Sedmička tvrdého

Tentokrát som obodovala sedem poviedok. Rozsahovo to však bolo čítanie porovnateľné s prípadmi, keď som hodnotila desať textov. Poviedky boli dlhé a v niektorých prípadoch to bolo aj dobre, lebo ma bavili. Škrtanie však nikdy nie je na škodu a vždy sa nájde niečo, čo by v texte byť nemuselo a čo by tam ani nechýbalo. Príbehy by sa v mnohých prípadoch skrátením zdynamizovali a čitateľa väčšmi vtiahli do deja. Dobrá rada v tomto prípade je, že dokonalosť v písaní sa nedosahuje tým, že už nemáte čo pridať, ale tým, že už nie je čo odobrať.

V tejto várke bol zaujímavý, na prvý pohľad humorný a absurdný a na druhý pohľad psychologický horor, bola tam dávka erotiky, cudzia planéta, láska, šťastie, aj nešťastie. A boli aj vysoké body.

Druhého septembra popoludní chystáme v rámci projektu Rozbaľ to, Bratislava! workshop pre autorov, ktorí sa tento rok zúčastnili Martinus Ceny Fantázie. Ak k nim patríte a chceli by ste sa dozvedieť ako vašu poviedku vnímajú porotcovia, napíšte na mail fantazia@fantazia.sk. V maily môžete zverejniť aj svoje meno a názov svojej poviedky. Ja a Marek Kolcun, ktorý bude na tomto podujatí tiež, sa vopred dozvieme len názvy poviedok a autori pre nás zostanú až do konca augusta anonymní. Druhého septembra však už bude po bodovacej fáze, takže anonymita v tej dobe už nebude potrebná a na workshope sa môžete k svojmu dielu hrdo prihlásiť.
Ak máte záujem porozprávať sa o svojej poviedke priamo, napíšte na spomenutý kontakt a príďte v utorok 2.9. o 16:30 do Starej tržnice v Bratislave na workshop s názvom Autori na pranieri. Potrvá to hodinku. Alebo možno dlhšie 😉

Poviedka sto prvá:
„Zopár pouličných lámp, čo len kde-tu vrúbili okraje hlavnej cesty, sa pokúšalo tento stav zvrátiť, no aj keď naplno rozžiarili svoje pomarančovo-kyklopské okále, more beztvarého, všadeprítomného aerosólu zabránilo ich svetlu v rozsiahlejšej difúzii, takže matne osvetľovali len určitú časť hlavnej cesty, slovenské predmostie, veľmi skúpo most a ešte priečelia hŕstky rodinných domov, stojacich stranou a dovedna tvoriacich útlu osadu Rároš.“ Možno, keď takto samostatne vidí danú vetu autor diela, aj jemu sa zazdá trošičku pridlhá. Naozaj je to too much. Snaha, vložiť do textu všetky zaujímavé slová a asociácie nemôže nikdy dopadnúť dobre. Autor má zjavne bohatú slovnú zásobu, ale nie je potrebné demonštrovať ju v danom rozsahu. Vety treba deliť. Treba ich spraviť pre čitateľa čitateľnejšie. Poviedke takéto zložené súvetia uškodili. Je fajn, že autor sa vie vyjadrovať. Teraz sa ešte treba naučiť selektovať a vyberať si len niektoré slová, slovné spojenia, prívlastky a opisy. Vedieť si správne vybrať a dokázať škrtať je nadstavbové autorské umenie.
Miestami to bolo odľahčené a úsmevné, ale už zával v bani bol dosť silný a smrť manželky s popisom nehody a vzhľadom jej tela tam ozaj byť nemuseli. Odľahčený pocit ihneď zmizol a zostala pomerne nepríjemná pachuť. Akoby som toto dielo nevedela správne uchopiť. Ale chcela som, lebo autentické slovenské prostredie, opis slovensko-maďarských vzťahov, do toho dávno mŕtvi nacisti a záhada v podobe šatôčkových listov tiahnuca sa celým príbehom, vzbudili môj záujem. Takáto kombinácia sa nevidí často.
Popis Šebianovho života bol zbytočne kľukatý. Načo výstava? Načo rozbor vzťahov? Pozornosť mala byť zameraná viac na fašistov a na listy. Chápem, že bolo potrebné vykresliť situácie, ktoré viedli k finále, ale malo sa to diať iným spôsobom.
Že to nie je humorná poviedka definitívne odhalila až pointa. V texte boli veci, ktoré by som opravila a zmenila (okrem už spomenutého napríklad aj striedanie časov pri závere), ale aj tak to bolo fajn. Dávam viac a budem rada, ak sa dielu podarí posunúť sa ďalej.

Poviedka sto druhá:
Od úvodných viet sa prosto vie, o čom to bude. Dosť slušnú indíciu dáva už titul. A keď sa to rozbehne, tak sa skrátka vie, že v rukách práve držíte čosi stovkykrát najmä videné, lebo tému majú v obľube azda všetky detektívne a krimi seriály. Tak už len čakáte, kde do toho autor nastrkal fantastiku a hovoríte si, bože, len nech to nie je Poison Ivy alebo nejaká podobná „očarovávačka“, nech to prekvapí aspoň trošku. Trošičku. To, čo prekvapuje,  je však len gramatická stránka.
Celé to vyznievalo tak akosi oldschoolovo, ako detektív Marolowe. Plynulo to pomaly, rozprávanie z pozície hrdinu tomu dodávalo ten autentický, vyšetrovateľský tón.  Lenže ono to asi old school byť nechcelo, takže sa to tejto schémy nedržalo vedome a sem-tam to uletelo inam.
V tomto pomalom erotickom krimi nebol vrahom záhradník, ale sex. Obsahovo to korešpondovalo s formálnou stránkou a zaujalo ma to približne na 5 bodov.

