Brutalita

Tento článok nebude o dobrých poviedkach.
S jednou výnimkou bude o tých najhorších. Chcela som k nim dávať gify, ktoré by najlepšie vystihli emócie z textu, vyhnúť sa zbytočnému a zdĺhavému obkecávaniu, ale neviem, ako je to s ich autorskými právami, nechcem dostať ďalšiu možnosť dobrovoľne si nakúpiť balíček obrázkov, a tak… Škoda, no. Gify sú funny. Mám ich rada. Ale čo už.
V súvislosti s hodnotením možno vymyslím nejakú inú formu pohybujúcich sa obrázkov. A možno budú aj rozprávať…

Ak ste spoznali svoje dielo v tomto príspevku, potom nie, tento rok v MCF nebudete patriť medzi tých šťastných. Teda s výnimkou jednej poviedky v tomto výbere – tá má relatívne nádej.
Ešte teoreticky, ak by váš text všetci ostatní porotcovia vyzdvihli do nebies a dali mu desiatku a priplietla by sa do toho ďalšia štatistická zhoda okolností, alebo ak by poviedka výrazne zarezonovala v žánrových cenách, tak možno… Ale nerobte si zbytočné nádeje. Ak ste sa tu spoznali, je to zväčša skutočne, ale skutočne slabé. A čitatelia to spoznajú.
(Pre upresnenie – čísla poviedok v mojom poradí hodnotenia sa nezhodujú s číslami poviedok v súťaži)

Poviedka prvá:
V takýchto prípadoch si musím pripomínať, že hodnotím dielo, nie autora. Bohužiaľ, trošku sa to tam pletie. Rozmýšľala som, čo k tomuto napísať. Najprv som chcela dať niečo v štýle – ty úchylný úchyl! Keď už si vypotil takú bezostyšnú, primitívnu, odpornú zlátaninu, neostýchal si sa explicitne a nechutne popísať okrem iného aj sex morskej víly s malým dievčaťom (a to si mal v nechutnostiach tento rok silnú konkurenciu), tak si to nechaj pre svoj chorý rozum, nedávaj to nikomu čítať a už nikdy, ale naozaj nikdy sa nehlás do literárnej súťaže s niečím podobným. Texty ako bol ten tvoj, sú vyslovene zlé. Sú zlé v mnohých ohľadoch, nielen obsahovo.
Po prečítaní tejto slovnej kolekcie si pripadám špinavá. Nebudem ti vysvetľovať, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté a že aj keď si sa zrejme chcel zviesť na vlne minuloročnej Striebrenky, tak z tvojej strany to bolo totálne nepochopenie podstaty, formy, pointy a bol to zásah absolútne mimo misu.
Ale rozhodla som sa, že napíšem niečo iné. Niečo zmierlivejšie, v štýle, že umenie má rôzne podoby, rovnako ako psychické poruchy, ktorými trpeli a trpia mnohí známi a rešpektovaní umelci. Ale že za to ako zle bol tento text prevedený a najmä kvôli tomu, že ma mentálne zašpinil a predpokladám, že by to spravil väčšine, resp. všetkým „normálnym“ čitateľom, mu dávam veľkú, tučnú nulu. Prvú za dva roky.

Poviedka druhá:
Nechutná nechutnosť s nápadom, ktorý nie je zlý, ale už tu bol vo viacerých a lepších podobách. Znova mi to nedá, ale komu v hlave skrsne nápad, že ak banálne, nezaujímavo a bez štipky invencie popíše veci štýlu vymočenia sa na ženu pred jej brutálnym zabitím, rozkúsaním a zjedením a bude sa v tom, resp. v iných nechutnostiach dosť neoriginálne rochniť na niekoľkých stranách, zaujme a pobaví tým čitateľov? Iste, horory sú aj brutálne a nechutné. Ale toto bolo najmä zvrhlé, choré a záver bol predpokladateľný a banálny. Po gramatickej a štylistickej stránke je v súťaži viac horších textov, ale toto nie je niečo, čo by mal a mohol byť výsledok toho najlepšieho za tento rok z amatérskej slovenskej fantastiky. Som si istá, že v súťaži Kouzelný klíč by toto dielo zarezonovalo inak. Ale sem nie. Skrátka nie.

