|
|
 Priemer várky je 4,1.
Neviem, čo číta Marek, ale zjavne nie to, čo čítam ja. Občas sa objaví aj uspokojujúcejší text, ale to medzitým je niekedy fakt náročné. V tejto desiatke sa vyskytol aj úkaz na hranici nuly.
Poviedka sedemdesiata prvá:
Prostredie, aj štýl, boli v niečom podobné ako pri poslednej poviedke z predošlého hodnotenia. Porovnanie týchto textov v závese je zaujímavé. Lepšie sa mi takto boduje. Škoda, že všetky tematicky podobné diela nehodnotím za sebou. Porovnávanie medzi nimi navzájom by bolo jednoduchšie.
Poviedka sa volala podľa role, ktorú hrdina aktuálne zastával, resp. podľa hrdinky. Toto označenie bolo v prvej časti až príliš časté a začalo pôsobiť obťažujúco.
Príbeh bol akože o obyčajnom chlapíkovi, ktorý nemal práve najčistejšie úmysly. Spočiatku mal byť sympaťák a akosi prirodzene sa z neho vykľulo čosi ako nádejný psychopat. A zistilo sa, že vlastne ani hrdinom nie je. To bol celkom fajn twist.
Druhá časť, o nej, už nebola nutná. A vôbec nie taká opisná genéza, šesť prstov a babka. To bolo mimo a celé to patrilo preč. Tajomstvo by fungovalo viac, keby to bolo v štýle, že chlapík vystúpil, udialo sa to, čo sa udialo a zrazu strih, návrat k babe, ktorá zavrie rozčítanú knihu, spokojne sa oprie o operadlo (ten detail s balerínkou sa mi páčil) a povie si, že za tie myšlienky si to ten hajzel zaslúžil. A koniec. Nech zostane visieť vo vzduchu kto je tá baba a ako urobila to, čo urobila, či to vôbec urobila. Nech zostane tajomná. Obyčajná mladá baba, ktorá sa v noci vezie v buse. Takto nejak by to podľa mňa mohlo fungovať lepšie.
Forma rozprávača cez chlapíka, ktorý nebol hlavným hrdinom, ma zaujala.
Záver s babkou sa mi vyslovene nepáčil. Ale ako poviedka v súťaži to vlastne nebolo zlé. Len sú aj lepšie. Zapadlo do priemeru.
Poviedka sedemdesiata druhá:
Tento štýl písania, akože chat, ma štve. Číta sa to blbo, už to ani nie je funny a zaujímavé, lebo to používa kde-kto, dokonca ani román formou mailov už nie je ničím prelomovým, tak načo? Jeden píše s diakritikou, druhý bez, chápem snahu o autentickosť, ale načo takto? Šak ono sa to človeku nechce čítať ani v reálnom živote, tak prečo to pchať aj do poviedky?
Text bol vlastne konverzačkou. Prišli aj filozofické zamyslenia nad významom času, ktoré kĺzali po povrchu a evokovali dojem divadelnej hry, ktorej pointou je vysvetliť autorove názory na rôzne témy.
Myšlienka, že všetci sú takými, akými sú preto, lebo to tak chceme, nie je nezaujímavá. V rovine „žartu“ mám vlastnú „Teóriu Univerza“, ktoré odpovedá na presne definované želania a plní ich v predloženej forme. Toto je niečo podobné, ale „v zelenom“ a akože vedecky podložené.
Autor mohol zabrúsiť rovno k Platónovi a jeho teórii jaskyne, resp. ideí a zistil by, že Ameriku už objavil ktosi pred ním. Ale ak poviedku napísal niekto vo veku hrdinov, tak klobúk dole.
Ak by si autor nespoznal dielo z tohto popisu, tak hrdinovia sa volali Patrik a Marcel.
Celkovo to bol pomerne zaujímavý pohľad na realitu. Taký fajne odľahčený a komerčný. Takéto sa ľúbi. Ocenia to fanúšikovia YA a možno aj starší. Porozumejú, budú si pripadať poučení, pointu pochopia, ale zostane aj otázka. OK, tak o čosi vyššie ako priemer.
Poviedka sedemdesiata tretia:
Poviedke by prospelo, keby sa začala už rovno akciou – útokom drakov. Popis príchodu tety mal prísť neskôr a mohol byť retrospektívny. Dej by to zdynamizovalo. Začiatok akciou, je zväčša tou lepšou voľbou. Ale iste, sú aj prípady, kedy je fajn ísť na vec skôr pomaly a akoby obkľukou. Len to nie je tento prípad. Čitateľa si treba získať hneď v úvode.
