Mať to, čo chcete a chcieť to, čo máte

Oproti domu, v ktorom bývam, je štvorprúdová cesta, za ňou malá železnica a ešte za ňou diaľnica. Po prekonaní tejto optickej bariéry to začína byť lepšie, lebo nasledujú šíre rakúske polia s celoročnou úrodou veterných mlynov a v pozadí sa z času na čas objavujú Alpy. Medzi štvorprúdovkou a železnicou je pás, na ktorom stoja malé chatky. Niečo ako podomácky zlátané záhradne domčeky. Záhadné domčeky. Čosi, čo do výhľadu nezapadá.

Vďaka polohe sa tam, samozrejme, nič pestovať nedá. Napriek tomu tam stále sú. Ktovie prečo, keď okolie je z každej strany pohltené cestami.
Väčšina chát je opustená, pri niektorých občas niekoho zahliadnem. Mám výhľad aj na chatku, z ktorej trčí improvizovaný komín. Sem-tam sa z neho dymí. Očividne tam niekto žije.
Pred chatkou je plot a za ním vlčiak, ktorý ju stráži. Je zvyknutý byť vonku, ale keď veľmi mrzne, nevidno ho. Človek, ktorý v chatke býva, ho bráva k sebe dovnútra.
Rozmýšľala som, kto by chcel žiť na takom mieste, v takej chatrnej chatrči, so zložitým prístupom, v zovretí cesty a železnice. Možno niekto, kto nemá šancu vyberať si. A možno je len nenáročný a izolácia a neprístupnosť mu vyhovujú.

Občas vidím pána prechádzať sa s vlčiakom po úzkom páse trávy medzi dvoma cestami. Aj na diaľku obaja pôsobia akýmsi zvláštne spokojným dojmom. Páči sa mi predstava, že ten pás medzi štvorpúdovkou, železnicou a diaľnicou je súčasťou inej formy komunikácie…

Dnes som si na jednom zakrpatenom strome vedľa štvorprúdovky všimla čosi, čo z diaľky vyzerá ako vtáčia búdka. Pán zo záhadného domčeka prišiel k stromu spolu so psom a niečo do búdky dával. Bola to zvláštna scéna. Pozorovala som ju spoza okna, vedľa vysychajúceho vianočného stromčeka, s čajom v ruke, v byte voňajúcom opratou bielizňou a večerou a chvíľu mi bolo krásne na duši.