100

Andriod

Touto päticou som sa prehupla za stovku. Neprestáva ma udivovať, čo za diela sú v určitých prípadoch autori schopní poslať do súťaže. Stále nerozumiem tomu, čím to môže byť. Naozaj sa niektorým ľuďom podobné texty páčia? Čítali by ich, keby neboli sami ich tvorcami? Čo vlastne čítajú? Povedal im niekto, že je ich tvorba dobrá? Napriek výhradám mám však pomerne vysoký priemer hodnotených poviedok, celkovo až 5,8. Dúfam, že sa mi nekazí vkus. Možno som si pred súťažou mala viac zobrať k srdcu radu P. D. James – „Veľa čítajte a vyberajte si. Zlé písanie je nákazlivé.“
Nech je to akokoľvek, v tejto várke som objavila silného kandidáta na rozhlasovú hru, jednu veľmi slušnú poviedku, jednu slušnú a dve zlé.

Poviedka 98.
Zbytočne dlhá a zdĺhavá poviedka, v ktorej by niektoré scény vôbec nechýbali. Boli tam chyby a štýl pôsobil akosi „nevypísano“. Objavila sa pre súťaž obvyklá kombinácia stredoškoláčky a tridsiatnika. Dialo sa to v súčasnosti a hrdinka v tínedžerskom veku nemala potrebu zavolať po noci strávenej mimo domu rodičom. Nezamýšľala sa nad tým, či ju niekto náhodou nebude hľadať. Slovenské reálie, zápletka s prvkami slovanskej mytológie, na začiatku opis Bratislavy, ale hrdina sa volal John. Nepochopiteľné! Bodovo nič-moc, o čosi viac, ako priemer. Ale… nápad v poviedke ma prosto dostal. Tá zápletka bola vynikajúca. Bola kreatívna, lokálna, prepojená na skutočné udalosti. Typický príklad zle vyjadreného dobrého nápadu. Túto poviedku by som rada počula ako rozhlasovú hru. Bude na tom zrejme ešte dosť práce, ale ak bude autor súhlasiť a ak sa dielko zapáči aj rejžovi, potom je tento text silným kandidátom na rozhlasovú hru. Lea musí byť asi veľmi rada, že pre ňu niekto niečo napísal…

Poviedka 99.
Nehovorím, že tento text by sa ešte nedal vylepšiť. Boli tam chybičky, prehnané opisy typu „znásilniť tmu farbami„, nenahnevalo by ma, keby to bolo napísané o čosi „vycibrenejšie“ a keby sa hrdinka volala „normálnejšie“, ako Melisa. Nápad bol však uchopený zaujímavo. Poviedka bola ku koncu omnoho lepšia ako na začiatku, či uprostred. Nie som si však istá, či by sa k záveru dopracoval aj čitateľ, ktorý by poviedku nemusel prečítať celú. Posledná veta, dlhá ako hovädo, bola paradoxne úplne v poriadku a celý text vyzdvihla nahor. Za pointu a za záver vysoké body.

Poviedka 100.
Hrdinovia v tejto poviedke sa správali absolútne tupo. Mimozemšťania si dali tú námahu, aby sem docestovali, ako napísal autor, „z vesmírnych diaľav“ a ich plán bol spraviť si reštiku a motel kdesi v zapadnutom kúte Slovenska? Ako fór by to bolo celkom fajn, až na to, že v poviedke nebol humor, nadsázka, ani satira. Posledný hrdina zo skupiny, Peter, svojimi debilnými otázkami úroveň poviedky zaklincoval. Po vysvetlení mimozemšťana sa ho spýtal, ako to chce vysvetliť na polícii? Naozaj? Záverečné poučenie o tom, ako ľudstvo ničí planétu, mi začalo vyvolávať dávivý reflex. Niekedy doslova neverím vlastným očiam. Keby sa autor držal prvoplánovej myšlienky „deti idú na výlet“, trošku odlišne  a najmä logicky by ju podal, zaujímavo by popísal očakávateľnú vyvražďovačku, bol by to možno slušný pokus o B-čkový horor. Ale tuposť správania sa postáv v kombinácii s nespisovným vyjadrovaním sa božského rozprávača, ktorý skákal z minulého času do prítomného a pointa, ktorá zmenila zlý horor na ešte horšie sci-fi, poviedku pochovali. Najprv som si pri čítaní hovorila, že to môže byť jemný nadpriemer. Poviedka postupne klesala do priemeru a záver ju poslal ešte hlbšie. Už som to slovo použiť nechcela, ale toto bol fakt odpad. Takéto písanie je stratou času. Autora, aj čitateľa.

Poviedka 101.
O tom, či bolo toto dielo poviedkou, by sa dalo polemizovať. Skôr to bol výsek z dlhšieho útvaru, predstavenie postáv a načrtnutie budúceho deja. Ale dajme tomu, že to poviedka bola. Okrem toho to však bola aj tínedžerská zlátanina s dlhým uvedením do deja v kurzíve, v ktorej nechýbal ani Notre Dame. Chýb tam veľa nebolo, ale nejaké sa našli. Podpriemer.

Poviedka 102.
Zaujímavý text s britkými dialógmi a občasnými chybami ma bavil. Ženský robot, vyjadrený pojmom „robotnica“, bol super. Príbeh bol nadpriemerný, kreatívny, odlišný, formálne to bolo slušné a dojem z poviedky som mala fajn. Dielo si vyslúžilo vysoké číslo.