Páčil sa mi popis chvatnej prípravy úteku pred drakmi. Bola to jedna z mála vecí, ktoré na poviedke hodnotím kladne. Zničenie drakov, zničenie Voentru a záchranného modulu boli skratkovité. Vyznelo to tak, akoby ich chcel mať autor čím-skôr za sebou, aby mohol začať rozvíjať ďalší príbeh. A tu je hlavný problém. Nemalo to koniec. Záver sa nestal. Bol to prológ, neobstálo by to ani ako pilot, lebo ešte aj ten by mal byť aspoň nejak ucelený. Nie. Toto nie je poviedka. Toto je úvod k čomusi, čo bude stáť na odplate hlavnej hrdinky. Jasné, že body šli ešte nižšie. Hlboko. Pritom ako YA to nebolo zlé. Škoda.
Poviedka sedemdesiata štvrtá:
Znova raz téma cestovania do minulosti za hrdinom, tentokrát za hrdinkou Denisou, ktorá v budúcnosti vynájde čosi, čo sa obráti v zbraň hromadného ničenia. Terminátor bol lepší.
Na to, aby Erik Denise povedal, že nemá robiť na projekte, ju vôbec nemusel presúvať do budúcnosti. Pokojne jej to mohol celé vysypať v minulosti.
A zas a znova – text bez konca, konflikt len mierne naznačený, myšlienka známa a extrémne často využívaná skúsenými, aj menej skúsenými autormi a pointa, ktorá sa neudiala. Ako literárne cvičenie možno. Ako poviedka nie. Slabé.
Poviedka sedemdesiata piata:
Poviedka bola v prvej časti zložená z „tajných správ NASA“. Prekusla som to, lebo témou bola kométa C/2012 s1 (ISON). Pokiaľ viem, časopis Kozmos sa jej venoval v číslach 1, 4 a 5/2013. Články o tejto kométe publikoval Doc. RNDr. Ján Svoreň, DrSc. A keďže 12. januára 2014 by Zem mohla prejsť cez vlákno drobných zrniečok z tejto kométy, vedela som si predstaviť, že poviedka na túto tému by sa v Kozmose vynímala celkom dobre. Vedela som si to predstaviť v prvej časti diela. Ale potom sa to pokazilo. A úplne že brutálne. Dokonca tak, akoby text ani nepísala jedna a tá istá osoba.
Chyby v poviedkach už ani nespomínam. V tomto texte boli zaujímavé. Napríklad bold prechádzajúci do kurzívy v rámci slova, občasné chýbajúce medzery, ale zas inde boli aj navyše.
Zvýraznenie významu slov použitím capslocku nie je v poviedke najšťastnejšie. Dôraz by mal vyplynúť tak akosi samozrejmo, nie za podobnej „pomoci“ formálnej stránky.
A zásadná výhrada – ono to vlastne vôbec nebolo sci-fi. Bol to klasický duchársky horor akože na pozadí sci-fi udalostí. Ale keby tam neboli, nič by sa nestalo. Pritom práve tie dávali poviedke nádej stúpnuť. Nakoniec ich autor pochoval pod nános balastu a spravil z nich nepodstatné kulisy.
Druhá časť bola natoľko naivná a triviálna, až som sa čudovala, kde nabral autor vedomosť o danej kométe.
A kde zas zostala pointa? Načo tie obkecy o kométe, tajných správach NASA (mimochodom, ako je možné, že tam boli, keď text bol písaný v prvej osobe? Odkiaľ o nich hrdina vedel? Kto bol rozprávač tej „tajnej“ časti? Či na to sa nepomyslelo?) a o Indii?
Predposledná veta: „Všetko som uveril“ definitívne zabila a poslala toto zoskupenie písmen a slov kamsi nadol. Nie. Toto veru pre Kozmos nebude. A nebude to ani do finále.
Poviedka sedemdesiata šiesta:
Začiatok, kde hrdinka popisuje, prečo a že vôbec ju vyhodili z roboty, by som dala preč. Pre príbeh to nebolo podstatné a stačilo to, že bola hore a na niečom pracovala. Navyše obsah článku, za ktorý ju vyhodili, bol len jemne načrtnutý. Spomínalo sa to niekoľkokrát, ale vlastne nikdy nie do hĺbky. Takže to tam fakt byť nemuselo.
