Cold as Ice

S väčšinou poviedok, ktoré som zhodnotila v tejto desiatke, sme sa akosi minuli.
Obávam sa, že diela by sa minuli s väčšinou dospelých a vyzrelých čitateľov. Ale dokážem si predstaviť, že niektoré texty by mohli osloviť kategóriu Young Adult. V rámci nej by chytili asi zväčša tú nižšiu vekovú hranicu, oscilujúcu okolo trinástich rokov. Áno. Aj tí sa už rátajú medzi Young Adult.
Týmto perspektívnym čitateľom by možno nevadili ani časté a doslova brutálne chyby. Nielen gramatické. Nevadili by asi najmä tým, ktorí sú zároveň aj autormi niektorých diel súťažiacich v MCF 2014.

Dnes, niekedy medzi čítaním poviedok a písaním blogu, som napísala poviedku. Len tak. Pre seba. Asi v rámci psychogieny. Bola hotová približne za pol hoďku a nemenila by som na nej ani „ň“. (Toľko k postprodukcii.) Je v nej veľa vulgarizmov. Véľmi veľa. Možno viac, ako „prijateľných“ výrazov. Nemám potrebu zdieľať ju so svetom. Ono to pri niektorých textoch netreba. Mala som chuť napísať si niečo, čo by ma konečne bavilo, sebecky presvedčená, že aj keď je to maximálne vulgárne, je to dobré a že takéto niečo by mi bodlo. Lebo je to reálne, pravdivé a úprimné, lebo sa to na nič nehrá, je to emocionálne silné, výstižné, napriek plytkosti vyjadrovania to ide do hĺbky a pritom nezaťažene balansuje v rovine povrchnosti tých druhých. A je mi fuk, že to hovorím o niečom svojom. Účel to splnilo. Mala som chuť presne na takúto jednohubku, a tak som si ju spravila sama. Niečo, ako keď sa človeku chutí na zelo knedlo, sám ho síce na michelinskú hviezdu neovláda, ale nepôjde kvôli nemu ani riskovať do reštiky a navarí si ho radšej sám. A pochutí si.
A teraz nazad ku kelovým prívarkom, neidentifikovateľným mäsám na neidentifikovateľných omáčkach, ku kockám v šmyku a k ďalším delikatesám.
V týchto horúčavách nezaškodí trochu sa schladiť.

Poviedka päťdesiata šiesta:
Najvyššie hodnotenie v tejto desiatke. Vyšší nadpriemer. A bolo to o Sofii a Ctiborovi.
Začínalo sa to sexom, teda akciou a opisy sa dostavili neskôr. To je dobrá postupnosť. Okrem toho, že poviedka sa začala priamo dejom, v nej boli vhodne zvolené aj prostredie a opisy postáv. Bol tam relatívne zaujímavý príbeh, bolo to dynamické a aj tak ma to nebavilo. Nie je to chyba diela. Malo a aj má atribúty zaujať. Len sme si akosi nesadli. Subjektívny vkus sa ovplyvniť nedá.
Vysvetľujúce obrazy počas Ctiborovho blúznenia boli zdĺhavé. Už neboli nutné dovysvetľovávačky v takomto rozsahu.
A koniec znova raz predznamenával pokračovanie príbehu. Príhoda z textu bola síce relatívne uzavretá, avšak pointa, rovnako ako život hrdinu, zostali otvorené a záver doslova nabádal k pokračovaniu. Textu by to pristalo. Viem si ho predstaviť ako rozprávanie o živote a príhodách hrdinu na pozadí honby za „zázračnými“ kameňmi. V prípade poviedky však dojem prvej kapitoly z niečoho dlhšieho nie je veľká výhra. A ešte sa udiali aj nejaké tie chybičky.

Poviedka päťdesiata siedma:
Okrem iného boli slabinou textu odseky. Chýbali tam, kde logicky patrili a vizuálne vytvárali neprehľadný dojem pokračovania myšlienky, či témy. Dlhá veta o nasadaní do auta, zapínania si pásu, štartovania, atd., je príkladom zbytočných opisov. Každý vie ako to funguje a prebieha, pokiaľ to nie je pre príbeh alebo pre postavu vyslovene dôležité, alebo nemám nejaké iné autorské poňatie týchto všedností, tak sa do toho púšťať netreba. Naopak, treba to dať nemilosrdne preč. Detto bolo intermezzo s perličkovým kúpeľom. Načo to v poviedke bolo?
Autor by si mal vziať k srdcu aj radu, ktorú povedal vo videokomentári Juraj Malíček a mal by si poriadne premyslieť každé tri bodky. V tomto texte ich bolo viac, než dosť. Navyše za nimi často nenasledovala ani medzera.
Inés, Lukas, Kamila, Rosia Mari, Selena, Annata, Marcus, Anna, Hana, doktorka Marisonová, každá z postáv bola niečia matka, otec, syn, dcéra, stará mama, neter, sestra, priateľka, niekedy boli uvedené priezviská, inokedy zas nie… V zálahe toho všetkého som sa strácala. Na poviedku bolo postáv a vzťahov medzi nimi priveľa. Dej skákal od jedného k druhému, pôsobilo to chaoticky, aj keď verím tomu, že autorovi to zmysel dávalo.
Bolo to zbytočne dlhé, prešpekulované, pekombinované, pritom s triviálnou zápletkou. Oceňujem posúvanie deja prostredníctvom zmeny prostredia. To však nestačilo. Text ma vyslovene odrádzal a keby som nemusela, určite ho nedočítam. Slabé.

