Rok kozy

Zo série osobných. You have been warned!

Kamoška mi dala knižku Těhotensví krok za krokem. Ten úplne prvý krok je, logicky, vynechaný. Veď kto si ju kúpi, má ho už zrejme za sebou. Kniha obsahuje pekné obrázky šťastných žien a rady, čo robiť a nerobiť v ktorom týždni. Sú tam mnohé fascinujúce informácie, napríklad o tom, kedy treba začať cvičiť, zapojiť budúceho otca, z čoho mať nervy a z čoho až tak netreba, a tak podobne. Myslela to dobre.

Tento rok je vraj hrozne trendy rozmnožiť sa. Aj Kate to už má za sebou, dokonca druhýkrát. Svoje prvé čaká Zooey Deschanel, Kiera Knightley, aj Kristína Turjanová.
Je rok kozy. A to je plodný rok.

Začala som sa zorientovávať v takom tom tehotenskom svete, respektíve v materskom. Možno trochu nelogicky som odštartovala kočíkmi. Kamoška mi tvrdila, že najlepšia je značka ňuňuňu. Asi sa nevolá ňuňuňu, ale dozaista to je k originálu blízko. Dozvedela som sa, že v Anglicku je to vraj „the must“, že pod 800 Eur by ona určite nešla a že taký lacný kúpili preto, lebo to bol outlet. Ale, samozrejme, nepoužívaný. Len to už nebol aktuálny model.
Preletelo mi vtedy hlavou, čo sa asi stalo, veď kedysi bola normálna a či aj mne po pôrode prepne. Snáď nie. Veď viacerým prepínalo už počas tehotenstva a ja si zatiaľ pripadám celkom OK. Okrem jedného prudkého výbuchu plaču, kedy mi spolu so soplom nosom vyletel kúsok rožka so šunkou, lebo zrovna v sobotu doobeda museli dávať nejaký hypersmutný rodinný film (od 7 rokov) o psíkovi, ktorému odišiel pániček a on potom bez neho zomrel (kks, zas ma to chytá), si pripadám aj pomerne emocionálne stabilná.
Ten kočík vraj má mať najmä gumené kolieska, má mať varianty aj do vyššieho veku dieťaťa, má sa dať prerobiť na športový, má mať pretáčateľnú rúčku, ekologické materiály, má byť ľahký, skladný, určite nech kúpim štvorkolieskový a, samozrejme, trendy.

Obzrela som aj nejaké postieľky a úprimne povedané, nevidím rozdiel v 50 eurovej z IKEA a 600 eurovej značkovej. OK, možno je tá ikeová minimalistickejšia, ale tak zas mne sa minimalizmus vždy páčil. Ale, že vraj tie drahšie sú z lepšieho dreva, natreté ekologickými a nezávadnými nátermi a pre dieťa sú menším rizikom. Možno by mi matky povedali aj o ďalších výhodách, ale akosi ma to nezaujíma. Hoci tuším, že aj keď nechcem, tieto informácie sa ku mne dostanú.

Modrému koňovi sa vyhýbam oblúkom. Obávam sa, či to, čo sa tam šíri, nie je nákazlivé a nemám chuť to riskovať. Iste, oberám sa tak o množstvo aktuálnych, overených, prípadne najnovších a zatiaľ neoverených informácií, ale snáď to prežijem.

Vraj je fajn ísť na špeciálny predprípravný kurz. Nie na ten nemocničný, čo je zadarmo, ale zaplatiť si „lepší“. A najlepšie zaplatiť si nejaký od sestry, ktorá bude v danej nemocnici a aj pri tom. Potom ma vraj ani nebudú pri pôrode otravovať a kontrolovať každú chvíľu ako to tam dole vyzerá. Ale že úplne najlepšie by bolo rodiť v Rakúsku. Tam by som mala naozaj kľuď, pri sebe celý čas asistentku, dulu, či sestru, či koho a lekár by prišiel len na úplný záver, ak by teda vôbec prišiel. Hlavou mi preletelo, či to skôr nie je horšie a ak už má človek takéto sklony, tak si asi aj radšej odrodí doma, ale čo ja viem?
Mám chodiť na gravid jogu, najlepšie do River parku a určite si mám v nemocnici zaplatiť nadštandard, po pôrode si hneď nájsť laktačnú poradkyňu a kúpiť váhu, aby som videla, ako dieťa prosperuje a vaničku, odsávačku, fľašky, fusak, prebaľovací pult a manduku, lebo najlepšie je dieťa nosiť na sebe, ale určite nech nekupujem chodítko, lebo dieťa sa musí všetko naučiť prirodzene a vlastným tempom a teraz vraj nevyhnutne potrebujem tehotenský vankúš a mám sa pripraviť na to, že už nebudem spať a že najlepšie je, keď malý bude v posteli so mnou, lebo to sa stačí len prevaliť a spať pri tom, alebo postieľku mať hneď vedľa postele a že už nebudem robiť nič iné, len sa venovať dieťaťu a počúvať Spievankovo a že budem nevyspatá, unavená, nasratá, v depresii, sama, ale pritom šťastná a že to bude to najkrajšie čo som kedy zažila. WTF?
Všetky matky tvrdia, že tehotenstvo si treba užiť. Majú pri tom taký zvláštny pohľad. Hovoria to s akýmsi smútkom a odovzdanosťou, akoby vedeli niečo, čo ja zatiaľ nie, akoby si spomenuli na svoju mladosť, plány, sny a život predtým, než ho definitívne pochovali prebdené noci a haldy plienok hystericky revúcich harantov.