Poviedka tretia:
„Poviedka“ s úvodom v kurzíve a s označením „Úvod“, pokračovala ďalšími siedmimi kapitolami. Predpokladám, že o literárnom útvare poviedka má autor len letmú predstavu, ktorou sa nenechal zväzovať a že formálnu stránku len jemne tuší. Bol to zjavný pokus o vtesnanie ságy do rozsahu poviedky. Zverejniteľné prívlastky, ktorými som tento text počastovala v priebehu jeho hodnotenia, sú: zle napísané, s chybami, detinské, naivné. Zálaha postáv (Lynn, Ania, Susanne, Sarah, Will, Marilyn, Ellise, Cristian) pôsobila totálne chaoticky. Fakt zlé.

Poviedka štvrtá:
Neviem, čo k tomuto dielu napísať. Nie je to poviedka. Asi by to malo byť vyradené. Niečo takéto zlé som ešte nikdy nečítala. Len málo slov je napísaných skutočne bezchybne. Štylistika je pre text obrovská nadstavba a netreba ju ani spomínať.
Dielko je o koníkovi Bleskovi, ktorý najrýchlejšie uteká a o ďalších koníkoch (asi). Autorom je pravdepodobne veľmi malé dieťa, alebo to je nejaký výstrelok a recesia. Ale predpokladajme to dieťa, takže nebudem príliš popisná. Celý tento text považujem za jeden podivný, ťažko vysvetliteľný omyl. Je to natoľko mimo a zlé, že je to nehodnotiteľné. Autor by mal urýchlene začať čítať a prednostne sa venovať slovenskému jazyku. Chyba sa občas stane, to je jasné. Ale nie takmer v každom slove. Písanie možno nie je pre autora tá najideálnejšia záľuba. Nula bodov.

Poviedka piata:
Jediným pozitívom tejto sračky bola jej dĺžka.
Ako sa píšu medzery pri čiarkach? A čo takto medzery medzi vetami? Ako sa píše slovo „ale“ na začiatku vety? Prečo si dával nielen veľké „A“, ale aj „L“? Načo sú dva otázniky za opytovacou vetou? Ako sa píše slovo „akosi“? Čo znamená „veľa mladý ľudí“? Čo to je „tích“? Ako sa píše „domov“? Čo je na konci, „u“, či „v“? A ako sa píše „ch“ na začiatku vety? Zákerná otázka, čo? Len je blbé, že niekto, kto píše slovo „CHlapec“ v tomto prevedení, si za hrdinu zvolí postavu menom Charlie. Pardon, vlastne „CHarlie“. Ak by si si výtvor nespoznal, hrdinka bola Soffy. Cez formálnu stránku bolo takmer nemožné sústrediť sa na obsah. V texte bolo umenie nájsť bezchybné slovo, nieto vetu. Za to si si, môj milý autor, vyslúžil nulu.

Poviedka šiesta:
Miestami mi text pripadal detský a naivný, ale potom sa v ňom zjavila veta „Aj cez zatvorené viečka vetril ako sa televíziou projektované obrazy driapali po stenách.“ Zbystrila som, že reku, toto možno nebude také zlé. Lenže ono bolo. Tá veta bola jediným svetlým bodom textu. (Autorovi sa asi páčila tiež, keďže sa zopakovala.) A okrem iného ma presvedčila o tom, že text nepatrí dieťaťu. Preto ti, autor, naložím.
Tak počuj, ak teda môžem takto familiárne, ako sa píše slovo vyslyšať? Jasné, že s tvrdým „y“. A ak to dáš do citátu v prvej vete, tak to mäkké udrie po hlave viac ako niekedy tvrdé. Kde zostali medzery medzi vetami? Čo to je „zemea“? Prečo je „novembrová noc“ s veľkým N, aj keď nie je na začiatku vety? Prečo si dal v slove „prisahala“ dlhé i? Ako si mohol napísať „nočním morám“? Šak to už od pohľadu vyzerá blbo. Rovnako ako „nábytok bol pokrytí“. Bože! Dalo by sa aj viac, ale načo? Keď si sa nesnažil ty, prečo by som sa mala ja? Slabé. Veľmi slabé. Záver to zľahka oddialil od nuly.

