|
|
 Nie. Táto téma sa ma osobne netýka. Nepáli ma a nepáli ani mnohých ďalších, ktorí sa k nej budú môcť vyjadriť presne za mesiac. Priamo sa ma však týka priama demokracia.
Počas štúdia politológie do nás vtĺkali kadečo. Medzi tie najdôležitejšie veci patrila poučka o plebiscite, či referende, ako o najdôležitejšom prejave priamej demokracie. Hovorila som si, že svoju jedinečnú šancu nikdy nevynechám. Nie sme vo Francúzsku, nemáme tu referendá niekoľkokrát do roka o všetkom možnom a keď už konečne nejaké máme, mali by sme si svoju priamu participáciu na demokracii užiť. Či?
Chodila som na cirkevnú školu, učili nás aj rehoľné sestry – Uršulínky. Pochádzam viac-menej z veriaceho prostredia. Veriaci sú v mojom okolí, rozumiem si s nimi a mám ich rada.
Mám viacero známych, ktorí sa svojou homosexualitou netaja. Sú to zväčša super ľudia a je mi absolútne fuk, aké majú sexuálne, či iné preferencie. Rovnako mi je fuk, v čo kto verí. Napríklad, ja „neverím“ na inštitút manželstva. Vnímam ho ako zbytočnosť, ako zaťažujúcu udalosť, ktorú absolvovať nechcem. Najmä bez detí. Chápem len následné ekonomické benefity takéhoto stavu. Inak ho nepovažujem za dostatočne relevantný na to, aby som ho podstúpila. A keďže sama túto možnosť mám, som do nej už roky spoločensky priamo, či nepriamo nútená, nie celkom chápem, prečo sa tohto inštitútu domáhajú tí, ktorým primárne nebol určený.
Má to, prirodzene, viacero rovín. Inštitút manželstva a rodiny vznikol kvôli istej aktuálnej spoločenskej požiadavke, ktorá sa časom zmenila. Je teda otázne, či treba prispôsobiť podmienky, alebo vymyslieť niečo nové a iné, čo by reflektovalo danú zmenenú situáciu a upravovalo požiadavky a očakávania aj tých skupín, s ktorými sa pôvodne nerátalo. Nezmenilo sa to zo dňa na deň. Situácia sa však vyvinula natoľko, že už ju nie je možné ignorovať.
Zároveň je daná snaha otázkou akceptácie tejto formy inakosti väčšinovou spoločnosťou. Ale paradoxne ju iniciovala presne opačná strana.
Cez sviatky som sa bavila s kamarátkou, ktorá precestovala celý svet a pozná rôzne kultúry. Hovorila mi zaujímavý príbeh o Fidži, kde je mimoriadne veľká koncentrácia transgender-ov. Je to tam bežný jav, nič, nad čím by sa ktokoľvek pozastavoval. Podobne ako v Thajsku je táto skupina absolútne akceptovaná, ale na Fidži je to vraj ešte vypuklejšie.
Rodiny sú tam mnohopočetné a ak majú zväčša synov, skrátka sa rozhodnú, že z jedného syna si spravia dievčatko. Od malička ho obliekajú do dievčenských šiat, lakujú mu nechty, češú vlásky. A nikto sa nepozastavuje. Je to tam akceptovaná súčasť mentality a kultúry.
Hovorila mi, že ich tam bolo približne rovnako veľa ako žien. Transgender bol dokonca aj kňaz. Áno, katolícky. Je to ťažko predstaviteľné a samozrejme, viem to len z rozprávania, nevidela som ho, neodfotila, nemám rukolapný dôkaz, ale nemám dôvod neveriť jej a dávam, ako som dostala.
No, ale jej príhodami z Fidži a z Thajska sme sa dostali k téme „prerobenia“ dieťaťa na gaya.
