Čo bude?

Okrem výberu finalistov súťaže Martinus Cena Fantázie 2013, rozhoduje hodnotenie porotcov aj o tom, ktorý autor získa Cenu poroty. Som zvedavá, ktorá zo súťažných poviedok bude víťazná práve v tejto kategórii.

Hľadám aj dve špeciálne poviedky, z ktorých spravíme rozhlasové hry. Budú preložené do angličtiny a hlavné úlohy nahovoria, resp. zahrajú herci. Počítame s termínom tohtoročných Dušičiek a Vianoc. Kritéria výberu si ešte upresňujeme. Na Všetkých svätých by to malo byť niečo brutálne a rejža – George Christopher, chce na Vianoce sci-fi. Takže žiadne rozprávočky. Poviedka, z ktorej bude spravená rozhlasová hra, ma musí v prvom rade zaujať, aby som ju odporučila Georgovi. Musí byť v niečom iná a provokujúca, musí byť krátka (rozhlasová hra nebude mať viac ako 30 minút), alebo sa musí dať krátiť. Príbeh musí byť vystavaný tak, aby ho mohol rozprávať hrdina, alebo ako konverzačka. Musí obsahovať napätie po celý čas a nielen prekvapivý moment v závere. Mala by byť zo slovenského prostredia, ale nie je to nevyhnutné. Mala by obsahovať možnosť zapracovania hodiacich sa, zaujímavých zvukov. Zatiaľ som nenatrafila na jednoznačných adeptov. Napriek nespornej kvalite niektorých súťažných textov, kritériá rozhlasovej hry nateraz žiadna nespĺňa úplne ideálne.
Poviedky, ktoré budú spracované do rozhlasovej hry, nemusia byť tie, ktorým pridelím najvyšší počet bodov. S jednou sa už jemne pohrávam – nie je to sci-fi, ale ani rozprávočka a na Vianoce by sa možno hodila. Len by musela byť adekvátne prepracovaná. Dúfam, že počas hodnotenia ešte natrafím na vhodnejších adeptov.
V súvislosti s nahrávaním hier budeme pravdepodobne oslovovať aj dobrovoľníkov na komparz (ak sa to bude do hry hodiť). Aj to je možnosť, ako sa v súvislosti s fantastickými žánrami a s Cenou Fantázie trochu zabaviť…

Tiež som rada, že sa mi podarilo osloviť Rádio Devín s nápadom čítania vydaných poviedok. Dramaturg, Patrik Oriešek, prečítal všetky zborníky, ktoré kedy v rámci Ceny Fantázie vyšli a vybral poviedky, ktoré budú publikované počas dňa, či noci fantastických žánrov. Od niektorých autorov si vybral aj viacero poviedok. Vybrané texty museli spĺňať najmä kritérium rozsahu. Budú načítané hercom v dĺžke max. 30 minút, čo sa rovná približne dvanástim normostranám textu. Väčšiu šancu v tejto aktivite tak majú kratšie príspevky. V prípade výraznejšej dĺžky, bude po súhlase autora text krátený a po prerobení sa dramaturg rozhodne, či je poviedka rovnako zaujímavá, ako pred zásahmi. Dúfam, že táto aktivita poteší ako autorov, ktorí už publikovali v rámci Ceny Fantázie, tak aj fanúšikov, fantasy, sci-fi a hororových poviedok.

Poviedka 26.
Kratšie sci-fi, ktoré je pre mňa príkladom toho, aké náročné je napísať skutočne dobrý, krátky text. Prvá polovica bola fajn, druhá, ako z rýchlika, čo podľa mňa poviedke uškodilo. Názov diela patril k tým súťažne lepším, bol zvolený vhodne a podnietil ďalší záujem. Aspoň ten môj. Rozpísanejší záver a vyhranie sa s formou, by pomohlo pointe, ktorá bola od začiatku zrejmá. To mi síce neprekážalo, ale v závere som si povedala, že mi to celé akosi nesadlo. Rozporuplné pocity z diela o bytosti, ktorá bola vlastne Bohom, lebo počas súťaže omylom vytvorila nepovoleného tvora (de-facto ľudí) som preberala aj s kamarátmi. Jedna sa vyjadrila, že má príliš málo energie na to, aby tú blbosť dočítala, druhý mi povedal, že to bolo fajn, záver sa mu páčil, že ho čakal, skrátenie druhej polovice mu neprekážalo a že by tomu dal z desiatich bodov tak šesť. Napriek výhradám, dávam vyššie hodnotenie ako to, ktoré bolo spomenuté.