Poviedka siedma:
Ľahký závan literárneho textu medzi odpadom. Napriek tomu, príklad toho ako prílišná snaha nemusí vždy zafungovať. Štýl, v ktorom bol text písaný, ma úprimne povedané iritoval. „Atrament vpíjal sa do papiera, ženské telo nakláňa sa…“ Akože načo? Prečo? Dobre, vidno snahu, aj prácu s textom, je to relatívne bez chýb (hoci spojenie „kniha druhýkrát upadla“ bolo celkom zaujímavé), ale načo toľká patetickosť? Najmä ak sa tajomstvo dalo vyjadriť aj inak. Pointa pritom vôbec nebola zlá – môže prepísanie príbehu zmeniť realitu? Za ňu máš priemer.

Poviedka ôsma:
A taký nádejný názov to malo. Neustále opakovanie tohto slova začalo byť po prvom odseku únavné. V druhom som začínala pociťovať miernu agresivitu. Keď si toto slovo začal písať následne veľkými písmenami, aby čitateľ – debil náhodou nepoňal podozrenie, že nie je dostatočne dôležité, vedela som, že je zle.
Celý text je naivne detinský a bohužiaľ aj hlúpy. Hrdinka sa volala Egali a ešte tam bola aj Lucy. Vlastne neviem, čo k tomu dodať. Asi to písalo dieťa, tak len toľko, že to bolo snaživé a že to nie je za nula bodov.

Poviedka deviata:
Už názov neveštil nič dobré. A prvá veta dala prvému dojmu za pravdu. Je v nej spomenutý názov poviedky, takže poďme k druhému odseku.
„Tento príbeh je o jednej žiačke menom Kristína. Kika bola veľmi milá a bola veľmi dobrá žiačka. No však nemala mamu. Jej mama umrela pri páde lietadla.“
Je to fakt dobré, hovorí to samé za seba, tak poďme k ďalšej ukážke.
„Lucia ma chytila za ruku a bežala so mnou do triedy. Bola som v triede. Potom ku mne prišlo dievča, ktoré hovorilo po anglicky a povedalo mi: Hello. My name is Amy. Potešila som sa. Lucia jej po anglicky povedala moje meno. Tak som mala už dve nové kamarátky.“
No a do tretice:
„Zazvonilo na hodinu. Bola som zvedavá na učiteľku. Povedala, že sa vyučovanie začne po treťom zvonení. Bolo mi výborne a páčila sa mi moja nová trieda, až kým prišli dve nafintené dievčatá a volali sa Lydka a Emanuela. Boli veľmi ale veľmi pyšné a mysleli si, že sú úplne najlepšie na celom svete.“
Zhruba toľko k textu. Je extrémne detský a naivný. Je rozdelený na kapitoly. Zároveň je však gramaticky lepšie vychytaný ako niektoré kvázi kvalitné, „dospelácke“ záležitosti. Vidno snahu. Ale je to dosť? Keby som ja kedysi, vo veku 8 – 9 rokov, napísala niečo takéto, možno by ma aj poslali do osobitnej školy. Ale to bolo dávno. Vtedy sa ešte deckám mohlo povedať, že niečo nerobia dobre, prísnosť a trvanie na zlepšovaní sa neboli považované za neprípustné formy mučenia a utláčania individuálneho vývinu dieťaťa a nie všetko, čo dieťa vytvorilo, bolo automaticky považované za prevratné, skvelé, úžasné a nutné pochvaly. Časy sa menia. To, čo bolo kedysi považované za podpriemer, tomu dnes radšej tlieskame. Veď treba pozitívne motivovať a veľa-veľa chváliť, aby nám tie decká nezdegenerovali ešte viac. Len si nie som istá, či by vyššie nároky neboli lepšou evolučnou alternatívou…

Poviedka desiata:
„Na ľavej ruke som pocítil niečo mokré. Aj perina a obliečky boli vlhké. Nechápal som, čo to môže znamenať. Žeby som sa pomočil?“
Výborne som sa zabavila. Fakt som sa pri čítaní tejto poviedky zasmiala. Chápem, že to asi nebol cieľ textu, ale svojím spôsobom je skvelé, keď autor dokáže vykúzliť na tvári čitateľa úsmev.
To mokro v posteli nebolo od toho, čo si myslíte. Bolo od krvi! A bolo to preto, lebo hrdina v spánku nevedomky prišiel o prst. Ale už nebudem spoilovať, veď čo keby sa dielo náhodou ocitlo vo finále? Bude to ale pre poviedku náročné, lebo jej dávam za dva. A aj to len vďaka tomu, že som sa pobavila.

Foto: Flickr