Už je vedecky dokázané, že homosexualita je vrodená. V prírode je viac-menej bežná. Ja som mala napríklad homosexuálne andulky. Ale čo ak je tu určitá možnosť zmeniť výchovou identitu detí aj v tomto smere? Možno práve príklad Fidži by bol vhodnou ukážkou toho, ako sa môže čiastočne meniť sexuálna preferencia vonkajšími vplyvmi a prostredím. Pretože, nielen dedičnosť, ale aj socializácia je faktorom, ktorý nepochybne formuje ľudskú osobnosť.
Ako malá som sa rada hrávala s autíčkami. Jazdila som na bicykli a kamarátila sa s chalanmi. Kamoška mi nedávno rozprávala, že vyrastala s bratmi, obliekala sa ako oni, česala, hrávala sa so stavebnicami a dokonca sa snažila cikať ako chalani. Keby si to vtedy naši rodičia vysvetlili tak, že máme chlapčenskú identitu a chceme byť skrátka mužmi, tak by sme možno obe dopadli ako dcéra Brada Pitta a Angeliny Jolie. Trend neusmerňovania detí nepovažujem za správny. Decko nevie čo a ako a ak mu to rodičia nepovedia, zariadi sa podľa podnetov, ktoré prevážia. Podľa prevažujúcej socializácie. Hoci vnútorne možno trpí.
Ale čo ja viem? Určite by som si z týchto príkladov nedovolila vyvodzovať žiadne univerzálne platné závery. Navyše, aj keby som pripustila faktor socializácie vo formovaní sexuálnej preferencie, nepovažujem to za spoločenskú hrozbu. Na Fidži to funguje, a to si decká cielene „preonačujú“ heterosexuálne páry. Ak by homosexuálne rodiny aj hneď spôsobili nárast počtu homosexuálov, nič by sa tým nezmenilo. Ale chápem, že pre veriacich je to zásadné, pretože tam je podstatou vzťahov a definovanie rodiny práve rozmnožovanie…
V zásade, ak sa sama seba spýtam, či by mi vadilo, keby si homosexuáli zakladali rodiny, musím povedať, že nevadilo. Prečo by mi to vlastne malo vadiť? Sú to dospelí, svojprávni ľudia, sú plne zodpovední za konanie v iných oblastiach života a nevidím dôvod na to, aby to tak nebolo aj v tejto.
A napriek tomu diskutabilnému vplyvu socializácie si myslím, že deťom by určite bolo lepšie v rodine, aj v tej homosexuálnej, ako v domove.
Možno tolerancia, ktorú prejavujú neveriaci veriacim, by bola vhodná aj na druhej strane. Veriaci nemôžu tvrdiť, že nemajú celospoločenskú podporu, keďže u nás sú cirkvi stále dotované zo štátneho rozpočtu, teda z peňazí nás všetkých. A takto sú dotované všetky registrované cirkvi, aj tie malé.
Aj keď som vyrástla vo veriacom prostredí, nemôžem sa prestať pýtať, ako je to možné. Ako môže časť ľudí, ktorá zdieľa úplne odlišné presvedčenie, povinne platiť inej skupine ľudí. A tá iná skupina ľudí, ktorú finančne podporuje každý z nás, ešte verejne vystupuje proti ďalšej skupine, ktorá ju tiež dotuje. Je to absurdné. Je to nevďačné. Je to netolerantné. A pritom toleranciou sa veľkohubo oháňa každý.
Nie je to jednostranné. Aj druhá strana by mala preukazovať veriacim presne taký stupeň tolerancie, ktorý si sama žiada. I keď chápem, že pri presadzovaní svojich „práv“, pri snahe o zmenu, proti historicky a regionálne silnej skupine, ktorá je presvedčená, že má pravdu a že má nárok, to ide zložito a že v takých prípadoch je nevyhnutné kričať hlasnejšie. Pretože posvätená nenávisť dokáže byť nekonečná.