Poviedka 27.
Zaujať môže ekologický rozmer sci-fi poviedky, z možno nie až tak vzdialenej budúcnosti. Textu by pomohli drobné zásahy editora. Poznať z neho, že autor/ka si dej, postavy a tvory podrobne predstavoval/a, ale nie som si istá, či si z poviedky dokáže čitateľ spraviť podobne ucelený obraz. Svedčal by tomu film, ktorý by pomohol čitateľovi vo vizualizácii a strhol by akciou. Otvorený, trochu nedotiahnutý záver, ma nenadchol. Napriek chybám, poviedka vyznieva lepšie, ako mnohé ďalšie, ktoré sú v súťaži a dávam jej pomerne vysoké body.

Poviedka 28.
Po dočítaní tohto diela mi napadla otázka Simony Stašovej z filmu Pelíšky – To muselo dát příšernou práci a přitom taková blbost, co? V prvom rade je zrejme na diskusiu, či je možné tento útvar považovať za poviedku. Charakteristikou poviedky je okrem iného aj fakt, že zachytáva len istú udalosť (pár udalostí) zo života hrdinu, nie jeho celý život (v skratkovitom opise). Ale dajme tomu, že to poviedka predsalen bola. Začalo sa to ako príbeh o pretekárovi F1 a chvíľu som váhala, či si autor nepomýlil žánrové zameranie. Ale nie, ono to prišlo. A prišlo to fakt vo veľkom. Pomalým, rozvláčnym, až lenivým tempom (ale na zjavnú nezainteresenovať hrdinu neoprávneným a nedostatočne poetickým) pretekár vyrozprával celý svoj život, v ktorom bolo detské vzplanutie, vyhrávanie na trati, láska k neplodnej žene, ktorej neplodnosť okamžite vyvolala stretnutie WHO, boli tam svetové vojny, najprv vymretie 2/3 ľudstva, potom vymrelo celé ľudstvo – na smútok. Pretekár stihol počas života obdivuhodné veci. 8x vyhral F1 a v postapokalyptickom svete napríklad viedol múzeum. Plakal, manželka mu hrdinne zomrela na následky zranenia mínou, lebo pracovala pre Červený kríž, boli tam aj androidi a spotvorený výrok Neila Armstronga. Taká patetická, zdĺhavá a chaotická zlátanina sa len tak nevidí. Román pomačkaný do poviedky. Neboli tam zásadnejšie štylistické a gramatické chyby, čo ma trochu znepokojuje, pretože to znamená, že sa s tým niekto zrejme vyhral. Z tohto neskutočného zlepenca som nebola schopná vydedukovať, či to autor myslel naozaj vážne. Ak to celé nebol len fór bez humoru, tak ti, autor, odkazujem – jasné, píš, ak ti to pomáha a máš dosť voľného času, ale ak sa chceš so svojimi výtvormi deliť aj s ostatnými, chce to trochu ľahkosti, nadhľadu a zameranie na jednu konkrétnu tému. A nesnaž sa všetko narvať do poviedky. Nízke hodnotenie.

Poviedka 29.
Krátka záležitosť o tvorcoch riadiacich celý beh sveta (v poviedke šlo o jednu konkrétnu udalosť), bola nedomyslená, kĺzala po povrchu a k pointe, zjavnej hneď v úvode (resp. z názvu), neviedla žiadna zaujímavá cesta. Podpriemer.

Poviedka 30.
Napadlo mi, že tento text pre tínedžerov, plný samoúčelných vulgarizmov a sexu, vznikol snáď len ako nešťastný dôsledok užitia drog. Klasické filmové B-čka, v štýle „deti idú do lesa“, môžem. Fungujú zväčša na celkovej vizuálnej a zvukovej atmosfére. Rozprávať sa tam veľmi nemusí, stačí sem-tam poriadne zakričať. Prenesenie tejto formy do literatúry, je pomerne zložité. Je to tematický odpad, tak to treba brať a hrdinovia majú pre svoju nesympatickosť a blbosť dostať to, čo si zaslúžia. To sa síce v poviedke udialo, ale viedla k tomu otrasná štylistika, vety, ktoré ani neboli vetami, len súborom slov ukončenými bodkou a chaotický „príbeh“. Ak vetu nedokončí hrdina v konverzácii, prípadne aj rozprávač v prvej osobe (keď sa napríklad zamýšľa) je to OK. Horšie je, keď vety seká rozprávač v 3. osobe. Celé to bolo nekonzistentné, kto bol v skutočnosti hlavný záporák a odkiaľ sa nabral, som nezistila, prečo tam boli zajace neviem tiež (zamýšľaný odkaz na Donnieho Darka?). Celé zle, podpriemer.