Poviedka päťdesiata ôsma:
Tento text dostal ešte nižšie body, než predošlý. Hneď v úvode autor(ka) predstavuje postavy. Každá má nejaký prívlastok (ako charakteristiku) a všetky sú viac-menej negatívne. Lana je „vychrtnutá“, Mark „trápny“, Nick „teplý“, Jessie „škaredá“ a Angela „tučná“. Znova anglické mená, americké prostredie. No jo. Bolo jasné, o akú chuťovku pôjde. Autori si neuvedomujú pre koho píšu, kto je ich cieľovka a asi očakávajú, že budú zahraničným exportom. Nedokážu si ani základne pretransformovať reálie na také, aby boli bližšie tým, pre ktorých je ich tvorba určená. Súťaž sa volá Martinus Cena Fantázie. Zdôrazňujem tú fantáziu. Ak jej autor nemá ani toľko, aby vytvoril neamerický svet, asi by mal pouvažovať, že sa radšej prihlási niekam inam. Napríklad do krúžku zručných rúk alebo na plávanie. Pritom v tomto prípade americké prostredie vôbec nebolo nevyhnutné. Kľudne sa to mohlo diať napríklad na petržalskej strane Dunaja, keď tam ešte boli kolotoče (keď už sa to malo diať v takomto prostredí).
Ale zďaleka to nie je problém len tohoto textu.
Ako oddychová, filmová, b-čková vyvražďovačka by to mohlo byť OK. Ale vo forme poviedky, navyše zle napísanej poviedky, to fakt nefunguje. Chcela som len, aby bubák konečne všetkých tých nesympatických amerických tínedžerov, vrátane hrdinky, brutálne povraždil a aby bol koniec.
A pointa? „Sebectvo mladej dievčinky“, nádor na mozgu a k tomu aj schizofrénia? OMG! Veľmi slabý text. A navyše bolo toto utrpenie pridlhé.

Poviedka päťdesiata deviata:
Rovnaké body ako pre 58.
Náhle prebudenie hrdinu, ktorý nevedel, kde je. Ani si nespomínam, v koľkých poviedkach to už bolo. V hlave to možno vyzerá dobre, ale nie, kreatívne to veľmi nie je.
Lekár povedal pacientke: „Počujte, vy ste nejaká divná“? Naozaj? Nerealistické dialógy sú jedným z mnohých nedostatkov textu.
Úprimne sa priznám, že pointu som nechytila. Akože sa Beta počas horúčky nejak virtuálne preniesla do vlaku a videla dané vraždy? Bol to dôsledok jej horúčky? Prečo a ako sa vlastne ocitla na pohotovosti? Čo jej v skutočnosti bolo? Kto ju čakal vonku, keď tam vraj prišla sama? Je to fakt až tak autorsky nezvládnuté alebo si má čitateľ akože toto všetko domyslieť? To je tak, keď sú strach a tajomstvo alibisticky schované za nevypovedanie príbehu a pointy. Zostanú len otázky. Z textu sú v tom lepšom prípade indície, v tom horšom odfláknuté, nedomyslené zoskupenie slov bez hlbšieho významu. Slabé. Ale v tomto prípade aspoň, chválabohu, krátke.

Poviedka šesťdesiata:
Bodovo poskočíme o čosi vyššie, ale tiež to nie je žiaden zázrak. Mám pri nej zapísané: slabá slovná zásoba, nedostatočná práca s jazykom, časté používanie rovnakých slov bez modifikácií niekedy aj v rámci jednej vety, prípadne za sebou.
Pojem „vesmírni ľudia“ nabral v tomto texte úplne iný rozmer. Autor ich myslel celkom vážne a konkretizoval ich ako Homo Univerzum, teda Vesmírčania. Hmmm…
Text je príkladom sci-fi, ktoré by po istých, pomerne veľkých zásahoch bolo vhodné pre skupinu čitateľov Young Adult. Dá sa predpokladať, že jadro čitateľov YA ešte nemá toľko načítané, napozerané, prežité, a preto je očakávateľné, že by ich to mohlo osloviť. Chýba však romantická, vzťahová linka, na ktorú si títo čitatelia potrpia, presné vekové vymedzenie hrdinu (ideálne 17 – 20 rokov) a špeciálna hrdinova schopnosť, ktorou by sa odlíšil od ostatných „špeciálnych“. Manipulácia myšlienok je celkom OK, len si nie som istá, či ju tínedžeri považujú za dostatočne „sexi“.
A na záver – toto nemohlo mať 45 000 znakov. Pripadalo mi, že to má aspoň o 100 000 znakov viac. To nie je dobré znamenie.

