Vedieť písať a vedieť písať

To, že človek vie písať, ešte zákonite neznamená, že vie písať. Nie každý gramotný jedinec by mal automaticky pomýšľať na to, že by písať aj mal a najmä, že by mal svoje výtvory zákonite publikovať.
Som vyberavý čitateľ, neraz som odložila rozčítanú knihu, keď ma prestala baviť. Také niečo si momentálne dovoliť nemôžem a som v situácii, že musím čítať všetko. Aspoň v rámci Martinus Ceny Fantázie 2013. Niektoré veci boli skutočne náročné, iné ma pozitívne prekvapili. Ale po dočítaní prvej tretiny si dám radšej od poviedok na nejakú chvíľu pauzu, aby som si kompletne nezničila vkus a schopnosť rozlíšiť dobro od zla.

Teraz by ma potešilo, keby sa objavili pekne napísané poviedky napríklad o bratislavskom Mordore chŕliacom po nociach oheň, do ktorého deň čo deň prichádzajú spaľovači, o ľuďoch, ktorým sa sníva rovnaký sen, o ľuďoch zavretých v saune počas zombieapokalypsy, o hrdinovi, ktorý svojimi náladami mení počasie, alebo o voľbe miss podľa zdravotných kritérií a lekárskych vyšetrení.
Siedma pätica obsahuje zhodou okolností až dva návrhy na vyradenie textu zo súťaže a začnem ju poviedkou, na ktorú dúfam zabudnem, hneď ako dopíšem tento príspevok.

Poviedka 31.
Väčšiu čať príbehu dostávala hrdinka kvety, čudovala sa, volal jej úchyl, ktorý ju sledoval a chodila na políciu. Nakoniec ju uniesol, zabil jej matku a ona sa, spútaná, začala rozplývať nad tým, aký je únosca pekný. Spýtala sa ho: „A… prečo si zabil moju mamu?“ On jej povedal, že to „nebolo osobné“, za čím nasledovala veta: „Nepáčilo sa jej to.“ Hrdinka sa správala ako zaostalá, záporák bol úchyl, takže v jeho prípade sa dalo zniesť viac. Po tom, čo niekoľkokrát povedal, že ju zabije a s nožom v ruke ju odniesol na posteľ, kde sa jej spýtal, či sa zaňho vydá, hrdinka reagovala: „Nie, nebol škaredý. A vlastne v tejto situácii jej už začínal byť celkom sympatický“. Za záverom bolo napísané „Koniec…?“. No jo. V tomto prípade nemám žiadne rady, ako by sa dalo dielo vylepšiť. Dolné priečky hodnotenia.

Poviedka 32.
Nezačalo sa to najlepšie. Rozporuplné pocity sa však postupne strácali a dej ma celkom dostal. Zabudla som aj na menšie chyby, akými boli v tomto prípade časté prirovnania, veľakrát použitá príslovka tak (tak bohatý, tak obrovský…), ktorá mala byť skôr v znení taký a malo jej byť menej, občasné preklepy a nelogické vetičky. Najprv k tomu, čo by bolo v príbehu  dobré vychytať. Za miliardárom prišiel no-name chlapík so správaním predavača poistiek alebo čistiacich prostriedkov a miliardár, nezaoberajúci sa iným, len nakupovaním, si nič neoveril? Uveril mu za pár minút, bez akýchkoľvek dôkazov a vôbec nevyjednával o cene? Netrklo mu, že ak by takú vec predajca mal a neskrýval by bočné úmysly, nepotreboval by prachy za jej predaj, lebo by mu bohatstvo zabezpečila tá vec samotná? Dej sa odohrával v roku dvetisícpäťsto a dačo a ešte aj vtedy boli sekretárky a sedeli pred kanceláriou šéfa? (ale OK, je to autorova predstava). Začiatok a koniec v kurzíve by som vyhodila. A teraz k pozitívam. Cestovanie v čase je ošemetná téma. Svojho času ma fascinovala a v súčasnosti som jej presýtená. Napriek tomu ma poviedka s týmto námetom bavila. Zaujala ma myšlienka materiálu, na ktorom miliardárova rodina zbohatla. Fajn vecička, zaujímavo pomenovaná, aj popísaná. Okrem uvedeného využitia, mi napadlo viacero ďalších a určite by som niečo také chcela. Dialógy boli slušné, správanie postáv pochopiteľné, zaujal ma nápad s jedlom v budúcnosti. Celkovo vysoké hodnotenie.

