|
|
 Aby som to pred víkendom zarovnala, pridávam hodnotenia poviedok 66 – 70. Je zaujímavé, že texty akoby išli v sériách. Nečítam síce od začiatku, ale v rámci daného úseku hodnotím zväčša diela nasledujúce za sebou. A tak, ako v predošlom článku boli najmä slabšie texty, v tejto pätici to je naopak. Nie je to úplne hviezdna päťka, zaradila som medzi ne aj jednu ťažko čitateľnú záležitosť a zároveň žiadna z poviedok netrhla desiatku. Ale aj tak sú dobré a vo finále by boli celkom fajn. Viem si tam predstaviť aj lepšie, ale tieto by mi nevadili.
Priemer hodnotenej pätice je 6,8.
Poviedka šesťdesiata šiesta:
Šťastné číslo 66 v mojom hodnotení padlo na poviedku písanú v prvej osobe a v prítomnom čase. Dielo sa vykuklilo veľmi skoro. Prišli mená Derek, Kaleb, Justin, Ria, Mia, Josh a vlastne tam všetci boli zbytoční, lebo príbeh bol rozprávaním hrdinky o postave, podľa ktorej sa poviedka volá a žiadna zo spomenutých postáv už do deja nijak nezasiahla.
Boli tam chyby, aj keď ich nebolo veľa a vidno, že s textom sa pracovalo. Ustálené slovné spojenia však pravdepodobnej autorke zrejme nič nehovoria.
Text bol detinský, naivný, nezrelý, nevypísaný a je z neho zrejmá snaha autorky (tipujem ju na 12 – 15 rokov) o napísanie azda prvého príbehu, ktorý by nebol slohom. V poviedke sa spomenuli „zfanatizovaní kňazi“ (áno, so „z“), exorcisti a vedci skúmajúci démonov vo výskumnom laboratóriu.
Dej bol spočiatku veľmi popisný, neskôr akoby to autorku prestalo baviť, tak len skratkovito, pár vetami opísala záver. Je zbytočné tento text nejak rozoberať. Treba zabudnúť a ísť ďalej. Body sú veľmi nízke.
Poviedka šesťdesiata siedma:
Ale áno. Slušný horor, ktorý vlastne mohol byť aj fantasy. Poopravovala by som niektoré detaily, beštiu by som nazvala inak ako TO, ktoré sa bude čitateľom asi spájať s Kingom, vyhodila by som označenie Nogz na’ghrau, alebo by som ho používala stále, zmenila by som mená, lebo Veronika v kombinácii s Aigardom a Wroclawom vyznievala rozpačito, dala by som si bacha na tak, ktoré malo byť v niektorých prípadoch modifikované, viac by som sa zamerala na hrdinkin strach z lesa a bolo by. Ale to som ja. Autor to poňal tak ako to poňal a vlastne to celkom ušlo. Vrátenie príbehu z konca na začiatok ma vždy bavilo. Dĺžka bola primeraná, pointa mrazivá. Ale hej, vyššie body.
Poviedka šesťdesiata ôsma:
Úvod prostredníctvom floskúl, ktoré sú každému známe a nepotrebuje si kvôli nim čítať poviedku, ma skoro odradil. Ešte dobre, že len skoro. Ono bolo v podstate od začiatku jasné, kadiaľ sa bude uberať príbeh štýlu Umelej inteligencie, či I, robota. Ale uberalo sa to tam dobre. Bavilo ma to, hoci pasáž zo sály zrodenia by som výrazne skrátila, prípadne vynechala.
S detailami by sa dalo ešte vyhrať. Napríklad, Samuel Stepansky, hrdinov šéf, mal podľa popisu asi 35 rokov a sivú bradu? V takom veku mal fakt sivú bradu? Možno prešedivelú, ale sivú? K vizualizácii mi to nepomohlo. Každopádne, veľmi vysoké body a tip na možnú Cenu INTEL.