Poviedka sto tretia:
Žena, ktorá leží proti svojej vôli zviazaná na koberci a vedľa nej leží jej rovnako zviazaný manžel, prosí o prepustenie chlapíka, ktorý nad nimi stojí, by si o svojom väzniteľovi v podobnej situácii nikdy nepomyslela, že je „pohľadný a na svoj vek až príliš sebavedomý“ a nikdy by si nikto väzniteľa v danom stave nespojil so záujmom, ktorý bol naznačený.
Fajn pôsobili priznané a neostýchavé vulgarizmy v priamej reči. Ale celý príbeh mi pripadal akýsi silený. Pri poviedke mám aj zopár logických nezrovnalostí.
Hlavná hrdinka bola vykreslená ako hysterka, neschopná šoférka, ktorá si za jazdy stále kontrolovala obočie, a preto ich oboch „zabila“, pôsobila ako hlúpa, až šialená, keď chcela na skúšku z fleku podrezať manželovi žily. Celkovo bola vrcholne nesympatická. Podobné postavy sú iritujúce a je fajn, netlačiť tak na pílu, lebo stvoríte namiesto hrdinu „monštrum“. Až v závere začali jej reakcie dávať aký-taký zmysel a boli aj uveriteľné a pochopiteľné. Ale posledné vety sundali poviedku o niekoľko tried nižšie. Asi najpresnejšie označenie bude, že nevyzneli vtipne, ale primitívne.
Pointa bola príliš zrejmá, neudialo sa žiadne prekvapenie. Napríklad by ma celkom bavilo, ak by sa vo finále ukázalo, že to bola fakt len nejaká nová, chorá reality show. Ale je fakt, že potom by sa to už asi nedalo poslať do žánrovej súťaže…
Čisto pocitovo nadpriemer. Ale zázrak to nebol.

Poviedka sto štvrtá:
Výborný psychologický horor o jednej osamelej žene sa začína v hypermarkete. Naznačuje tak paralely s rannou tvorbou Hvoreckého. Neskôr sa však presúva do iných reálií a popisuje bod zlomu. Mohol by sa skončiť už v momente dopadu z balkóna, ale nemilosrdne pokračuje ďalej a predkladá záver číslo dva. Fatálnejší, drvivejší a nemilosrdnejší, než by bola smrť.
Áno. Nehovorím, že to tu už nebolo. Občasné hovorové slová a vulgarizmy sa v línii rozprávača nehodili, aj keď ich bolo možné vnímať ako parafrázu na zmýšľanie hrdinky. Repetitívne slová, aj v rámci vety, drobné gramatické a štylistické nedokonalosti boli rušivé. Mala som chuť povedať si this is it!, ale niektoré veci mi to prekazili. Bolo to však skvelé. Verím, že má šancu zaujať aj v Cene Béla.

Poviedka sto piata:
Poviedka o Billym a kapitánovi Cutlerovi, ktorí sú agentmi FBI a dostanú sa do prekérnej situácie, mala na môj vkus nevhodný názov.
Bolo to precízne klišéoidné, kým sa to totálne nestočilo a nevykľula sa z toho absurdita, ktorá prvotné klišé ospravedlnila a vysvetlila. Najprv som nad tým krútila nosom, ale potom sa to začalo meniť a zaradila som to do kategórie k Miliduchovi.
O tomto texte hovorila Adela ako o „schíze“. Ale smiala sa pri tom, takže to mala byť asi nejaká lepšia schíza… Každopádne, pamätala si to aj medzi desiatkami ďalších textov.
Kto je vyvolený, to nevieme. Nevedia to ani „vyvolení“. Koncept príbehu je premyslený a bola by z toho fajná komédia v štýle vtipných amerických bijákov z 90-tych rokov. Bol to tak trošku oldies. Ale to mi nevadilo.
Poznámky autora by som odtiaľ vyhodila. Nebolo to vtipné a osobne sa mi nezdá vhodné týmto spôsobom autorsky vstupovať do textu.
Miestami na mňa príbeh pôsobil chaoticky a následne som strácala záujem. Ale ďalšie pasáže to zas vynahradili. Slovo Koniec na konci poviedky považujem za zbytočné. Rozsahovo by som z textu ubrala viac ako len toto slovo. Bolo to dlhé, záver bol v porovnaní s popisnosťou úvodu akýsi prirýchly.
Bolo to také ľahké, nenáročné čítanie na pobavenie, jednohubka, ktorá by ma asi viac bavila ako film. Dávam nadpriemerné hodnotenie.

Poviedka sto šiesta:
Sci-fi s veľmi zaujímavým nápadom, neobvyklé a neokukané prostredie. S chybičkami, ale čitateľné. Jedno z najlepších, ak nie najlepšie sci-fi v tomto ročníku. Páčil sa mi brífly štýl a orientovanosť autora. Aj záver, aj keď pointa bola zrejmá.
Hrdinovia sa volali Eva a Heňo. Bol to veľmi dobrý text a rada by som ho videla v zborníku.

Poviedka sto siedma:
Chyby, preklepy, repetitívne slová. To je prvá veta v mojich poznámkach k tejto poviedke. Hrdina sa volal Jack, prišiel do mestečka Downhill a celé to pripomínalo počítačovú hru. Lenže, pri tomto type príbehov je najväčší dôraz kladený na akciu a tá tu chýbala. Tu sa najmä kecalo a keď sa dokecalo, tak sa to skončilo. Súboj v podobe partičky šachu sa mi v tomto prípade nezdal byť na mieste. Záver bol jediným, vďaka čomu poviedka splnila žánrové kritériá. Celé to však bolo akosi málo. Priemer.

Foto: Flickr