VIIVIIVIVVI

Leto sa prehuplo do druhej časti a ja mám pred sebou ešte niečo vyše 30 súťažiacich poviedok. Niektoré chyby sa ustavične opakujú. Mnohé z poviedok zaslaných neskôr paradoxne nie sú lepšie gramaticky vychytané, ale naopak, obsahujú zvačša viac chýb. Akoby boli písané narýchlo a nie do poslednej chvíle šperkované. V pätici poviedok, ktoré mám za sebou, dominovali násťročné hrdinky.

Poviedka 103.
Ale áno, dobré fantasy. Priam filmovo vizualizovateľný úvod, vierohodné opisy, bavil ma aj nápad, že každý človek mal určité špecifické nadanie, ktoré bolo prirodzené. Všetci boli akísi X-meni. Členenie príbehu bolo dobre vyvážené, pôsobilo prehľadne a nekládlo na čitateľa priveľké nároky. Bola to taká fajná oddychovka. Motív zápornej postavy nemusel obsahovať žiarlivosť. Jej samotná povaha bola dostatočným dôvodom na to, aby urobila to, čo urobila. Škrtať sa mohlo aj inde. Negatívom boli síce banálne, zato pomerne časté chyby. V tomto prípade ma prekvapovali. Text vyznieval premyslene a v určitých pasážach vyspelo. Chyby mi do tohto konceptu nezapadali. Vyrušovali ma viac, ako pri priemerných, či podpriemerných dielach, kde ich už mnohokrát ani neregistrujem, pretože by mi unikol príbeh. Názov poviedky by som zmenila na Lambdan Skoy. Bol to dostatočne tajomný a zjednocujúci prvok celého diela a podľa mňa bol pre poviedku charakteristickejší, než názov, ktorý zvoli autor. Bodka za nadpisom byť nemusela. Celkovo sa mi poviedka páčila. Poznať z nej autorovu fantáziu a napriek chybám, aj snahu písať dobre. Vysoké body.

Poviedka 104.
Správanie sa rodičov som absolútne nepochopila. Skutočne po ubezpečení nedospelej dcéry, že je v poriadku u kamarátky, rešpektovali jej rozhodnutie, že sa nevráti a že ju nemajú hľadať? Podľa mňa by každý príčetný rodič okamžite zalarmoval políciu. Decko malo zapnutý mobil, mohli ju predsa hľadať podľa neho. Matke puberťáčky, ktorá zdrhla z domu, sa „protivilo zájsť dcére do súkromia až tak, aby jej prehľadala písací stôl?“ Pripadá mi to totálne choré. Po úteku decka z domu by nad tým predsa nikto ani len nezaváhal. Nakoniec jej vzala denník, ale manželovi ho neukázala? No comment! To si tí rodičia fakt nevšimli, čo sa s ich deckom deje? Nevedeli, čo sa deje po nociach v ich vlastnom byte? Počas čítania som sa poriadne naštvala. Postavy som mala chuť prefackať. Keby sa rodičia, najmä matka, nesprávali tak debilne, bavilo by ma to viac. Horor bol však napísaný precízne, bez chýb, štylisticky bol v poriadku, hlavnej hrdinky mi bolo po opise denníka ľúto, strach bol zdieľateľný a na pointu som sa celkom tešila. Lepšie body.

Poviedka 105.
Odlišná téma, prostredie, prísľub skutočných udalostí, ale prekvapenie sa nekonalo. Poviedka s menšími chybičkami (jedna sa udiala hneď v zátvorke pod nadpisom) ma napriek exotickému prostrediu neoslovila. Pripadala mi odťažitá. Chápem dobové zobrazenie, ale pôsobila na mňa akosi neaktuálne. Bola neobvyklá, ako zahraničný preklad čohosi staršieho. Budem veriť, že je pôvodná. Jemný nadpriemer.

Poviedka 106.
Najväčším prekapením poviedky bolo jej ukončenie. Plynula, plynula a zrazu prišla posledná veta. Prehodila som v čítačke stránku, ale pokračovanie sa nekonalo. Čo to bolo? Autorovi „dopísalo pero“? Niekedy je prudký, náhly a nečakaný koniec efektný. A niekedy je na hovno. Toto bol ten druhý prípad. V krátkom texte sa stihlo objaviť niekoľko chýb, podivná skladba viet a odrážky pred úvodzovkami začínajúcimi priamu reč. Prečo bol citát v úvode aj v angličtine? Slovenčina by nestačila? Priemer za opis atmosféry v štúdiu a za moderátora.

Poviedka 107.
Šestásťročnú hrdinku na niekoľkých stranách vydali za prezidenta, cestou v ponorke za ním ju uniesli piráti a následne odbojári. Hmmm… Popis podmorského života a najmä prekvapenie z toho, že život nad hladinou bol v poriadku, neboli nezaujímavé. Viem si predstaviť, že ako film by to mohlo fungovať celkom dobre. Pubertálna hrdinka a dvaja mladí, zapálení odbojári by boli prísľubom záujmu násťročného publika, ak by bol ich vzťah šťavnato rozpitvaný na dlhšej ploche. Zápletka bola dostatočne vzrušujúca v postapokalypticko-dystopickej rovine, ako záporák slúžil prezident, menšia, zato početnejšia forma hrozby boli piráti. Potenciál to malo. Bola by to síce sračka, ale keby bola efektne vizuálne prevedená, mohla by sa páčiť. Toto však bola poviedka a tá zostala pri tom prvom. Nechápala som, prečo sa ľudia, oboznámení s historkami o tom, že nad vodou je život, nepokúšali vynoriť. Vysvetlenie, že tomu nikto neveril, neobstojí. V krízových situáciáci s nedostatkom kyslíka, by to napriek možnému riziku určite skúsili viacerí. Nechápala som, prečo odbojári rovno nezostali nad vodou. Motivácia hrdinky zostať dole bola pochopiteľná. Mohla to byť klasická tínedžerská romantika na neobvyklom pozadí, ale ten patetický záver bol už príliš. Iste, s hrdinom netreba mať zľutovanie. Ale treba vycítiť, kedy to je vhodné a kedy nie. A ak to aj urobiť, potom nie tak hrajúco na city. Posledné „Zbohom“ ma rozosmialo. Nebolo to úplne zlé. Oceňujem neobvyklé prostredie a text plynúci bez gramatických chýb (autor by si mal dať pozor na striedanie časov). Ale ako poviedka to nebolo ani veľmi dobré. Aspoň pre mňa nie. O málo viac, než priemer.