Presvedčiť niekoho, kto je absolútne presvedčený o opaku, je minimálne náročné, ak nie nemožné. Neustúpi nikto. A tak sa to stupňuje a eskaluje a spoločnosť sa polarizuje. Pritom tém na riešenie by bolo x. Politicky je to teda aj mimoriadne vhodná zástupná téma, ktorá odpútava pozornosť od tých ďalších. Nehovoriac o vyše šiestich miliónoch eur, ktoré bude referendum stáť a ktoré by dozaista aj veriaci dokázali použiť spoločensky prospešnejšie.
Sexuálna výchova? Nemám deti, neviem posúdiť. Ako rodič by som to možno vnímala citlivejšie. Škola v súčasnosti supluje rodinu v mnohých oblastiach (netvárme sa, že nie), tak prečo nie v tejto?
Ak je však daný predmet v konflikte s vyznaním toho, komu je určený, nemal by mu byť vnucovaný. Skrátka, tolerancia musí fungovať všetkými smermi.
Vyspelá spoločnosť by sa mala vedieť prispôsobiť meniacim sa požiadavkám. V opačnom prípade nemá nárok na prežitie. Bude stagnovať a zanikne. Hoci tak by to niekedy možno bolo aj lepšie.
|
Najvtipnejšie na tom je, že nadchádzajúce referendum prakticky nič z toho, čo si napísala v článku, nerieši. Ono fakticky nedá odpoveď na žiadnu praktickú otázku. Neodpovie, či je homosexualita genetická, vývojová alebo výchovná odchýlka, ani nestanoví, či je dobré, aby štát evidoval iné ako heterosexuálne zväzky dvoch ľudí, či aby dovolil tým iným zväzkom „získať“ deti. Opierajúc sa o výsledok referenda (pokiaľ bude platné) zrejme ešte dlho nevynesie žiadny súd rozsudok. Rovnako je zbytočné nariekať nad minutými peniazmi, tie by inak boli použité na nejaký podobne „zbytočný“ účel a takmer isto by sa z nich aj tak nič nedostalo tým, ktorí ich naozaj potrebujú (rozpočtové pravidlá nepustia). Pokiaľ sa týka financovania cirkví štátom, zdá sa mi, že pre štát je to výhodnejší model (dáva mu väčšiu moc a kontrolu) a v cirkvách pretrváva pohodlnosť a chýba odvaha k zmene.
Výsledok referenda (a teraz bez ohľadu na to, či bude platné alebo nie) bude predovšetkým správou pre politikov. Správou o tom, aký silný môžu očakávať odpor, keď sa podujmú zákonmi predpisovať, aká by mala byť ľudská morálka. Pretože o to ide – o sociálne inžinierstvo, ktorým sa vzdelaná a inteligentná elita usiluje z moci a pozície štátu vnútiť ľuďom osvietené morálne pravidlá. Zvyčajne sa to totiž deje naopak – zákony postihujú tie morálne priestupky, ktoré sú natoľko závažné, aby ich štát trestal. Stanovovanie morálky zákonmi je typické pre autoritatívne režimy – komunizmus, nacizmus, islamizmus. Je jasné, že legislatívne perspektívy našej vlády sa s týmito režimami nedajú zrovnávať, ale každý nejako začína.
Pre súčasnú vládu je to téma, ktorú si nevybrala. Preto náš premiér tak dlho tápe, aké odporúčanie má dať svojim voličom (keď už sľúbil, že nejaké dá). To samozrejme neznamená, že sa táto téma nedá použiť ako zástierka, no sama osebe takou nie je. Je povrchovým prejavom hlbších pohybov. Samo Marec použil výraz „kultúrna vojna“ a volal po zmierlivých hlasoch, ktoré by ju utlmili. Pochybujem, že k tomu dôjde.
Súčasťou a znakom kultúry je jazyk. Jedným z prejavov tohto konfliktu je to, že každá zo strán používa svoj vlastný jazyk, svoje vlastné formulácie a významy. Hoci na obidvoch stanách sa hovorí po slovensky, prestávajú si navzájom rozumieť. Slová a argumenty tých druhých znejú nezmyselne, chýba im logika, podobajú sa bľabotaniu. Dá sa z nich iba smiať alebo ich parodovať, čo tá mediálne silnejšia strana aj bohato využíva.