Hrdinka mala blbé meno. Karmen? Akú lokalitu si má na základe takého mena čitateľ predstaviť? Keď už to malo byť neurčité a ona bola novinárka, išla by som do fóru. Nazvala by som ju Bejby a keby stretla svojho Fešiho, nabralo by to celé prvky politickej satiry a to už by bol rozmer, nad ktorým by v danom kontexte bolo hodné uvažovať. Takto z toho zostala plochá klasika, za ktorou nič nebolo.
Keď striedanie hrdinkinho a hrdinovho rozprávania prešlo do monológu hrdinky, narušil sa rytmus. Mätúco pôsobil aj prechod rozprávania z prvej do tretej osoby v závere.
Bola tam naháňačka, strach, popisné vyjadrenia hrdinky, na základe ktorých sa s ňou dalo zžiť, autor s ňou nemal zľutovanie a napriek tomu to akosi nefungovalo. Neustriehli sa nejaké tie chybičky, rušila ma hrdinkina naivita, neustále pády a odpadávanie, ktoré som ani nepočítala, netvora som si nijak nezvizualizovala a text sa zaradil k priemeru.
Poviedka sedemdesiata siedma:
Dalo sa poznať, že autor má už zopár YA ság načítaných a že ich statočne napodobňuje. Že ten svet žije.
Bola to taká neškodná rozprávočka, zdĺhavá, detsky naivná, s krásnym, šťastným koncom, presne v duchu celej poviedky. V podstate k tomu ani nechcem nič dodať a zostanem subjektívne subjektívna. Nepáčilo sa mi to. Ale inak hej, publikum by si to asi našlo. Bohužiaľ.
Autor by sa mal okrem iného pozrieť aj na to ako sa píšu číslovky („deväť desiate“ nie je správna forma). Boli tam troli, vígovia, aj elfovia. Jedna z postáv, Grol, mi automaticky evokovala Davea Grohla, ale ani to textu nepomohlo. Podpriemer.
Poviedka sedemdesiata ôsma:
Autor v texte pracuje so základnou chybnou premisou. Dievčinku označil ako analfabetku, ale zároveň jej ponechal schopnosť písať. Tak ako? Ak bola analfabetka, tak by písať nevedela. Ekvivalentom tohto pojmu je negramotnosť. Toto bol prvý rozpor. Druhý tkvel v tom, že dievča síce vedelo písať (aj tak bola za analfabetku), ale nevedelo počítať. Autor si zmýlil pojmy a dojmy. (Toto spojenie nemám rada, ale v tomto prípade je výstižné.)
A jasné, komu nenapadol Jonasson, nech zdvihne ruku.
Text je mimoriadne detinský. Azda až v úrovni desiatich – dvanástich rokov. Sú v ňom použité výrazy, ktoré sú však nemoderné, neaktuálne a nie som si istá, či by sa takto vyjadrovalo súčasné dieťa. Za určitých okolností azda áno, neviem posúdiť. A vlastne to ani posudzovať nechcem. Možno je to text dospelého človeka a je určený deťom. To by dávalo zmysel. Prípadne skúsim pokusne prečítať neterkám a uvidím ako zareagujú…
Bolo to vlastne celkom milé. Tak detsky, naivne a čisto. Ale v súťaži „dospeláckych“ textov pre zväčša dospelé publikum, to bolo… nechcem napísať, že slabé, lebo to nevystihuje podstatu, ale bolo to skrátka zľahka mimo cieľa. Preto nižšie body.
Poviedka sedemdesiata deviata:
Zaujali ma už úvodné detaily – kontaktné šošovky, lupus, nepovolená laserová operácia očí. Boli vlastne zbytočné, ale cez ne sa dal hrdina uchopiť reálnejšie. Navyše boli len krátke a rýchle.
Poviedka rozohrala príbeh o chlapíkovi, ktorý zostal z neznámych dôvodov uväznený v izbe bez jedla a vody, naviac s mŕtvolou ženy, s ktorou strávil noc, ale inak ju nepoznal a nemal tušenie ako zomrela. Nemal signál, ani net, okno, ani dvere, sa nedali otvoriť. Zaujímavá scéna. Ako stvorená na budovanie desivého príbehu s prvkami trileru. A keby to tak bolo, mohlo to byť hádam aj na plný počet. Lenže ono to vlastne bolo celkom inak. Zjavila sa brána do minulosti, hoci vlastne áno, ako inak by sa hrdina ocitol tam, kde sa ocitol? A hej, vymysleli ju na Harvarde. Jupí! K tomu sa pridružil liek na „reverznú rakovinu“ ako vysvetlenie toho, prečo hrdinu v minulosti neodrovnali hneď.
