Dve dobré, dve priemerné a jedna zlá

Morena

V poslednej dobe som sa po večeroch venovala čítaniu poviedok. Je zvláštne, ako sa môže úroveň súťažných diel odlišovať. V tejto pätici sa však vyskytli až dva texty, ktoré by som so spokojným svedomím nechala v Martinus Cene Fantázie vyhrať.

Poviedka 21.
Milý autor, autorka. Dovolím si takto osobne, pretože som ti udelila prvú desiatku. V rámci hodnotenia som už čítala zopár vyčnievajúcich textov, ale po spriemerovaní hodnotených kategórií, žiadna nedosiahla na 10. Napísal/a si skvelý, prepracovaný príbeh, plný nárečia a slovanských zvykov, z ktorého ma aj v horúčavách mrazilo. Neviem, či si vôbec môžem dovoliť pripomienky, ale predsalen – striedanie časov a názov boli slabšie miesta. Názov bol najväčou slabinou. Poviedke by podľa mňa svedčalo niečo tajomnejšie a menej… priamočiare. Napríklad Seb. Aj posledná veta v zátvorke tam z môjho pohľadu nemusela byť. Vysvetlivky fajn, ale nechala by som priestor aj na zamyslenie čitateľovi. Netreba mu všetko servírovať na podnose. Z poviedky na mňa sršia tvoje znalosti, bola detailne prepracovaná a domnievam sa, že by to mohla dotiahnuť medzi finalistov.

Poviedka 22.
Hororové C-čko, anglické mená, juesej prostredie. Prečo sa to dialo v Seattli? Autor/ka očakáva, že čitatelia budú amíci? Keby to malo aspoň nejaký dejový súvis, alebo informačný, či edukatívny rozmer, tak OK. Ale nevidela som v tom žiaden zmysel. Kľudne sa to mohlo diať v Partizánskom alebo v Martine. Použitím reálneho, čitateľom známeho prostredia, by autor docielil ich väčší záujem. Netreba za každú cenu kopírovať americké bijáky a za opisovaniahodné považovať len zahraničné lokality. Iné je to v prípade, keď to má pre príbeh skutočný význam, alebo autor predpokladá preloženie diela do angličtiny a uvedenie na zahraničné knižné trhy. Spomínaný problém sa netýka len tejto poviedky a platí pre viaceré súťažné texty. Rozprávač hovoril raz v minulom čase, potom v prítomnom. Chlapík uveril na pohľad retardovanému decku príliš rýchlo a ľahko sa vzdal toho, kvôli čomu sa primárne ponáhľal. Napísala som si ešte zopár ďalších pripomienok, najmä v súvislosti s editorskými a štylistickými zásahmi, ktoré by text potreboval, ale nebudem to naťahovať. Priemer vďaka budovaniu napätia (inak by to bolo horšie).

Poviedka 23.
Obraz, ktorý sa mení a „komunikuje“, bude vždy asociovať isté dielko napísané Oscarom Wildeom. Myšlienka už teda spracovaná bola, a to tak, že sa stala svetovou klasikou. Odlišné poňatie musí byť sakra zaujímavé a vymakané na to, aby si čitateľ povedal – toto je skutočne inšpirujúce. Dobré bolo členenie textu, ktoré podnecovalo môj záujem, štylistika a gramatika tiež slušné. Dej ma však neoslovil a v závere jemne naštval. Hrdina by sa s presným vedomím o svojej smrti, správal inak. Najmä v tej poslednej hodine. Priemer.

Poviedka 24.
„Dostatočne inteligentní“, ako píše (zrejme) autorka, sa boja praktizovať to, čo hrdinky v príbehu. Aké sú potom hrdinky, s ktorými sa má čitateľ zžiť? Ich motivácia robiť to, čo robia, je príliš slabá, nezaujímavá, očakávateľná a všedná a robí ich ešte nesympatickejšie. Obe, aj tú protestujúcu, ktorá vyznievala ako hlavná (textu by kvôli nej a jej vykresleniu, viac svedčalo rozprávanie v prvej osobe). Zaujímavo pôsobilo prostredie, v ktorom exotickosť nebola na škodu a bola jednou z vecí, okolo ktorých dej osciloval. Škoda, že slúžilo len ako kulisy a nebolo výraznejšie popísané, aby sa doň čitateľ mohol vizualizáciou ľahšie preniesť. Striedanie dvoch odlišných a na sebe akoby nezávislých línií, textu pomohlo. Poviedke by prospela prepracovanejšia forma podania, ktorá by zvýraznila príbeh a dodala mu atmosféru. A ten záver – jedna z hrdiniek príde o tri prsty a namiesto do nemocnice ide takmer vzápätí na výlet? Skutočne? Záver u mňa pochoval akékoľvek šance tejto poviedky na postup. Zlé.

