Vážení přátelé, ano

Porotcovanie sa prehuplo do fáze hodnotenia.

Tohtoročné súťažiace poviedky sú tak trochu rozporuplné. Respektíve, rozporuplný je môj dojem z nich.
Oslovenie širšej skupiny prinieslo ovocie nielen vo zvýšenom počte súťažiacich textov, ale aj vo zvýšenom počte braku. Z mnohých diel srší nielen autorská, ale aj taká nejaká celková neskúsenosť a nezrelosť. Pritom vek nemusí byť a ani nie je meradlom kvality. Minulý rok oslovilo dielo len štrnásťročnej autorky. Avšak tento rok je približne do päťdesiat súťažiacich poviedok skutočne slabých. Sú v rozmedzí tak do troch, štyroch bodov a bude aj nejaká tá nula. Vlastne, bude ich viac. Nie, že by som si nevážila snahu ľudí tvoriť. Určite je lepšie, keď mladí píšu, namiesto toho, aby napríklad, čo ja viem… trebárs fetovali. Ale niektoré texty akoby išli ruka v ruke s týmto nešvárom.
Podaktorí, zle píšuci autori, to možno aj s písaním myslia celkom vážne a chcú sa mu venovať aj naďalej. Chcú sa zlepšovať. Je zložité odlíšiť ich od tých, ktorí píšu rovnako zle a je im to fuk, lebo písanie považujú za chvíľkovú zábavku a nemajú v úmysle ďalej sa v nej rozvíjať. Načo radiť každému? Nie je to len strata času a energie?

Z diel je cítiť aj súčasný trend „fantastiky pre mladých“. Prevaha textov v tomto ročníku MCF sa dá bezostyšne označiť za pokusy o kategóriu young adults. A touto kategóriou sú zrejme aj vytvorené. (Mimochodom, tento žáner zďaleka nemusí automaticky znamenať nekvalitu, ale v tomto ponímaní nekvalitné sú.) Čo teraz? Snažiť sa deckám vysvetliť, že toto e-e, že ich niekto škaredo oklamal, keď ich priviedol k presvedčeniu, že takto sa má písať a toto je dobré? Alebo im dať to, čo chcú a vytvoriť zbierku ušitú pre nich, keď sa im to teda tak ľúbi?
Som presvedčená, že v zbierke toho najlepšieho, čo ponúka amatérska slovenská fantastika v danom roku, by také diela byť nemali. Nemali by sme skĺznuť k tomu, aby sme sa tvárili, že takto to má byť, lebo toto sa vo svete teraz predáva. Nehovorím, možno len tak, pre zábavu, by nebolo zlé vydať zbierku zloženú z tohto druhu textov. Z Jimmov, Mattov, Frankov a iných školopovinných amíkov, ktorí ukrutánsky psychicky trpia, sú výnimoční, alebo aspoň psychicky narušení, čím sú samozrejme tiež výnimoční…

Ďalšou kategóriou sú autori fantastiky zastagnovaní vo fascinácii sexom a násilím. Neustále opakujúci a kopírujúci vlastné vzory, vykrádajúc sami seba s ospravedlnením, že je to ich štýl. (To však nie je problém len súťažiacich poviedok.) Áno, ono to k istému druhu hororov a fantasy patrí. A je zaujímavé, že práve tento druh diel je napísaný akosi lepšie. Je poznať, že vzišiel od vypísaných autorov, ktorí majú aj čo-to načítané. Ale umocňuje to dojem, akoby dobrá fantastika ani nič iné ako násilie a sex neponúkala. A to je škoda. Aj preto s nostalgiou spomínam na poviedku od Zusky Stožickej, ktorá minulý rok vyhrala cenu poroty a ktorá poskytovala široké spektrum vrstvenia motívov a emócií. Nájde sa taká aj tento rok? Alebo sa nájde aj lepšia?

Už zajtra začínam hodnotenie prvou desiatkou poviedok. Mnohým autorom neuškodí, ak budú viac čítať. V stredajšej prílohe SME bol zoznam 50 kníh, ktoré si vraj treba prečítať. Sú medzi nimi mnohé literárne skvosty. Bez sarkazmu, úplne vážne. Nie so všetkými súhlasím, ale to už je vec špecifického čitateľského vkusu.
Okrem iného sú v tejto prílohe vyjadrenia 63 osobností o ich obľúbených a zásadných knihách. Daniel Hevier odporúča A. Graya a jeho knihu Lanark, Drámu sveta od Janka Kráľa, Beckettove Čakanie na Godota a je tam aj Endeho Nekonečný príbeh. Kniha o stvoriteľskej sile fantázie, ktorá bola úžasná aj vo filmovej podobe (aj keď Ende by asi nesúhlasil). Okrem Daniela Heviera sa k téme najzásadnejších kníh vyjadrovali mnohí ďalší, fakt podarená príloha, ktorú si odložím na lepšie časy. Viaceré diela sú inšpiráciou aj pre mňa a mám obrovskú chuť začať ich čítať hneď teraz.
Ale momentálne čítam iné texty. Hodnotenie sa začína zajtra. Tým najhorším.

Foto: Flickr