Výhrady som mala aj k spôsobu, akým lekár vysvetľoval hrdinovi jeho minulosť. Obsahovo síce zaujímavé, ale zvolená forma opisu uberela grády. Platí pravidlo „nevysvetľuj, ukáž“ a tak sa to aj celé malo udiať. Cez dej. Nie cez opis. Bol to vlastne len taký rýchly in medias res.
Ďalšou výhradou bolo vymenovanie vraždiacich strojov ako plejáda odkazov na rôzne diela, žánre a azda aj hry. Ďalej sa s nimi v príbehu nenarábalo, boli tam čisto informačne a zbytočne. Von.
Von mal ísť aj ten sex. Inak teda dosť explicitný, až zľahka pornografický. Bol to príklad samoúčelného použitia sexuálnej scény. Dej to nikam neposunulo, o hrdinovi sme sa nedozvedeli nič, čo už by sme nevedeli. Keby to tam nebolo, nič by sa nestalo. Len to, že by to bolo kratšie, čo by dielu len prospelo. Zo strany autora to považujem za kalkul. Prekvapujúce, lebo autor zrejme vie, čo a ako. Alebo to je možno práve preto, že to vie…
K textu som mala zopár ďalších pripomienok, ale dala som mu nakoniec celkom dosť bodov. Táto poviedka, spolu s druhou z tejto várky, vytiahli priemer vyššie.
Poviedka osemdesiata:
A toto dielo zas potiahlo priemer hodnotenia nadol. A dosť.
Nepoteším autora, ktorý nazval postavy Alex, Frederik, Elis, Lex a Erick.
Ani neviem, kde začať. Asi tým, že grafické stvárnenie textu a formálna stránka priam znemožňovali čítanie. Priama reč plynula za sebou, netušila som, kto čo hovoril. Autor nevedel používať ani pomlčky, vety občas nedávali zmysel a z poviedky som nadobudla dojem, že bola vyskladaná len tak, z akýchsi náhodných, nesúvisiach motívov. Neviem, či to dávalo zmysel samotnému autorovi. Kurzíva sa miestami končila aj uprostred vety a bolo to prešpikované chybami najrôznejšieho druhu. Jediné, čo o tomto texte môžem povedať, je to, že to bolo fakt zlé a že som seriózne zvažovala nulu.
Foto: Flickr
|
a zase nic…co uz… 🙂
ale zacinam mat dvojaky pocit. Bud naozaj polovicka poviedok v sutazi je narychlo zbuchana slama len pre vidinu xboxu a penazi. alebo je fakt taka priepast medzi skvostami a slamou ,ze inak sa to ani neda porovnat.
🙂
72.
Hmm, škoda, že táto poviedka vypálila ako cieľovka YA. Áno je tam zoznamka, mladí ľudia v ich prostredí, ale to mal byť podľa mňa prostriedok zjednodušeného podania vedeckej hypotézy, ktoré mala byť nosnou myšlienkou. Som len čitateľ, so zaujatým pohľadom k zvyšku autorových diel (vždy mi potrápi závity), možno preto som to nevidel ako Vy – so zameraním na „komerčného a oddychového“ čitateľa YA. Čet podľa mňa nebol samoúčelný, ale metóda k dosiahnutiu cieľa HP. Ale samozrejme beriem, skutočne sa to dalo vnímať aj tak, ako to popisujete v hodnotení. Tento príspevok nie je žiadnou snahou o dovysvetľovanie za autora, len malé sklamané zafrfľanie v zmysle : že škoda ako to tu vypálilo :).
no viem ze lepsie som si iste nezasluzil, lebo pisat poviedku aby sa clovek podelil vlastnymi nazormi a teoriami mozno nie je najlepsi napad. ale mrzi ma ze mi vycitas minimalne dve veci odveci. preco chat? lebo tie osoby logicky nemohli komunikovat inac. nemohli si zavolat (dufam ze je jasne, preco), stretnut sa, ani (z praktickych dovodov) pisat listy, posielat postove holuby ci dymove signaly, a preco jedna postava pisala snazivo diakriticky, a druha nie? proste preto ze nemala cas (co tiez vyplyva z logiky pribehu). a ze Platon? kvitujem rozpoznanie suvislosti, ale toho predsa pozna kazdy. ale priznaj sa, o kolkych filozofoch v poviedke spominanych pocujes prvy krat? 😉 navyse, teoria sveta idei je prilis vseobecna a abstraktna, poviedka naraza na ovela specifickejsiu teoriu jedneho z modernejsich filozofov. a hrdinovia su dospeli, pracujuci ludia – to bolo hadam jasne. tak teraz neviem, preco ten klobuk dole.