Poviedka šesťdesiata deviata:
Príbeh o stretnutí upíra s houmlesákom bol síce predvídateľný, ale zároveň je to presne ten prípad, kedy som sa rada dopracovávala k očakávanej pointe. Sálalo z toho presne to, čo sa k téme hodilo – sentiment, láskavosť, samota, depresia a pokoj. Aj keď si nie som istá, či by v tomto prípade nebol lepším darčekom vlastne presne opačný variant…
Pekné a vysoko.
Poviedka sedemdesiata:
Klaustrofobická atmosféra autobusu vymedzovala vlastný vesmír, v ktorom sa nachádzali jeho špecifickí obyvatelia.
Autor má v sebe čosi zvláštne vnímavé. Dokáže zreprodukovať situácie, či už na základe toho, že ich prežil, započul, alebo si ich vymyslel. Je na škodu, že sa dielu nepovenoval viac. Je v ňom príliš veľa zbytočných chýb, preklepov, aj nejaká tá hrubica a k vyzrelosti podania mi to akosi nesedelo. Nečudovala by som sa, ak by to dal autor len tak, z prvej, bez následného prepisovania, či kontroly.
Autorovi radím, aby sa vykašľal na fantastiku. Realita je jeho parketa a dokáže ju opísať veľmi živo. Má dar bez cenzúry vystihnúť aj čosi „za“. Takže autor, nabudúce do toho nepchaj duchov, ani nič podobné. Alebo, ak hej, sprav to tak, že čitateľ nebude vedieť v akom stave sa postava nachádza a zradíš to až na záver, keď sa príbeh skončí. A sprav z toho niečo dlhšie. Nejakú generačnú výpoveď s nádychom Matkina a Hvoreckého. To je tvoja parketa a na tú sa zameraj.
Poviedka vyznela rozporuplne. Uprostred sa preklopila do rozprávania Joža, ktorého som si predstavila ako pavúka na veľkej pavučine. Načo vlastne Jožo tak podrobne rozprával svoj život Romanovi. Áno, áno, aby mu povedal, že je ako on… Ale vážne, načo? Bolo to vlastne samoúčelné. Ten popis tam bol preto, lebo si ho tam chcel mať. Lebo si vedel, že ho napísať vieš a chceš, bez ohľadu na to ako do poviedky zapadá. A práve preto tá poviedka nefungovala. Nedrží pokope a klape tak akosi zvláštne, nerovnomerne. Akoby to, že príbeh rozpráva duch, bola len zámienka na to, aby sa to dalo poslať do žánrovej súťaže.
Ak by som text zbavila všetkých, kvázi nadprirodzených motívov, zostala by veľmi zaujímavá, realistická vecička. Po vychytaní chýb (bolo ich tu dosť), prepisovaní a mimo žánrovej súťaže by som dala súkromnú desku.
Inak, takýto typ textu, ak by bol napísany realistickým, surovým jazykom, civilne a podobne nezaťažene by opisoval danú generáciu a jej charakteristiky, by som si úplne vážne vedela predstaviť zaradenú do inej súťaže. Do Anasoft Litera. Hej, jasné, predbieham. Ale tento autor písať vie. A je jeden z mála, ktorý to má tak nejak v krvi. Text neoklamete. Poznať, kto sa snaží a komu to na ten papier skáče samé, len tak, z brucha a keby sa posnažil viac, nechal by za sebou možno aj tých najlepších. Bolo totiž zjavné, že tento autor sa vlastne ani nesnažil.
Záver bol prázdnou floskulou a bol tak trochu sklamaním. Ale len trochu, lebo v tomto prípade oň vlastne ani nešlo. Išlo presne o tú cestu. O tú cestu busom.
Najprv som dala za všetky tie nedostatky a rozpory menej. Ale pri písaní komentu som poviedke bodík prišupla. Lebo sa mi lúbi ako autor píše.
|