Práve preto sa umiernenosť nedostane k slovu. Konflikt v hĺbke bude rásť, hoci sa aj viditeľné plamene utlmia, či pohasnú. Čím ďalej, tým silnejšie budú aj tí pochybujúci a váhaví dotlačení k výberu strany. Inak skončia ako Clevinger. V území nikoho nakoniec zostanú len mŕtvoly (a mŕtve chrobáky).
Jasné, že neodpovie. Veď sa na to ani nepýta. Ale tieto veci sú v pozadí danej témy. Rezonujú spolu s ňou. Oni v zásade viedli a vedú k základným obavám, kvôli ktorým sa referendum bude diať.
Je to konflikt ako každý iný – niekto chce čosi, o čom si druhý myslí, že to patrí jemu. Otázkou je, či skutočne na „rodinu“ majú patent veriaci.
Výsledok referenda má vždy účel, o akom píšeš. Teda poradný. Otázka v tejto súvislosti je, či sa o danej téme vôbec môže konať referendum. Ústavný súd vyriekol, že môže…
Súhlasím s tým, že daný prejav má hlbšie korene a bude mať ešte dozvuky. Vplyv cirkvi sa mení, jej postavenie v spoločnosti je odlišné ako v minulosti a aj tieto snahy sú len odrazom meniaceho sa postavenia.
Iste, tých 6 melcov by sa minulo inde a inak. Práve toto je častý argument. Možno by boli minuté ešte nezmyselnejšie, ale dalo by sa aj lepšie a účelnejšie. Bolo to tuším prirovnávané k nejakému úseku diaľnice – tak to je ten účelnejší príklad. Ale v žiadnom prípade nespochybňujem relevantnosť finančného pokrytia referenda. Zväčša sa nájde skupina, ktorej sa referendum netýka, čiže tu platí princíp solidarity, a tak to je aj v tomto prípade.
A súčasná vláda má v paži. Tú smiešnu čiastku, ktorá je v rámci jej biznisov len drobnými, rada obetuje na to, aby sa chvíľu hovorilo aj o niečom inom ako o cétečkách, gorile, krádežiach, tunelovaní a iných výhodných nákupoch.
Som presvedčená, že pre umiernenosť tu priestor je. Je to územie tých, ktorí nepatria do žiadnej z daných skupín. Práve táto podskupina verejnosti by mala pôsobiť mediátorsky, pretože nie je emocionálne, ani inak zainteresovaná v danej téme. Miesto toho je do tohto sporu zatiahnutá plebiscitom a dokonca si zaň aj zaplatí. Celá diskusia mala byť vedená odlišne. Ale veď šanca ešte bude…
Osobne nie som z referenda a z celého vývoja tohto konfliktu vôbec nadšený. Oháňanie sa štátnymi príkazmi a zákazmi je metóda liberálnych socialistov (a vlastne akýchkoľvek etatistov). Konzervatívci i kresťania by mali prechovávať k štátu rezervovaný až podozrievavý postoj (čo je cisárovo, cisárovi) – dve tisícročia snáh o kráľovstvo nebeské na zemi by mali byť dostatočným ponaučením.
Lenže kým metódy sa na oboch stranách približujú, jazyky zostávajú rozdielne a neexistuje nádej na ich zblíženie. Ono jazyk je len vonkajší prejav rozdielnej kultúrnej a ideovej štruktúry v našich hlavách. Pokiaľ sa čo i len jedna zo strán bude snažiť presadiť svoju štruktúru na úrovni štátu a jeho zákonov, dovtedy bude konflikt eskalovať.
Hej, hej.
Ono zrejme z tohto konfliktu (okrem istých skupín, ktorým vyhovujú zástupné celospoločenské témy) nie je nadšený nikto.