Aj kvôli tomuto som rada, že hodnotenie je anonymné. Nepletú sa tam emócie zo známostí s autorom a hodnotím len text, bez akýchkoľvek asociácií s jeho tvorcom. Som si istá, že keby som autora poznala a poznala by som aj jeho ďalšiu tvorbu, hodnotila by som poviedku v danom kontexte.
To najhoršie, čo môže autor urobiť je, že začne vysvetľovať, keď sa nikto nepýtal. Ešte dodám, že otázky v komentároch sú rečnícke.
Zdá sa mi to alebo označenie YA vyznieva v hodnotených poviedkach (a nielen v tomto príspevku, ale aj v predošlých) akosi dehonestujúco?
Oh, to vieme, ale mne to prislo ako normalne otazky k deju. Ale ok, povazujme za recnicke aj otazky v mojom komentari. Peace!
Skoro v kazdom blogu som si vsimol jednu dost casto sa opakujucu vec. „Nemalo to koniec. Záver sa nestal. “ a tomu podobne.
musi mat poviedka jednoznacny koniec alebo tam moze ostat nejaka otvorena otazka na , ktoru si citatel moze sam odpovedat? alebo je uplne jedno ako sa to ukonci , hlavne je aby citatel v zavere zistil vocogo v poviedke?
sam som nechal vo svojom diele tak trochu koniec otvoreny ako hangar pre Boeing…
V zásade je OK, ak zostane niečo nedopovedané. Niekedy je to však len autorský alibizmus, kedy sa autorovi skrátka nechce vymýšľať ďalej, alebo to nevie, dôjdu mu nápady a chuť písať a prenesie zodpovednosť dotvorenia príbehu na čitateľa. Ale sú aj diela, ktorým otvorený koniec svedčí. Takých je v súťaži tiež zopár. Spomínam to v prípadoch, že sa nastolí určitá dejová línia, príde konflikt a zrazu sa poviedka skončí. Klasické členenie na úvod, jadro a záver nemusí byť vyslovene dodržané. Ale príliš mnoho diel nedospeje ani k zápletke. Popíše hrdinov, nastolí rozbeh akejsi situácie a čitateľ tuší, že pointa vlastne nasleduje až po skončení diela, že sa skrýva v príbehu, ktorý nebol dopovedaný. A samozrejme, veľa diel je zreteľnou ukážou snahy o niečo dlhšie. Potom len autor vytrhne časť príbehu z kontextu, nejak to upatlá a zabalí akože do formátu poviedky. Je toho fakt príliš veľa. Viac ako minulý rok.
Zdá sa ti to. Napríklad pri 73. som napísala, že ako YA to nebolo zlé a že je to škoda (toho, že to nebolo ucelené). Inak by som to považovala za dobrý text.
Ale je pravda, že autori, ktorí posielajú do súťaže poviedky v tomto žánri, píšu mimoriadne slabo, že úroveň YA diel v rámci MCF je nízka a takto píšuci autori by sa mali skôr orientovať na čítanie, písanie slohov a denníkov a so svojou tvorbou by drvivá väčšina z nich zatiaľ nemala ísť von.
Možno ešte toľko, že tému YA beriem natoľko seriózne a vnímam ju ako súčasný rozšírený fenomén až v takej miere, že som oslovila odborníka na tento žáner z vydavateľskej oblasti. Videokomentár s názvom Young Adult je podľa mňa fajn príkladom toho, že tento žáner nijak nedehonestujem.
Jasne, to je nepochybné :). Tie asociácie – či už na pozitívne alebo negatívne očakávania vždy zohrajú svoju rolu, vedome aj podvedome (tiež som pri G.R.R. Martinových poviedkach čakal zážitok ako pri románe a nekonalo sa, romány mu idú zrejme oveľa lepšie). Aj tie najobyčajnejšie sympatie a antipatie k autorom majú vplyv na posudzovanie dielka (niekedy dokonca pri komsi blízkom naopak horší – nenaplnil očakávania :D)
Len preto som sa ozval, pre mňa to bolo celkom prekvapujúce poznanie, že ak mám kohosi zaradeného (autora vyššie spomenutého dielka) k „mozogprecvičujúcim“ textom, môže jeho text na iného (napr. Vás) pôsobiť oddychovo a komerčne. Každopádne, som presvedčený, že ste ho popísali tak ako ste ho vnímali, objektívnejšie a odosobnenejšie ako tí, čo poznajú tvorbu autora. A verím aj tomu, že sa v množstve textov dá spoznať porotcovi známy autor (ako ste už v minulosti spomenula), tam zase na druhú stranu snáď porotcu nepustí „vlastné dobré meno a odbornosť“, aby prilepšil, či pohoršil len pre akési osobnostné postoje (či maily :D). Nakoniec, tie finálové poviedky budú v zborníku a sú nielen vizitkou autorov, ale aj porotcov ( za predpokladu, že tí majú z čoho vyberať :D).