Poviedka šesťdesiata prvá:
Áno. Túto vec si pamätám. Toto je WTF poviedka. WTF momentov tu bolo ako maku. Asi je už jasné, že bodovo sme skĺzli zas o čosi hlbšie.
OK. Takže morbídy boli zlé. Morbídy boli čosi ako jaštery s krídlami. Ak boli ľudia z dediny hladní, prečo im lovci nedoniesli mäso z morbíd?
Keď sa Alana rozišla s Utasom, bežala na svoje obľúbené miesto uprostred lesa. Autor ho popísal tak, že to bolo neďaleko od dediny, že tam často vidia lesnú zver a morbídy tam nechodia. Tak prečo lovci, logicky, nechodili loviť tam? Prečo sa trepali kamsi doprostred lesa, kde na nich útočili a úlovok mali neistý, keď vedľa domu mali lovný revír? WTF?
Vzťah medzi Radanom a Alanou bol prehnaný. Išlo to zhurta a bolo mi z toho jemne trápne. Ale násťročné publikum to možno zaujme. Predpokladám, že cieľom autora bolo osloviť práve YA, keďže hrdinkou je 19-ročné dievča.
Zámienka na súboj medzi Radanom a Marosom bola banálna, až absurdná. Čitateľ to zožerie len ťažko. Skôr zostane zarazene pozerať, nalistuje si pár strán dozadu, či niečo nepreskočil a keď zistí, že nie, znova si povie WTF? Keď som sa prehrýzla k podivnému vysvetleniu, že to boli „asi“ len haluze, bolo to aspoň niečo. Ale autor by si mal dať bacha na podobný spôsob podania. Týmto „trikom“ si môže čitateľa nenávratne odplašiť. Najmä ak tie haluze trvajú tak dlho.
Ďalšie WTF momenty sa dostavili po tom, keď sa poviedka skončila a ja som stále nedostala presvedčivé vysvetlenie toho, kto a prečo zavolal lovcov z dediny, kam ich to vlastne zavolal, prečo všetci stále žrali len morčacie stehná, ako je možné, že morčacie stehná chutili hrdinke ako „prasacie“, ako sa po tej haluznej príhode v lese ocitli v dedinskom hostinci a vôbec – nepochopila som motív, prečo hrdinovia túto cestu vlastne podnikli. Zámer bol nedostatočne naliehavý a postavy s ním súhlasili takmer okamžite a bez rozmyslu. Záver prišiel prirýchlo, príbeh akoby odsekol a samozrejme, niesol predzvesť vecí budúcich. Prečo? Načo? Šak ak chcete písať román, či novelu, tak sa netreba siliť do poviedky.
Chyby samozrejme boli tiež.
Napriek všetkému, v kategórii YA to bolo v rámci tohtoročnej súťaže zatiaľ asi to najlepšie. Ale YA sa v MCF samostatne nehodnotí (hoci, možno by sa mohla a kvalita by azda aj vzrástla) a za súperov má momentálne onakvejšie texty, takže to nič nemení na fakte, že body sú nízke.