Potom som náhodne (nie, neodporučila mi to žiadna kamoška) videla fancúzsky film Radostná udalosť a malý dostal pracovné meno Zmrd. Občas použijem aj láskavé, Zmrdík. Ale asi bude nakoniec Hugo. Hoci, pre dievča to možno bude trochu nezvyklé…

Počas prvého trimestra mi bolo takmer neustále zle. Ale vraj to tak je super, lebo budem mať inteligentné dieťa.
Bolo to ako každodenná opica od samého rána až do večera. Nie, že by mi také stavy boli neznáme, ale vždy som pri nich vedela, za čo ich mám. Že po každej extra srande nasleduje niečo, čo ju vyvažuje. Ale toto bolo vyslovene nefér. Aspoň, že to prešlo.
V tomto období mi všetko smrdelo. Ľudia, aj robota. Parfém bol na úrovni smrdnutých sardiniek so starými ponožkami. A jedlá boli najhoršie.
Vraj pri tom baby zvyknú schudnúť. Logicky som mala aj ja. Keď ma videla lekárka, rozoberala len to, ako som mohla za 3 mesiace pribrať 5 kíl. Mrzelo ma, že jej to neviem zodpovedne vysvetliť. Cítila som sa ako žiak pred tabuľou, ktorého vyvolajú a on nevie. Skrátka nevie.

Nejedávate viac?
Nie, nemám ten pocit.
Nepijete príliš?
Skôr mám pocit, že málo.
Tak ja neviem, krútila hlavou lekárka, ktorá je mimoriadne milá a príjemná, ústretová, vždy odpovie na telefonát a sms-ku a vyzerá ako predsedkyňa klubu anorektičiek a bulimičiek a téma jej je zjavne blízka.

Za ďalší mesiac som schudla skoro dve kilá a, bohužiaľ, tiež som nevedela zodpovedne vysvetliť prečo.
S týmto stavom ide ruka v ruke aj téma malých podprseniek, aj tých plavkových, a meniacich sa plánov na dovolenku, ale to je asi jasné… Nie, tento rok do Nórska nepôjdem. A vlastne, bohvie, kedy sa tam najbližšie dostanem.
Kamoška ma chcela potešiť, že taký Portorož je len pár hodín cesty… Nemala som chuť vysvetľovať isté nezanedbateľné rozdiely medzi Nórskom a Slovinskom. Veď má vlastne pravdu. More tam je a je to relatívne blízko. Predĺžené víkendy sa tam tráviť dajú. Aspoň občas. A život sa snáď ešte neskončil…

Rok kozy sa začal plodne aj v inej oblasti. Dokončila som knihu, ktorú som mala rozpísanú niekoľko rokov. Dokončila som ju tak, že som ju celú prepísala, zmenila som zápletku, aj pointu a zmákla som ju asi za dva týždne. Lebo, keď ide, tak ide. A novela je tak akurát. Odvtedy je odležaná a už aj s prvými korektúrami, ktoré v máji prejdú druhou korektúrou a knihu vyšlem do sveta.
A keď už je ten rok kozy, hovorím si, že by som z toho možno mala vytĺcť čo to dá a splodiť rýchlo dačo ďalšie. Len tak, do zásoby… Takýto rok je predsa len raz za čas.

Nie. Nemyslím si, že každý sa musí rozmožiť. Nepovažujem to za nutnosť a chápem ľudí, ktorí sa rozhodnú dobrovoľne zostať bezdetní. Pôvodne som to mala v pláne aj ja, avšak… A hovorím si, že ono to bude OK. Aspoň bude niekto, kto za mnou príde do nemocnice, keď bude najhoršie, kto mi vezme občianku a na koho prepíšem byt, aby som ho neprepísala na nejakého cudzieho zmrda s malým „z“, predavača hrncov alebo finančného poradcu. Že ono je asi fajn mať v zálohe niekoho, kto vás bude mať rád len preto, lebo ste. Teda, dúfam, že bude. Uvidíme…
Budem mu veľa čítať a budeme spolu hrať spoločenské hry, budeme chodiť do zoo a ešte v predškolskom veku bude vedieť latinské názvy zvierat ako makak rhezus, čo mu bude v živote úplne na nič, ale už navždy si to bude pamätať a povodím ho po Slovensku, aby vedel kresliť slepé mapy a budem sa venovať sama sebe a nezbláznim sa z toho. Ale tak akosi podvedome tuším, že to možno celé bude úplne inak…