Prečo nie?

Ak sa niekto ešte v hodnoteniach nespoznal, možno už začína byť nervózny. Hodnotím však všetky poviedky bez výnimky. Nečítam ich v
poradí. Spočiatku som mala istý kľúč, ale potom som začala pri čítaní aj náhodne skákať. Očakávané hodnotenie môže byť aj to záverečné.
V poslednej hodnotenej tretine som zatiaľ neudelila žiadnej poviedke 10 bodov. V tejto fáze mám dojem, že najlepšie diela som čítala v prvej tretine, a potom som natrafila na veľmi silnú sériu v druhej tretine. Ak by som si mala teraz tipnúť, tak si myslím, že finalisti vzídu z nich. Ale ktovie? Možno budú mať ďalší porotcovia úplne odlišný názor a celé to dopadne inak. A možno ešte v závere natrafím na dielo, ktorému dám súkromnú jedenástku. Taká naozaj kvalitná a výnimočná poviedka by ma pred koncom porotcovania ešte mimoriadne potešila.

Poviedka 108.
Už jedna z prvých viet v poviedke bola čudná – „Ulica sa zvažovala do kopca“.  Zvažovala sa? Alebo šla do kopca? Hrdinka videla písmená MCMXX a nedošlo jej, že sú to rímske číslice? Sympatie k hlavnej hrdinke, ktorá bola síce staršia ako stredoškoláčky, ale správanie mala stredoškolské a nedospelé, sa nekonali. Nie že by nevšedná historka o Štúrovi nebola zaujímavá, nesúvisela však s dejom a v poviedkach platí pravidlo, že v nich nemá byť nič zbytočné, nič navyše. Na jednej strane autor napísal explicitne thonetka, vzor 14, na strane druhej napísal neurčito reprodukcia známeho impresionistu. Prečo aj to nepomenovať konkrétne? Vyhnutie sa vysvetleniu pôvodu, či princípu daného „zariadenia“, či „hračky“, bolo priveľkým zjednodušením si cesty autora. To, že po tom nemala pátrať, lebo to bolo nebezpečné, vyznelo ako odbitie. Cestovanie v čase je ošemetná téma. Asi by som sa do nej nepúšťala, ak by som nemala dáke „špeciálne“ informácie, nerozlúskla by som obvyklé problémy, ktoré sa s touto témou spájajú, alebo by som nemala mimoriadne zvláštne a odlišné poňatie. Nechcelo sa mi veriť, že sa toto dielo vtesnalo do 45 000 znakov. Bolo to naozaj priveľmi dlhé. Zmysel autora pre detailné opisy môže byť jeho výhodou pri písaní dlhších textov, v ktorých sa balast stratí. Textu by prospelo nemilosrdné škrtanie. Zostalo by tak holé torzo s obohraným námetom cestovania v čase. Tému s potomkami významných ľudí skvelo spracoval Roald Dahl v knihe Môj strýko Osvald. Možno bola poviedka pokusom o túto tému na pozadí cestovania v čase. Nebola však natoľko vtipná a zaujímavá. Mierny nadpriemer.

Poviedka 109.
Podivná, dlhá poviedka doslova zavaľujúca čitateľa informáciami (talizmany pre šťastie, planéta s dvoma slnkami, hraničný prechod do Rosé Vomitan, turisti ako krvilačné beštie, AVIS korporácia, Icezar, DeViani, Čierni Hadi, Warlog, Xanderian, strigôni, tarantula chrliaca pružné siete, magnetické negližé, Hanéle, cígretta, itel, Farinovi lovci, piráti…). Bolo toho príliš. Komplexný svet a situácie sa určite podrobne odohrávali v autorovej hlave. Z textu bolo poznať, že sa s ním autor pohral. Avšak, na „bezbranného“ čitateľa by poviedka mohla pôsobiť ako spŕška množstva rôznych motívov, informácií a postáv. Bol by vhodený do priveľmi svojrázneho deja a osobne som mala dojem, že som otvorila román na strane 125. Komixové citoslovcia (Brammm!, Vŕŕzgh, Cvak!, Ťuk, Klip, Prásk!) na vyjadrenie zvukov, ma rušili. Páčil sa mi motív šťastia, aj stonožka, ako zaujímavá zbraň. Vyššie číslo.

Poviedka 110.
Zaujímavý nápad, slušné vykreslenie, hlavná udalosť v príbehu sa odohrala akosi rýchlo, bez patričného vstupu a nevyznela tak, ako mohla. Gramaticky OK, občasné menšie chyby („moc“ na vyjadrenie množstva, „tak“ namiesto taký a pod.) boli zanedbateľné. Príbeh mi evokoval Avatara, záver bol slušný. Nepochopila som, načo mala poviedka podnadpis. Neuzavretý koniec by naznačoval, že poviedka bola kapitolou z dlhšieho útvaru a podnadpis bol jej nadpisom. Aj tak ďalšie vysoké body. Prečo nie?

Poviedka 111.
K tejto poviedke som si zapísala veľa pripomienok. Neboli to však opravy elementárnych chýb, ale akási nadstavba. Do hodnotenia dám niektoré z nich. Meno Rick bolo vysvetlené. Ale prečo preboha Madeleine? „Takmer“ lokálne prostredie a takéto mená? Veľakrát použité slovo „kebyže“. Prečo vlastne postava volala kamaráta lekára do viktoriánskeho domu na samote, keď mal miesto toho zobrať sestru a strčiť ju do nemocnice na komplexné vyšetrenie? Hrdina jej tam nemohol spraviť žiadne testy a akúkoľvek diagnózu mohol len tipovať. Keď bola baba v takom zlom stave, naviac mali aj istú rodinnú anamnézu, bolo nelogické, že ju brat okamžite nevzal do nemocnice. Táto nelogickosť z príbehu veľmi vytŕčala. Ak by človek videl to, čo hrdina na konci časti 5, určite by už o žiadnej diagnóze neuvažoval a pratal by sa preč. Vždy ma v horore rozčuľuje, keď sa postavy správajú nelogicky. Niečo vidia, zažijú a veselo pokračujú ďalej, akoby sa to ani nestalo. Vsúvok, oddelených pomlčkami, bolo v texte priveľa. Príbeh bol ako-tak pútavý dovtedy, dokým sa neobjavila tušená pointa. Dúfala som v niečo originálnejšie. Slušne napísaný text, ale príbeh nič-moc. Doznievanie sa nekonalo. V súťaži jemný nadpriemer.

Poviedka 112.
Príklad toho, aké je ľahké pri lyrizovanom texte skĺznuť k patetickosti a trápnosti. Opakujúce sa zdôrazňujúce slová na začiatku viet, nekonečné trojbodky, nefunkčné používanie krátkych viet, ktoré mali byť kvázi úderné a naliehavé, ale namiesto toho zvyšovali pátos, pričasté využívanie „ani čo by“ a prehnane silený pokus robiť vety „peknučkými“ v kontraste s chybami a nespisovnými výrazmi potlačili aj námet, ktorý bol práve svojou všednosťou odlišný a špecifický. Hrdina milujúci prechádzky, ktorý sa stratil, čosi zažil a nevedel sa z lesa vymotať je námet, ktorý môže fungovať veľmi dobre. Ale prevedenie to pokazilo. Bolo to patetické, nezáživné, bez vedľajších psychologických motívov a vlastne aj bez zmyslu. Danú tému daným spôsobom treba prosto vedieť. Ak nie, je lepšie zvoliť si čosi jednoduchšie. Nie vždy je téma, ktorá pôsobí jednoducho skutočne jednoduchou. Slabšie body.