Poviedka šesťdesiata druhá:
A vo WTF momentoch pokračujeme aj ďalej. Nebola som si istá tým, čo som to videla za priamu reč. Ale nie. Fakt. Čo som to vlastne videla? Prečo všetci hovorili v rámci jednej vety, bez bodiek a otáznikov? Takéto prípady ma nútia premýšľať o tom, koľko kníh asi autor v živote prečítal. Veď predsa musí vedieť ako vyzerá priama reč. Čert ber čiarky pred, či po úvodzovkách. Ale preboha, kde zostalo oddeľovanie viet? Kde sú vlastne vety? Ako mám seriózne brať jeho príbeh o technicky vyspelom svete, keď sa mi to servíruje vo formálne zaostalom podaní? Akože mám byť benevolentná, prekúsať sa neoodeleným riečiskom slov a sústrediť sa na obsah? WTF?
„Pozeral sa na trblietajúci sa pás asteroidov, ktorý mu pripomínal roztrúsené svetlá domov v jeho rodnom meste, myšlienkami bol už dávno tam a predstavoval si, ako si o pár mesiacov bude užívať ťažko zarobené peniaze, konečne sa pôjde pozrieť… do spleti jeho myšlienok sa mu začal vkrádať zvuk pulzujúceho alarmu, keď precitol do reality začal vnímať EMIN hlas, ktorý neustále opakoval.“ Toto bola jedna veta. Vrátane tej trojbodky. A bola jednou z mnohých. Poviedka je z podobných viet vyskladaná viac-menej celá, hoci druhá polovica bola lepšia (alebo som si zvykla). Na druhej strane som sa pýtala samej seba, či to fakt musím dočítať celé. Prekúsavanie sa textom bolo priam fyzicky bolestivé.
Ále. Nápad mal čosi do seba. Napriek tomu, že začínam byť alergická na tematiku cestovanie v čase, niečo na tom bolo.
Cestovanie v čase je kategória, ktorá sa dá asi len pokaziť. To, že si ju zvolil zjavne nevypísaný autor, bolo zvláštne. Predpokladám, že sa s ňou ešte veľmi nestretol a že mu pripadala taká uau.
Pointa bola chaotická a dalo by sa o nej polemizovať. Ak by Helen skutočne zachránila Adama v budúcnosti pred istou smrťou po zrážke, zmenila by tým minulosť. Tým pádom by sa zmenila aj budúcnosť. Ak sa totiž Adam nevrátil v čase, Helen by sa nemala ako dozvedieť o tom, že cestovanie v čase je možné a nedozvedela by sa ani o Adamovi. Tak, ako Adam nevedel o Helen v momente, keď držal sklenenú tabuľku s jej vysvetlením, tak by ani Helen nevedela o žiadnom Adamovi. Ale môžem sa mýliť. Tých paradoxov je v tejto oblasti priveľa. Cestovanie v čase je extra ošemetná téma. Nerozumiem tomu, prečo si ju autori vyberajú. Je v nej milión zákutí a možných „ale“.
Ak sa autor bude chcieť písaniu venovať aj naďalej, odporúčam mu najmä veľa čítať. Ono sa tak naňho už čo-to nalepí a možno sa už jeho tvorbou nebude potrebné prekopávať ako neoraným poľom. Za tú evidentnú snahu priniesť čosi nové (síce nevyšla, ale nevadí) dávam priemer.

Poviedka šesťdesiata tretia:
Na poviedku to bolo akosi málo. Ľútosť hrdinu nad konaním jeho priateľa, ktorému dôveroval, som síce chápala, ale absolútne preskočenie opisu prostredia a toho, čo danému konaniu predchádzalo, nemohlo stačiť na zžitie sa s hrdinom a vcítenie sa do príbehu. Príbeh tam vlastne ani nebol. Bol to len výlev hrdinu nad zradou. A keď tak nad tým rozmýšľam, nebol tam asi ani žáner. Za neurčitých záporákov by sa dal považovať vlastne ktokoľvek. Nemuselo to byť nič nereálne. Spýtam sa na túto poviedku ostatných porotcov a uvidíme, či padne návrh na „bezžánrovosť“. Ak by poviedka zostala, tak dostane podpriemer.

Poviedka šesťdesiata štvrtá:
Tak, ako to už pri niektorých absurditkách býva, nie vždy sa stretnú s čitateľským vkusom, či s náladou. U mňa sa to nestretlo s pochopením ani pri druhom čítaní a stále som si hovorila: „čoooo, no moment, ok, ok, počkať, čoooo?“
Ono to vlastne nebolo zlé. Chybičky boli drobné, odsýpalo to, ale za ten svet som nechápala, či to chce byť vtipné alebo to má byť „naozaj“. Tie fóry typu: „To len tak vyzerám, akoby som už raz zdochol a smrť ma vypľula, lebo som jej nechutil“ akosi nie sú mojou šálkou kávy. Snáď to pošmakuje viac inému porotcovi. Hoci ani u mňa to nebolo najhoršie. Nadpriemer.

Poviedka šesťdesiata piata:
Opis jedného kúzelníckeho predstavenia. A dobrý opis. „Kúzelníkovi“ som to žrala. Čítala som so záujmom a fakt som čakala, čo bude za tým. A ono za tým nebolo nič. Doslova nič. Ako v každom kúzelníckom predstavení, aj v tomto prípade to zostalo neodhalené. Prísť na to, ako trik funguje, je pritom to najzaujímavejšie. Aj najzložitejšie. Uchýliť sa k čarám je lákavé. Znie to fajn, je v tom tajomstvo a autorovi to nedá veľa roboty.
Čítalo sa mi to dobre. Zhltla som to, len som čakala práve na tú pointu a veľké odhalenie. A to sa nekonalo. Cítim sa trochu oklamaná kúzelníkom a to sa mi nepáči. Body šli pozvoľna nadol, ale aj tak sú pomerne vysoké. Ale mohlo to byť ešte lepšie.

Foto: Flickr