Tá spoločenská požiadavka právne upraviť spolužitie danej skupiny nie je nijak prekvapujúca. Nie je ani nová. Ale predpokladám, že by veriacim vadila aj v prípade, keby v nej neboli pojmy ako rodina, či manželstvo. Pretože prekážkou je samotná „inakosť“.
Referendum neukáže prakticky nič. Vyjadria sa tí veriaci, ktorí aj podpísali petíciu, takže to bude len drahšie potvrdenie ich presvedčenia.
A po dnešných udalostiach sa dozaista ponúka aj relativizovanie tolerancie k náboženským skupinám. V islamskom kalendári je momentálne rok 1436. Vedú svoje oneskorené križiacke výpravy vo vlastnej dobe temna. Tí, čo ich viedli predtým, zažívajú reverznú kolonizáciu. A žnú, čo zasiali. Je to omnoho vyplukejší a deštruktívnejší „kultúrny“ problém, ako ten referendový. Ale to už je o inom. Hoci spájajúcim prvkom je fakt, že akékoľvek vyhranené konanie v mene vyššieho princípu je spoločensky nebezpečné.
Jedná sa samozrejme o ideologický rozkol. Samozrejme, neexistuje len čierna a biela, hoci tu aj tie sú. To, že tu sú ľudia, ktorí nepopustia a nikdy medzi nimi z oboch táborov nedôjde k zmiereniu alebo kompromisu, bolo jasné napr. pred pár rokmi, ak ste počúvali na SRo diskusiu medzi Vašečkom (konzervatívne kresťanské krídlo) a Poliačikom a Hanou Fábry (ľudskoprávne krídlo) a bolo mi jasné, že pre Vašečku je jeho interpretácia Biblie tou jedinou správnou a jeho ideologickým presvedčením. Na druhej strane Poliačik a Fábry neustúpia zo svojho ľudskoprávneho základu. Tu neexistuje nachádzanie kompromisu! Sú to dva názory, ktoré idú paralelne a nemajú spoločný prienik v týchto otázkach. Diskusia je úplne zbytočná (a to pochopil aj priamo v tej diskusii následne aj Poliačik, ktorý to týmto spôsobom aj zhrnul).
To je ale tá čierna a tá biela.
Následne sa môžeme rozprávať o tom, či tú existujú odtiene šedej, ktoré sú akýmsi kompromisom a teda zároveň aj ústupkom v určitých mierach. Takým by napr. mohli byť registrované partnerstvá (teda nie manželstvo), s alebo bez adopcie detí. Manželstvo ostáva nedotknuté, no zároveň majú páry rovnakého pohlavia riešiť svoje veci v dostatočnom merítku.
Ale ako o hľadaní kompromisov môže jedna alebo druhá strana hovoriť, ak je referendum postavené z pozície extrému: tretia otázka obsahovala (pred zrušením ÚS SR) požiadavku na zákaz akejkoľvek budúcej možnosti právnej úpravy registrovaných partnerstiev, čiže nepredstavovala podanú ruku možnej alternatívy, ale bola extrémnou snahou jednej strany a úplné postavenie mimo zákon… to sa potom druhej strane hľadajú slová nabádzajúce ku kompromisu ťažko.
Nie je tu žiaľ ani iniciatíva zo strany vládnej strany ako to bolo napr. v Chorvátsku, v ktorom po zmene ústavy vládnúca strana okamžite uzákonila možnosť registrovaných partnerstiev, ktoré vyrovnala manželstvu.
Ak chceme hovoriť o pokuse o zmier, tak tu musí dôjsť k obchodu… a ten je v nedohľadne… pretože AzR je jasné, že registrované partnerstvá sú prvým schodom k následnému uzákoneniu manželstiev a adopcií detí (po tom, čo po rokoch registrovaných partnerstiev spoločnosť zistí, že sa nimi nič nezmenilo).
Preto AzR a celé konzervatívne kresťanské krídlo nikdy zo svojej strany neustúpi – myslieť si opak je ilúzia! Jediným riešením je vytvorenie v kresťanskom bloku skupiny, ktorá týmto názorom bude konkurovať a ponúkať konárik palmy LGBTI osobám.
