No ako, moja?

No hej, už to tak vyzerá. Na jeseň. Dievča. Nie, meno ešte nemám. Druhé? Prečo druhé? Netuším kedy bude druhé. Ešte nemám ani prvé, takže… Nie, zle mi nebýva. Jasné, bývalo. Nevracala. Hej, prešlo. Ale hej, už to je vidieť. No áno… chutí mi. Jasné, že nejem za dvoch, ale… čo už… Svedčí? Tak dík. Nakúpené? Ehm, zatiaľ nie. Ale to má ešte čas, či? Čo ja viem? Asi v Tescu. Hej? Ty už si vtedy všetko mala? No tak to je super! Si šikulka. Nie, jasné, že sa nebudem stresovať. Viac ako štyri ultrazvuky spôsobujú autizmus? Nevedela. Zatiaľ asi osem. Prečo? Neviem prečo. Lekárka mi nič… Nie, ani toto ma nestresuje, ale dík za info. Hej, spýtam sa jej. Chute? Aké chute? No áno, sex… Kočík? Neviem. Hojdací asi. Retro sú ťažké? Bugačo? Bú? Stoke? V akcii? Asi nie. Hm… neviem. Nie, fakt ešte neviem. Neviem. E-e. Kurzy? Zatiaľ nie. Fakt nie, na žiadny. Ale plávala som v mori. Hej, plávanie je super. Nadnáša to brucho. Teda, tá morská voda. Ale inak nie, neviem, ja to asi nejak neriešim. To vieš, že sa budem snažiť. Héj, tu som, tu mám oči, nie tam dole, haló, tu! No ak tak chceš, tak si to brucho teda chyť. Ale fakt teraz nekope. Vážne. Je to len brucho. No áno, je to divné, keď mi naň siahaš. Áno, teraz som sa vrátila z dovče. Neskoro? Neskoro na čo? Nie, nebolo mi zle, v pohode. Pás? Netlačil. Nohy? Pančuchy? Ja neviem, tak normálne. Naozaj. Vážne. Nie, nepršalo. No áno, sadla by som si, ale tej päťdesiatročnej tete, čo ma čiperne predbehla v buse to hovoriť nebudem. Že mladí sú necitliví a arogantní? Starší sú horší. Fakt že hej. Jasné, kašlať na to. Kyselinu listovú a horčík. Klasika. Nie, iné nič. Jasné, ovocie aj zeleninu. Veľa. Chutí mi, ale to už som vravela. No… na jeseň už asi nie… Sorry. Jasné, nabudúce. Inokedy. Na budúcu jeseň. O rok? Možno. Ktovie? To vieš, že sa teším. Tešíme. Hej aj on. Áno, aj ona. A on tiež. Všetci sa tešia. Celý svet sa teší. Možno viac jak ja. Ale nie, žartujem. Sorry, zabudla som. Tehotenská demencia sa tomu hovorí. Fakt. Je to dokázané. Aby si to žena menej pamätala a nezostala jej traumička. A aby do toho išla znova. Hej, aj preto, aby bola kľudnejšia. Výhovorka? Možno… Nervy? Občas… občas… Hormóny? To slovo mi robí nervy. Jasné, v kľude. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Jasné, vďaka, budem. Ale no ták, veď neumieram. Ešte sa uvidíme. Aj rodiť, teda vlastne robiť ešte budem. Niekedy… niečo… niekde… Písať? To asi hej. Možno aj viac ako doteraz, ak sa bude dať. No áno, teraz sa budem asi hlavne starať, ale život sa ešte nekončí. Dúfam. Nekončí sa, že? Jasné, že to bude super. Vybehneme. Určite. Závidíš? Ále choď. Prečo by si závidela? Čo na to povedať? Čo na to sakra povedať? Žeby, je mi ľúto, že nemôžeš, že sa nedá, cítim sa až previnilo, že som sa ani nesnažila, že som netúžila a že sa to skrátka stalo… ne, to ne, to si len pomyslieť. Život je skrátka nespravodlivý, vieš? Bola by si skvelá matka. Určite. Hej? Myslíš? Aj ja budem? No, uvidíme. Uvidíme…

foto: Flickr