Final countdown

Medzi poviedkami načítanými pre Rádio Devín, bola aj tá moja. Prekvapilo ma to rovnako, ako ostatných vybraných autorov. A jasné, potešilo. Ako autorka som samozrejme rada, keď sa môj výtvor páči, keď zaujme a osloví. Rozumiem súťažiacim autorom, ich nádejám, že dielo zaboduje, že bude slovne docenené, ocenené nejakou výhrou a publikované. Snažím sa odosobniť od ich možného sklamania pri hodnotení a sústrediť sa len na výtvor, ktorý súťaží.

Kritika diela je benefit. Je to čosi naviac a znamená, že text si ktosi všimol, že sa ním zaoberal, venoval mu čas a energiu. Pomáha dielo vychytať z iného uhla pohľadu, nájsť súvislosti, ktoré sa možno udiali kdesi v temných zákutiach autorovej mysle, ale neboli dostatočne formulované.
Negatívne reakcie na texty sa ma už nedotýkajú tak, ako v začiatkoch. Mám vlastný radar, ktorým sa akosi podvedome riadim, ktorý mi hovorí „urob to takto“ a na základe ktorého aj filtrujem spätnú väzbu. Nebijem sa o akékoľvek hodnotenie, nevyžadujem ho, neobviňujem čitateľov, keď sa im nepáči, nevysvetľujem, keď sa nepýtajú. Ak sa lúbi, fajn. Ak nie, smola. Sú to len texty. Napíšem ďalší. Kecy typu „toto je to najlepšie, čo som kedy napísal“, sú len kecy. Ak niekto písať chce, tak aj bude. Je predpokladateľné, že sa časom bude zlepšovať, rozšíri sa mu slovná zásoba, vybrúsi štýl a keď to nenechá zakaprovať, bude publikovaný. Ak „byť publikovaný“ autorovi nestačí, treba zamakať o čosi viac. Fajn príklad z domáceho prostredia je Červenák. Romány dáva jeden za druhým, nestagnuje, nerochní sa v tom, čo bolo, ide stále ďalej. Iste, má už „trošku“ iný profesný backround ako klasickí začínajúci autori, ale aj on musel nejak začať. Netreba za všetkým neustále vidieť nadštandardné výhody, ktoré má zhodou okolností len ten druhý, a preto je preňho všetko o čosi jednoduchšie. Nie je.

Nedávno som sa stretla s názorom typu: publikovanie formou e-kníh je na nič, lebo u nás e-knihy nikto nečíta. Jasné, diskusia o e-knihách je nadlho. Ale podobný názor mi vie vyvolať úsmev na tvári. Autor sa krvopotne usiľuje publikovať, dosiahnuť (akúkoľvek) spätnú väzbu, ale e-knihy mu smrdia. Nie sú preňho dosť dobré. Nechápem to. Ja by som to brala. Vlastne aj moja prvá poviedka Zombieslava vyšla najprv v e-knihe. Aj keď nevyšla v tlačenom zborníku, nezostala nepovšimnutá, možno aj niekoho pobavila.
Keď to nejde, nie som etablovaný autor, nemám kontakty, nemám prachy na poriadne PR a roztočenie tých správnych koliesok, oslovenie tých správnych ľudí, prečo do toho neísť? Čo môžem stratiť? Asi je to v prístupe autora k svojim dielam. Priveľmi ich prežíva. Pri spätnom pohľade na všetku tú snahu, ktorá im predchádzala si možno hovorí, že ich nemôže dať len tak „ľahko“. Chce pre ne len to najlepšie, ako pre svoje deti. Nedá na ne dopustiť, bije sa za ne, chce im dopriať tie najlepšie školy, v tomto prípade vydavateľstvá, chce sa spoľahnúť, že sa im bude v živote dariť a ža ho azda raz na staré kolená zabezpečia. Do istej miery sa to pochopiť dá. Na druhej strane, ak chce autor diela publikovať a cesta klasických vydavateľstiev je zarúbaná, prečo nedať e-knihu? Občas je fajn nekalkulovať, mať v sebe dávku pokory a brať to, čo sa ponúka. Neobviňovať celý svet za to, že niekde spravil chybu, keď ešte nerozpoznal taký výnimočný talent. Naviac, niektoré e-knihy môžu mať lepšie predaje ako knihy od určitých vydavateľstiev. A ak nie hneď, časom určite. Sú lacnejšie, ľahšie dostupné, nelimituje ich náklad. Od kamošiek v zahraničí viem, že napríklad počas cestovania v metre zväčša nefičia na ničom inom, ako na čítačkách. U nás sa ešte stále pri zabíjaní času vyťahujú mobily. Je však otázkou času, kedy sa čítanie e-kníh dostane do povedomia slovenským čitateľom natoľko, že prestane byť strašiakom, ktorému sa akosi nerozumie, a preto je radšej zaznávané. (Alebo je chyba v tom, že nemáme metro…)