V jednej poviedke som si na 99% istá, že som spoznala autora. Nebolo to jeho štýlom, ale preto, že do postáv zamontoval svoje meno. A tomuto autorovi som dobre naložila. Iných si môžem len tipovať. A vlastne, ani o ňom nemôžem byť úplne presvedčená, lebo to môže byť menovec, prípadne to mohla byť náhoda. Už som sa pri tipovaní autorstva aj sekla, takže to radšej nerobím, autorov si nepredstavujem (aj keď v istých prípadoch sa to nedá) a je teda možné, že som neraz naložila aj známym a rešpektovaným autorom.
Poviedky, čo budú vo finále, sú síce vizitkou porotcov, ale zároveň sú odrazom štatistiky. Stane sa teda to, čo viac-menej vždy. Hore pôjdu texty, na ktorých sa porotcovia zhodnú približne rovnako a kľudne to môžu byť tie, ktoré podostávaju šestky a sedmičky. Niektoré moje minuloročné desiatky skončili aj hlboko v bodovom poli.
Toto hodnotenie je vlastne len taká hra. V skutočnosti vôbec nemusí vypovedať o tom, ktoré poviedky sa dostanú do finále a ktoré nie. Porotcovia sú piati a ich vkus je rozmanitý.
priznam sa ze poviedkam som nikdy velmi nebol nakloneny …no vlastne ani neviem kedy som naposledy nejaku cital. ale za posledne mesiace zistujem ze je to asi najlepsi sposob ako sa naucit dobre pisat. na malo stran rozpisat dej aby obsahoval vsetko co ma. pozabijat vsetko co nie je potrebne a zanechat text stale dostatocne prirodzeny.
hoci sa priznam ze sem tam to laka rozvinut myslienku na extra roman na pokracovanie ale to zatial nechajme tak 🙂
Fajn. Len čítaj.
Niekto tvrdí, že na poviedkach sa dá dobre vymakať a pripraviť sa na román. Ale iný dá román z prvej a zatasí tak, že sa ostatní môžu ísť schovať. Ono na to nie je recept. Každý je iný. Ale je fakt, že na román treba dorásť (nech si pod tým každý predstaví čokoľvek).
A sry, ale niektoré chyby som ti musela opraviť. To veľmi s tvrdým y ma vždy od teba ovalí 🙂
za to velmY sa ospravedlnujem ale sem tam mi to ujde pri rychlom pisani ( a keby len tato chyba 😀 )
snad sa som tuto chybu nenechal niekde v poviedke 😀 to by som sa sam bonzol 😀
.
mozno by pomohlo nejake odporucanie poviedkovych autorov( ci su dobry alebo zly je vec vkusu tu ide cisto iba o ukazanie prstom ze niekoho kto pise poviedky a daco uz aj predal 😀 )
Máš na mysli slovenských autorov? To by bola kapitola sama o sebe… Napríklad Karol D. Horváth píše skvelé poviedky, mnohé sú hororové, ale najmä sú humorné s absurdnými pointami. Poviedky nie sú cudzie ani minuloročnému porotcovi Máriusovi Kopcsayovi. Jeho posledné dielo Veselé príhody z prázdnin je vlastne zbierkou poviedok.
Ak máš na mysli úspešných svetových autorov poviedok, tak minulý rok získala nobelovu cenu za literatúru Alice Munro. Je považovaná za majsterku krátkej prózy zo súčasnosti (teda poviedok).
Roald Dahl má famózne poviedky, na ktorých sa dá veľa naučiť a vyšli v dvoch kompletných zväzkoch od A do Z.
V anglickej súťaži porotcuje Mike Resnick, je autorom mnohých zbierok poviedok. Tých autorov, je veľké množstvo. Dá sa nájsť a vybrať si podľa vkusu.
A s poviedkami sa dá uspieť tiež. Aj keď iste, s románom je to o čosi jednoduchšie. A s román na pokračovanie asi ešte o čosi viac…
slovenskych urcite. rad zistim aspon ako sa tvori na slovensku 🙂
tak je mi jasne ze roman na pokracovanie s hrdinami kategorie YA je dost v oblube. alebo detektivna seria na pokracovanie ( DD , JN) je sen kazdeho vydavatela alebo autora. ale budem trochu skromny. taketo megauspechy mam az na desiatej strane mojho postupu ako ovladnut literarny svet. zatial som len na prvom bode 😀
vdaka za inspiraciu cestou domov zajdem na obchodnu nieco rovno kupit .)
