovoli, hehe… :-P, take jemne ziena by z toho mohlo byt nesvoje:-D.
Slusacky posobili vsetci, okrem tej chladne sa tvariacej kocky, co sedela pri stene smerom k toaletam. Ta vyzerala ako nebezpecna spiaca selma:-P.
Ona tam bola a zároveň nebola 🙂 Ale k tomu, k čomu chcela, sa vyjadrila.
Ahá, tak kocky 😀
Cim viac citam diskusne fora a prispevky aj mimo tuto stranku tak mam pocit ze skoro vsetci sutaziaci sa navzajom poznaju …a porotcovia povecsine tiez…
Veru. Je to všetko jedna banda! Každý pozná každého. A už tam patríš aj ty 😉
Ale kdeze:-) . Mozno ti, ktori su na scene dlhsie. Napr. ja OSOBNE, poznam iba 5 tich. autorov a to iba preto, ze ma v maji vzali do KLUBU. Dovtedy nikoho, len z dalekej minulosti dodatocne jednu kocku z inej zaujmovej cinnosti. Porotcu osobne ziadneho. A ze sa s porotcami poznaju ine, to asi preto, lebo vacsina porotcov su aktivni alebo byvali autori. Ale vela autorov sa pozna z diskusii a pod.. pod nickmi, potom sa obcas aj zrejme stretnu na akciach podobnych tejto alebo conoch a pod.
No to hej 🙂 uz som diskusna celebrita ( mozno aj atrakcia ) 🙂
Este tak vyhrat a bude lolec meganajvacsi 🙂
medved pocas zimneho spanku, zobudit taku selmu je ozaj nebezpecne 🙂
Mala som dojem, že zrovna ty máš extra prehľad.
Ja som ešte minulý rok z tohto „sveta“ nepoznala nikoho. A platilo to aj opačne. O to zaujímavejšie bolo minuloročné stretnutie na vyhlasovaní finalistov 😀
Mozno trocho offtopic ale jedna otazka ma zaujima. Kedze sa tu mozno vsetci poznaju a tak podobne … Existuje nejaky slovensky autor , ktory prerazil s predajnostou aj v zahranici? ( neratam cesko) myslim uz vecsie zaujimavejsie cisla
Hvorecký (začínal fantastikou) sa vraj celkom fajne predáva v Nemecku 🙂
Nie nie, ja som greenhorn a na scene nieco cez rok:-) , /prvotina do cefy 2013/a ciastocny prehlad mam iba vdaka sledovaniu diskusii a par naozaj nenahraditelnych ziskanych kamaratstiev tu v SF komunite.
Zase som zaspamoval diskus…asi si dam limit 3 prispefky na diskusiu 🙂
#zZzZ
Veď počkaj, dočkáš sa. Pracuje sa na rôznych videokomentároch 😉
#jauzchcemxbox
😀
Si v poradí…
Dufam ze prvy v tom poradi 🙂
Xboxový potenciál sa odhalí 22.9. 🙂 Dovtedy pribudne ešte zopár videokomentárov, ktoré môžu byť (a dúfam, že aj budú) pre autorov podnetné.
#predampovyhlasenivyhercovstaryxboxlebovyhramnovy
http://replygif.net/593
http://replygif.net/596
Tak nejak do 22 snad este vydrzim(e) urcite tam budem 🙂
#akmabuduhladatvdavetaksanepriznam