A to sa asi ešte načakáme… (asi by som to mal publikovať aj niekde na inom blogu – možno Denník N). 😀
No, ale to konzervatívne krídlo sa nerovná všetci veriaci. Ten „blok“ sa ani vytvárať nemusí, už existuje. Ani súčasný pápež nepatrí do tradicionalistickej skupiny. Ale v rámci Slovenska (a azda ešte výraznejšie Poľska) je ten tradicionalizmus a konzervativizmus hlbšie zakorenený.
Ja si pamätám, že keď som ako decko chodila do kostola, museli sme byť ticho, pokiaľ možno sa veľmi nehýbať, nič sa nepýtať. Postupne prichádzalo uvoľnenie, nejaké tie mládežnícke omše a dnes je tá situácia ešte ďalej a nevieme si skôr predstaviť stav, ktorý bol typický, keď som bola malá. Všetko chce čas. Ľudia si naprv musia zvyknúť na danú myšlienku, musia zistiť, že nie je hrozbou. Možno to v našom, konzervatívne ladenom priestore bude trvať dlhšie. Veď až nedávno sa zistilo, že aj psíky idú do neba 🙂 František povedal. Tak raz sa azda príde aj na to, že láska má aj iné podoby a že má rovnaký nárok, ako tá „tradičná“.
„Už je vedecky dokázané, že homosexualita je vrodená. V prírode je viac-menej bežná. Ja som mala napríklad homosexuálne andulky. “
Dúfam ze veta 2 a 3 nemá slúžiť ako dôkaz prvej vety. Pretože nijako nevyvracajú ani nepotvrdzujú to, že homosexualita je alebo nie je vrodená.
Aj čínština, schopnosť čítať, bežať, rakovina, drogová závislosť a nespočet ďalších javov, vlastností a schopností živočíchov sú v prírode bežné a nie sú vrodené.
Andulky, keďže nevyrastali v prirodzenom prostredí, mohli homosexualitu získať. Ich (tvojich anduliek) spôsob života nie je vzorom štandardného života andulky.
Hm, ako humorný prvok to zjavne nezabralo…
Ja zas dúfam, že poukazovaním na život mojich anduliek, o ktorých nič nevieš a predpokladám, že nemáš dôkaz o ich vrodených a podmienených sexuálnych preferenciách (žili v zmiešanom prostredí a ich výber nebol motivovaný nutnosťou) tu teraz nebudeš obhajovať fakt, že homosexuálne správanie je čisto vecou rozhodnutia.
Mimochodom, čo si teraz akože dokázal? Že v „neprirodzenom“ prostredí je homosexuálne správanie zvierat nadobudnuté? A keby aj, aký argument poslúži na prípadné homosexuálne správanie zvierat v prostredí, ktoré označuješ za štandardné?
A k podstate zjavnej motivácie argumentačne vyvracať nadsázku – http://tech.sme.sk/c/6636200/homosexualita-zacina-v-maternici.html
vadi nevadi ….vadi nevadi…vadi nevadi… co jednemu vadi druhemu nevadi a zase co prvemu nevadi druhemu vadi…niekedy vadi obom niekedy nevadi ani jednemu…
vela ludom vela veci nevadi pokial sa ich to netyka. ked ich to zasiahne uz im to vadi. inym zas vela veci vadi ale ked lepsie spoznaju problem zrazu uz tak nevadi. a zas niekomu niekedy vadia vsetci susedia v panelaku a zase tym susedom vadi iba ten jedne sused …alebo tomu susedovi nic nevadi a vadi iba tym susedom…atd aspon na 150 normo stran…
Ako dopadne referendum? neviem ale rad by som vedel co nastane po nom…
a to fidzi…no neviem, nerad by som to zazil. Som rad kde som a aky som. doteraz som zil v tom ze je to krasna krajina, kde chce Lister chovat ofce kravu a krizit kone…