Poviedka 33.
Tento text sa dá najlepšie charakterizovať ako silný adept na vyradenie. Nesedeli mi už tie dva názvy. Niekde sa to hodí a vyznieva vtipne, ale toto nebol ten prípad. Nechápala som, či sa pravepodobná autorka nevedela rozhodnuť pre ten najlepší, a tak dala rovno oba. Ale na záver som dôvod pochopila. To, čo nechápem je, prečo niekto poslal do súťaže poviedok neuzavretú kapitolu z dlhšieho útvaru. Poviedka to totiž nebola celkom určite. A pritom to je tentokrát škoda. Téma náhleho zvyšovania ľudskej inteligencie bola zaujímavá a dosť dobre opísaná. Dej ubiehal a konflikt stále neprichádzal. Hrdinovia stále len kecali, ale je fakt, že kecali dobre. A zrazu sa to skončilo. Celkom ma to naštvalo. Mohla som si ušetriť čas a čítať už niečo iné. Je zbytočné písať o preklepoch, ktorých bolo v texte neúrekom, o chýbajúcich čiarkách, na ktoré síce nie som expert, ale keď už chýbali aj mne, bolo ich zjavne menej, ako ich byť malo. Dielu udeľujem body s tým, že bude po dodatočnej konzultácii pravdepodobne vyradené.

Poviedka 34.
V úvode, pred dočítaním tejto pätice, som si predstavovala témy, ktoré by ma teraz zabavili. Motív z hodnotenej poviedky je aspoň čiastočne podobný jednej z týchto tém. Už len za trafenie sa do aktuálneho vkusu a mojej nálady, mal autor plusko v kategórii osobný dojem. Plusko sa trochu znehodnotilo tým, že hrdina sa volal ako pes mojej kamarátky. Nemohla som si pomôcť, ale v predstavách som stále skĺzala k hrdinovi výzoru stredného, čierneho pudlíka. K chybám – chcelo by to poriadnu korektúru, bolo ich tam priveľa. Prečo napísať len „jeden film, čo som videl“, keď poviedka bola zjavným odkazom na tento film? Navyše sa v texte nachádzali iné explicitné označenia (Hegrid ako odkaz na Pottera, Nokia). Tak prečo nenapísať rovno aj Inception? Miestami to bolo trochu chaotické, filmu pomohla vizuálna stránka, ktorá mnohé objasnila. Hrať sa v texte s touto témou, je náročné. Nechápem, prečo hrdina v reálnom svete fyzicky nezostarol. Nie, že by to ako nápad nebolo zaujímavé, ale nerozumiem dôvodu. Posledná veta vo mne vyvolala otázku „Čo?“. A teraz k tomu, čo bolo fajn. Malo to veľa atribútov možného záujmu čitateľov. Bolo tam napätie od samého začiatku, boli tam študenti na univerzite a zaujímavé popisy menej významných udalostí (prilepenie krvavej hlavy a vlasov o vaňu), ktoré môžu čitateľom pomôcť prežívať príbeh spolu s hrdinom. Celkom fajn poviedka. Zaujalo, čo oceňujem vyšším hodnotením.

Poviedka 35.
Text poskladaný z chýb. Doslova. Toľko preklepov, nedokončených slov, opakujúcich sa alebo chýbajúcich písmen, čiarok… nemám slov. Princípy opajcnuté z Veľkej francúzskej revolúcie. Pritom to mohla byť milá rozprávočka o robotoch a ich putovaní. Niektoré veci boli premyslené a vyznievali celkom logicky, čo v kontraste s chybami v texte vyvolávalo dojem, že to celé bola práca Google Translate. Ale aj keby nie, otázka znie, kde zostala pointa a záver? Opäť raz kapitola z románu. Načo niekto pošle neuzavretú kapitolu do súťaže poviedok? Čo čaká? Nechápem. Pre dielo platí to, čo pre číslo 33 v mojom hodnotení.