Alebo jednoduchšie, keď chceš získať poviedkový prehľad. Hoci otázka smerovala na pani porotkyňu, skús taký základ, výberovky scifi, prierez „národnou“ tvorbou : 10 x scifi, 13 x scifi (usa, zssr), Úžasná krajina (cz) a pod. (tie nájdeš v ktorejkoľvek knižnici) Je ich viacero v tejto edícii. Sú z dlhšieho obdobia a širšieho prierezu. Mne osobne (hoci preferujem romány a poviedky nevyhľadávam) udržali čitateľský záujem o žáner aj v kratších literárnych formách.
Hej. A ak slovenské zbierky, tak tých súčasných v žánri fantastiky sa ponúka hneď niekoľko. Artis Omnis vydáva zbierky poviedok, ktoré sú prepojené nejakým spoločným prvkom (Kniha bolesti, Farby strachu), vydavateľstvo Hydra a jej Fantastická 55 (na ich stránke nájdeš aj dobrý zoznam slovenskej fantastiky – http://www.vydavatelstvohydra.sk/item3c4sk-slovenska_fantastika), alebo zbierky poviedok Fantázia, aj tam zistíš ako sa tvorí na Slovensku 🙂
Zaujať ťa môže napríklad Silný pocit čistoty od Hvoreckého, viaceré poviedky na hranici fantázie sú blízke aj tvorbe Dušana Dušeka a za povšimnutie rozhodne stojí aj tvorba Joža Kariku. Ale to sú len niektoré a na Slovensku je možno aj viac autorov ako čitateľov…
Rozhodne odporúčam Stephena Kinga. Zatiaľ, čo písanie románov uňho nie je to, čo to bývalo, poviedkové remeslo stále ovláda ako nik 🙂 Ďalej určite Neil Gaiman. Inak, ak čítaš v angličtine, tak tu je odkaz na môj nedávny objav, autora, ktorý v našich končinách ešte nikdy nevyšiel, pretože na to vydavatelia asi nemajú gule. Joe R. Lansdale. Každý štvrtok poviedka zadarmo 🙂
http://www.joerlansdale.com/stories.shtml
Plus nádherná story od Andyho Weira, preložená aj do Češtiny: http://www.galactanet.com/oneoff/theegg_mod.html
Prihodím časopis Jupiter http://jupiter.rogerbooks.eu/ a trvalú súťaž Ohnivé pero http://fandom.sk/?keywordtodo=search&keyword=ohniv%C3%A9+pero
Uff som si dal. zoznam na celu stranu autorov. 🙂 sice citam aj 3- 4 knihy za tyzden ale uz mam tak matros do oktobra:-)
Inak ta poznamka ze viac autorov ako citatelov ma dostala 🙂 . som nevedel ze na slovensku je tolko spisovatelov 🙂 .
mna by skor zaujimal predaj. Knihy si poctivo kupujem. Sice odkedy mam citacku tak ma to nesmierne laka ist na web a hrat sa na pirata.
Kazdopadne vdaka za inspiraciu 🙂
Ja mám niekedy dojem, že isté knihy si už kupujú viac-menej len wannabe spisovatelia, aby mali prehľad o konkurencii… Ono je niekedy asi fakt lepšie nevedieť. Človek si zachová taký ten zdravý, nadšenecký idealizmus. A keď je konfrontovaný s realitou, sny môžu trošku zhorknúť…
Predaje? Ehm… to je ďalšia téma na zničenie ilúzií. Na jednej z besied zo série Najlepšie fantastické príbehy som mala aj Ivan Harmana z Artis Omnis a ten hovoril bez cenzúry konkrétne čísla. Koľko sa predalo z ktorého titulu. A bolo to doslova šokujúce. Tie čísla sa pohybujú, povedzme, v desiatkach. A to je ten lepší prípad. Ale iste, sú aj knihy, z ktorých sa predá mrte kusov. Sú to zväčša tie, do ktorých sa aj narve mrte prachov, majú roletky pred vstupom do kníhkupectiev, dohodnuté PR rozhovory a širšiu podporu. To si však nemôžu dovoliť malé vydavateľstvá a aj tie veľké to spravia len v prípade, že vedia, že sa im to na danom titule vráti.