Niečo podobné je self-publishing. U nás zatiaľ pomerne neznáma kategória začne písať svoju slovenskú históriu aj v súvislosti s Martinus Cenou Fantázie. Fakt sa na to teším, rovnako ako na reakcie tých, ktorým je určená. Možnosť vydať si vlastnú knihu, vlastný obsah so všetkým, čo k tomu patrí, bez zásahov vydavateľa (ale aj bez jeho korektúr), je mimoriadne zaujímavá. Môže z toho vzísť zlátanina plná gramatických chýb, ktorej sa čitatelia vysmejú, ale aj menší zázrak, ktorý vydavateľstvám s komerčným vkusom pretiekol pomedzi prsty. Konečne budete môcť na svojich výtvoroch aj zarábať. Robiť im vlastnú PR a ak sa chytia, zbohatnúť ako E. L. James.

Niekto tvrdí, že kvalita sa aj tak časom presadí sama. Nechcem nikomu brať ilúzie, ale nie je to tak. Nič sa nepresadí samo. Všetkému treba venovať istú dávku energie. Nestačí len napísať dielo a očakávať superponuky. Na všetkom treba makať. A zároveň nič netreba prekysličiť. Zvoliť ten správny modus vivendi v prístupe k svojmu výtvoru je možno ešte zložitejšie, ako samotné písanie.

Ja píšem zväčša to, čo by som sama chcela čítať. Keď mám chuť na danú tému a nič z toho nemám na dosah, napíšem si to. Poviedky sú na autorský rozbeh super. Sú krátke (aspoň by mali byť), dá sa na nich vyskúšať klasické členenie na úvod, jadro a záver, dá sa s týmto členením pohrať, zvoliť rôzne prístupy a štýly, netreba sa zamýšľať nad podrobnosťami, ktoré sú v dlhších dielach nevyhnutné a nie je s nimi toľko práce. Som netrpezlivý autor, ktorý je rád, keď má dopísané. Nie som asi ideálny materiál na tvorcu románov. Ale snažím sa. A ktovie? Rádio Devín robí aj čítania na pokračovanie… Občas sa oplatí myslieť pozitívne, baviť sa, na nič netlačiť a na ničom extra nelipnúť. Ani na svojich výtvoroch. Vtedy sa zvykne zadariť najviac.

Poviedka 93.
Príbeh plynul neplodnou diskusiou, ktorá ma po čase začala iritovať svojim prevedením a chybnými závermi. Pred podobným pokusom o filozofickú debatu na tému spoločenského zriadenia a uplatnenia absolútnej slobody na zabezpečenie akéhosi „lepšieho života celej spoločnosti“, odporúčam autorovi načítať si napríklad teórie o prirodzenom stave, hoci aj od Thomasa Hobbesa. Už v spomínanom prirodzenom stave sa ľudia dobrovoľne rozhodli zrieknuť časti svojej slobody v prospech zabezpečenia istých práv, najmä práva na život a na majetok. Sloboda v ponímaní rebelského hrdinu by viedla k stavu, v ktorom homo homini lupus est a z ktorého by následne vyplylo bellum omnium contra omnes. Predpokladám, že keby s tým bol hrdina oboznámený, za svoj názor by tak primitívne neloboval. Z tohto pohľadu vyznievali opodstatnenejšie racionálne protiargumenty kráľa. Bez patričného backroundu vyznejú konštatovania a závery naivne, povrchne, ľahko spochybniteľne a v konečnom dôsledku mylne. Keďže príbeh stál na tomto „dialógu“, sám seba tým pochoval. Najzásadnejší problém tejto poviedky však tkvel niekde inde. Čo v nej bolo fantasy? Postrehla som historickú fikciu. Ak mala byť fantasy bytosť baba s dlhými tmavými vlasmi, v kožených šortkách a s bujným poprsím, tak sa obávam, že to na tento žáner nestačí. Dielo hodnotím podpriemerne, s návrhom na vyradenie pre nesplnenie žánrových kritérií.