Poviedka 25.
Sci-fi poviedka začala predo mnou odvíjať príbeh od úvodných slov. Obsahovala prepracované vety, s ktorými sa niekto buď poctivo vyhral, alebo už je vyzrelý natoľko, že daný štýl písania považuje za samozrejmosť. Čítalo sa to veľmi dobre. Tak dobre, že sa k poviedke ešte rada vrátim. Možno aj na stránkach kultura.sme.sk. Súvis medzi postavami bol realistický a logický, ľahko som sa doňho vžila. Motív vzťahov, na pozadí témy telepatie a kozmického bádania, ma dostal. Videla som v ňom ďalšie, nevypovedané motívy (charakteristiky spoločnosti, ktorá aj v úrovni vysokej technologickej vyspelosti zotrváva vo svojich súčasných – nízkych pohnútkach, pohrávanie sa s otázkou existencie duše, odlíšenie od vedomia po smrti tela, či ľudským úsilím dosiahnuť a poznať stále niečo viac, závislosť, ktorá zasahuje do skutočného života) zanechávajúce silný doznievajúci dojem. Po druhom čítaní možno prídem na iné konotácie. Autor čitateľa nepodceňoval, príbeh vystaval zrozumiteľne a bez zbytočných dovysvetľovávaní. Neviem kedy a kde sa odohrával a je mi to fuk. Pripomienky nemám a textu udeľujem najvyšší počet bodov. Verím, že sa dostane k širšiemu publiku a zaujme aj v Cene spoločnosti INTEL za najlepšie sci-fi.

komentárov: 8

  1. 23.

    Ak sa ma týka hodnotenie Poviedky 23., tak som sklamaný. Prirovnať to k Dorianovi Grayovi je asi ako prirovnávať každé jedno vesmírne sci-fi k A.C.Clarkovi. To už by som skôr bral Jekylla a Hydea, aj keď aj to len s prižmúrenými očami. Cieľom poviedky bolo vyjadriť myšlienku, ktorá podľa mňa doteraz vyjadrená nebola (aj keď za to pochopiteľne nemôžem ručiť). Možno som ju nedostatočne sformuloval (čo som urobil sčasti zámerne), a tak to navodzuje dojem otrepanosti. To, ako sa zachová postava, by vydalo na román, takže som to nechcel otvárať.

  2. Áno, poviedka č. 23 v mojom poradí bola najmä čitateľským sklamaním. Novátorské v nej nebolo nič. Téma meniaceho sa obrazu – klišé, pointa hrdinovej vedomosti o čase vlastnej smrti – klišé. Nehovorím, že aj to nemôže zaujať, ale zaujímavá poviedka by musela obsahovať niečo, čo by celé to klišé prebilo. Viac ma upútalo len členenie textu s odrátavaným časom smrti, ale to bolo málo a tiež to nebolo bohvieako prevratné. Fakt, že hrdinov kamoš následne zabil jeho sestru (prirodzene kvôli obrazu), mal byť ten šokujúci moment, ktorý doteraz nebol vyjadrený? Myslím si, že to, ako by sa zachovala postava, by na román nevydalo. Ak hej, bol by to pomerne zdĺhavý a nudný kúsok. Neuveriteľné bolo to, že hrdina, napriek tomu, že vedel, kedy chcípne a celý čas sa tomu snažil zabrániť, nakoniec aj tak šiel von – zrazu poprel všetko, čo počas príbehu stelesňoval. A to len preto, že sa kvázi opil (ak si správne pamätám). Násilná pointa pre pointu samotnú. Zďaleka to však nie je jediná poviedka v súťaži o obraze, takže možno ani nie je tvoja (čo si azda práve zistil z ďalších prezradených detailov). Na druhej strane, zďaleka to nebola ani najhoršia poviedka s danou témou, či celkovo a oceňujem jej formálnu stránku.

  3. 23.

    Zjavne ide o inú poviedku – aj keď neviem, či je to hra. Asi nebude zrovna najvhodnejšie, aby som teraz teoretizoval, či je moja poviedka o „obraze“ alebo nie. Aj tak všetka česť, že to dokážeš čítať. Nesníva sa ti o tom? 🙂

  4. 23.

    oprava: „či je to výhra“

  5. Z textu som prezradila dosť na to, aby si ho autor vedel s určitosťou priradiť. Pokojne teoretizuj, len neprezrádaj meno. Ale áno, niektoré poviedky vkĺzajú aj do snov. Nie vždy sú to tie najlepšie. Napríklad včera som dve čítala nahlas kamoške, smiali sme sa na nich (inak sa bohužiaľ nedalo) a v noci sa mi to vrátilo v menej zábavnej forme…

  6. 23.

    To mi pripomína filmy Edwarda D. Wood Jr. Tam sa tiež človek smeje, hoci režisér chcel navodiť strach. Rád si poteoretizujem, ale nechcem ťa ovplyvňovať predtým, než si to prečítaš – aby si mohla nezaujato balansovať 🙂

  7. 25.

    V ktorej osobe je napísaná 25. poviedka? Ďakujem za odpoveď.

  8. V 3.

Pridať komentár