Dano, tá od Weira je fakt pjekná. Dík za tip 🙂
Bavi ma citat. A rad citam. A pisanie ma zaujalo a drzi sa ma to uz nejaky cas a asi hlavne je to, ze ma to nezivi. Beriem to ako hoby a hlavne zdokonalenie slovenciny a prejavu. Ktory je dost desny.
Pracujem v oblasti reklamy, tak si viem predstavit co to znamena vlozit vacsi balik do kampane.
Ale snad pride napad a s nim aj dobra kniha. A ak pride aj dobry napad ako spravit lacnu a ucinnu reklamu, tak aj predaj. Ale tvorit nasilu, pre peniaze len tak sfleku je dost mokry sen.
Ale z prace mam jeden poznatok. “ niet lepsej reklamy ako odporucanie spokojneho zakaznika.“
A pri knihach to myslim plati tiez.
Jj, je super. A samozrejme jeho The Martian, to je úplná pecka. Mal ju skoro zadarmo na Amazone ako self publishing, lenže z knihy sa stal doslova kult, takže ju niekto kúpil a teraz si ju už musíme kúpiť aj my. Ale krásny príklad, ako preniknúť. Andy to písal niekoľko rokov a kniha je prešpikovaná faktami. Ohromná srandovná jazda po Marse 🙂 Odporúčam – a nie len ako knihu,ale ako niečo, z čoho sa dá veľa podučiť o písaní.
Dano> ta poviedka od Andyho Weira nie je zla, ona je desiva. Chvilu som ho nenavidel za to ze napisal nieco take… co ak je to pravda? 🙂 Martana mam uz na polici, ale to bude dufam z ineho sudka.
Mayo, bavite sa o tom Vajci? 🙂 Hmm, nie moj hrncek kavy, malo epic, trochu matrix, trochu humanistickeho posolstva a trochu o sebauvedomeni:-) . Rozsah prospel:-) . Ale ok, napad fajn, logika obcasneho rozhovoru embria s otcom skripe, no sto ludi sto chuti:-). Len netusim, co Ta desilo. Moznost, ze co ak…?
tak to vajce od Weira bolo zaujimavo napisane ale prislo mi to ako supermarket…zatial si ma neziskal…
Vďaka anonymite som minulý rok potopil dve-tri poviedky známejších autorov, ktoré mi nesadli. Tomu sa nedá vyhnúť. Pre porotcu je to pri takom počte niekedy i o nálade, pre súťažiaceho určite aj trochu o šťastí.
Meno Platón asi väčšina ľudí na Slovensku niekedy počula. Ale že by väčšina Platóna poznala, to je asi ťažký optimizmus, tým skôr ho rozhodne každý nepozná. Ani ja nie. 😀
Ano presne – nechcel by som byt nikym inym, uz nikdy (o to sa snazia aj Budhisti a nazyvaju to nirvanou), Osobne dufam, ze ked mi vypnu obraz a zvuk tak bude konecne svaty pokoj 🙂 To, co opisuje poviedka je uplne opacny extrem – nepredstavitelne dlha retaz zivotov.. a vsetci su John Malkovich! 😀 Ale hlavne, myslienka, ze sa to vsetko deje len preto aby niekto „dospel“ mi pripada prilis uletena. Univerzum sa sotva riadi podobnymi idealmi, je to kruty, slepy a nevsimavy stroj… Na to mame vsade naokolo dostatok dokazov…
Asi tak. A čo sa týka tej nálady a šťastia, absolútny súhlas. Pri všetkej snahe, aj toto sú faktory, ktoré vstupujú do hry.
To musela byt zaujimava debata. Desiatky kusov, hm, mesacne? rocne?
Boli to celkové predaje. Čiže odkedy sa kniha vydala, až k danému mesiacu. Skôr to budú roky…
Až teraz som zistil, že Marťana preložili do Slovenčiny, rešpekt Ikar 🙂 Ano, je to z ineho sudka, niečo medzi thrillerom, komédiou a hard-core sci-fi. Ale nerozumiem, čo ťa desí na znovuzrodení. Ja mám skôr hrôzu z opačného extremu 😉
Z opacneho extremu mat hrozu nemusis, lebo keby to tak bolo, tak sa o tom nikdy nedozvies = nebude Ti to vadit. Ale znovuzrodenie je neprijemna myslienka, za prve: znova sa trapit a zaoberat ktovie cim vsetkym… Nemas zarucene, ze v dalsom zivote na tom nebudes ovela horsie nez v tomto… Za druhe: naco? len aby mala nejaka „vyssia entita“ (ak existuje) pocit zadostucinenia ci splneneho planu?