Poviedka 94.
Podivný, nedomyslený, akoby zvláštne krátený horor, ktorý bol viac historickým príbehom s kriminálnou zápletkou. Zopár vecí ma v poviedke zaskočilo, ale závažnejšie chyby v nej neboli. Správaniu sa hrdinu, som ako jedinému rozumela. Motivácia „unesenej“ Charlieho manželky mi absolútne nedávala zmysel a záhadou pre mňa zostala aj motivácia záporákov. Z poviedky vyplynulo, že tie baby mučili len tak a že na tom vlastne ani nezáležalo. Slabé.

Poviedka 95.
V tejto poviedke mala démonická Lucia celkom smolu. Textu nie je čo vytknúť, ani čo poradiť. Po formálnej stránke bol v poriadku, plynul zrozumiteľne, gradoval a mal očakávateľné rozuzlenie. Bolo to… OK. Vyššie hodnotenie v súťaži si poviedka zaslúžila aj napriek tomu, že ma nijak zvlášť nenadchla a že som na ňu zabudla, akonáhle som sa začítala do ďalšieho textu.

Poviedka 96.
Veľmi dobre napísaný text. Vo vzťahu otca „uprataného“ do domova a jeho syna by som sa možno ešte porýpala dákou spomienkou, resp. zjednocujúcim symbolom. Miestami by som škrtala. Niektoré prirovnania sa mi do textu nehodili, ale pri uvažovaní hrdinu boli v poriadku. Pomalý, ponurý, dostatočne odťažitý štýl vykreslil tiesnivú atmosféru. Pri konci som si hovorila – len neskĺzni k záveru, ku ktorému si myslím, že to smeruje. Ale… autor skĺzol. Prvoplánová pointa razom ubrala príbehu na plastickosti, zostal len jeden rozmer, ostatné, aj tie naznačené, sa vytratili. Bola som pripravená dať desiatku. Záver, resp. finále potiahlo poviedku nadol. Myslím si, že dielo má potenciál zaujať porotcov, i keď si nie som istá, či bude pre milovníkov hororov dostatočne hororové. Vysoké body.

Poviedka 97.
Vycibrené vety so zreteľom na využívanie nevšedných slov a neobvyklé slovné spojenia poukazujú na sčítanosť autora, bohatú slovnú zásobu, vyhranie sa s textom, na úspešnú prácu so synonymickým slovníkom, alebo na niektorú z ich kombinácií. Zamýšľanie sa nad jednotlivými vetami a vyjadreniami občas odpútavalo moju pozornosť od obsahu. Na jednej strane sa mi nevšedný jazyk a neobvyklé prirovnania páčili, na strane druhej ma vyrušovali. Vety boli funkčné, s minimom zbytočných slov, avšak miestami som mala dojem, že boli tvorené „na efekt“. Bolo to mimoriadne komplexné a veľmi dobre napísané sci-fi, s mrazivým finále. Napriek snahe sa mi nepodarilo vizualizovať si hrdinov, ani prostredie. Miestami by som krátila, resp. škrtala. Zapísala som si viacero citácií, všetky s prívlastkom „pekné“ – pery mu napadol úškrn, mólo pozvalo noc do mesta, svetlé vlasy mu diveli okolo tváre, letel nesmiernom… Dávam 9 bodov a verím, že poviedka má veľkú šancu aj v žánrovej Cene spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku.