Mix

mix

Nie.
 Druhé hodnotenie nebude len o zlých textoch. Ale nebude ani o tých najlepších.

Poviedka jedenásta:
Okamžite bolo jasné, o čom to bude a kto je v skutočnosti hlavná hrdinka. Poviedka je postavená na tajomstve, ktoré je príliš ľahko prekuknuteľné. Nevadí mi, ak je zrejmé k čomu text smeruje. Teda nevadí mi to v prípade, pokiaľ sa na tej ceste zabavím. Avšak tu to bola len akási vata, ktorá mala zaplniť priestor medzi úvodom a záverom.
Chýb tam bolo málo. Bol to detinský text, ale tentokrát celkom milý. A aj keď to bolo predpokladateľné, banálne a ľahko zabudnuteľné, pre začínajúceho autora je to správna cesta. Na horné priečky tejto súťaže to zatiaľ nepatrí. Autor sa môže spoznať napríklad podľa tohto: „hľadela na neho očami plného úžasu“.

Poviedka dvanásta:
Z tohto textu sála silná inšpirácia súčasnou young adult fantastikou. Je to ten typ príbehu o dospievajúcich deťoch, ktoré čaká nejaká zložitá skúška. O výnimočných deťoch, samozrejme.
Autori v tomto veku len málokedy píšu aj o niečom inom ako o škole, o skúškach, spolužiakoch, o triede a zamilovanosti. (Vek autora môžem len odhadovať, ale v istých prípadoch to nie je zložité.) Je to logické. Rozsah ich poznania je ohraničený vekom a limitovaný momentálnym prežívaním. Navyše, tým že veľa súčasných spisovateľov kalkuluje s touto cieľovkou a štylizujú sa do ich mentality využívajúc jednoduché, až primitívne prvky rozprávania, mladých autorov to ešte viac utvrdí v tom, že písať takto sa má a že je to správne.
V poviedke sú také tie klasické začiatočnícke chyby, ktoré by sa dali vychytať čítaním a postupným vypísaním sa. Je tam veľa prívlastkov, všetko je moje, tvoje, svoje, sú tam klasiky typu „napadlo ma“ a nedomyslený príbeh. Ak má mama dar premieňať sa, prečo to robila len vtedy, keď bola hrdinka malá? Ako je možné, že hrdinka sa len niekoľko dní pred odchodom pýtala matky na päť planét? Keď to bol v danom systéme základ fungovania spoločnosti, nemali byť deti vychovávané s týmito informáciami od malička? Vysvetlenia sú naivné a polopatistické. Hrdinka je, samozrejme, výnimočná, špeciálna, odlišná, za čo trpí, ale nakoniec všetko dobre dopadne.
Sakra, čo je zlé na tom, byť normálny? Bolo by také osviežujúce čítať napríklad o úplne obyčajnom hrdinovi medzi všetkými tými výnimočnými, špeciálnymi a vyvolenými…
Je to typ poviedky, ktorá sa pokúša vtesnať ságu na malý priestor, čo jej škodí. Poviedka nie je vhodný formát pre tento štýl tvorby.
Napriek všetkému to bolo snaživé, nebolo to najhoršie napísané a poznať, že autor(ka) dej prežívala spolu s hrdinkou – Kornéliou.

Poviedka trinásta:
Od samého začiatku z textu sršala akási nedefinovateľná únavná depresia. Smutné diela sú samozrejme OK. Ale ten smútok sa musí na čitateľa preniesť inak. Autorovi odporúčam Karla Čapka a jeho Obyčejný život. Ľahkosť a realistickosť môžu ísť ruka v ruke s jemnosťou a citlivosťou, ktorá je až ťaživá. Je prežívateľnejšia.
Trojčlenenie príbehu pôsobilo mätúco. Príbeh sa začína o synovi a otcovi, pokračuje príhodou o Mackovi a končí sa legendou o zámku a lese. Potom sa ešte znova vráti k synovi. Do toho sa zamotá Potomovský, vlci, akási biela pani… Bolo toho priveľa. Ale bolo to úhľadné a napísané to bolo doslova pekne. Výstižnejšie prirovnanie mi nenapadá. Záver bol slabší. Celú tému otca so synom by som vyhodila, skrátila by som Macka a nechala len rozpracovanejšiu legendu. Určite by som zmenila názov. Na začiatku mi vadili časté zdrobneniny (domček, stromčeky, korienky, ocko, piecka). Ale bolo to príjemné čítanie. Adekvátne je aj hodnotenie.

Poviedka štrnásta:
Veľmi jednoznačný názov čitateľa nenechá na pochybách, o čom poviedka bude.
Z textu srší niečo nedobré. A nie je to nedobré tým dobrým spôsobom. Hrdina je prosto psychopat. Vyznieva tak. Neviem, či si to autor uvedomuje, či to tak chcel. Predpokladám, že nie. Spôsob, akým sa vyjadruje, jeho nenávisť voči všetkým… mám dojem, že takých ľudí je aj v realite dosť. Frustrovaní jedinci dávajúci svoju neschopnosť za vinu všetkým ostatným. Ukrivdenosť a zloba sálajúca z hrdinu je vlastná psychopatom, aj keď hrdina má vyznieť skôr ako pomstiteľ. Prejavom sa však stáva mimoriadne nesympatický a v tomto prípade to je na škodu.
Myšlienka mi miestami pripomenula Bozk upíra s Nicolasom Cageom, keď ešte vedel hrať. Ale to bolo aspoň občas vtipné.
Poviedke by svedčalo rozprávanie v prvej osobe. Autori ho pchajú skoro všade a tam, kde by sa hodilo, nie je. Forma podania by tak bola intímnejšia.
Záver bol prekombinovaný. Opakovanie rovnakého úvodu a záveru sa mi však celkom pozdávalo. Rovnako zaujímavý bol rozpor hrdinu a detektíva zároveň.
Bodovo niečo nad priemerom.

Poviedka pätnásta:
Náš správca sa volá tak ako šéf hrdinky v poviedke, takže sa mi v úlohe cholerického šéfa a právnika v príbehu stále vybavoval on. Ale to sa tak stane, že príbehy čitateľom niečo pripomenú a zvizualizujú…
Príliš vzletné vety a prirovnania v kontraste s realistickou, až všednou témou pôsobili rušivo. (Vovalil sa k nej ruch tepajúceho života, v tomto klokotajúcom mori bola jediným majákom vrátnica, všetkými pórmi vyžarovala radosť, a pod.)
Takmer do konca som nechápala, kde sa ukrýva fantastika. Potom sa objavil závan tajomstva, ale stále si nie som veľmi istá tým, čo to bol vlastne za žáner. Bolo to zbytočne dlhé a záver bol akýsi urýchlený. Textu by mimoriadne pomohlo škrtanie a prepisovanie. Tiež korektúra od niekoho iného ako od autora.
Námet bol príjemný, prostredie neokukané a názov poviedky bol zvolený veľmi trefne a vhodne.

Poviedka šestnásta:
Toto bola strašná blbosť. Úplne vážne. Bolo to zlé. Hrdinka sa správala ako retardovaná. Jej myšlienkové pochody boli absolútne neuveriteľné a hlúpe. Text bol iritujúco absurdný a hrdinke som vďaka jej debilite (nie naivnosti) želala krutú smrť. Tá pointa – obchod s bielym mäsom, to bola ozaj čerešnička na torte.
V poviedke vystupovali Simonka, Violka a aj mladý medik. Nie som si istá, či by toto dielo nemalo byť vyradené, lebo horor to veru nebol. Nebolo to ani sci-fi a fantasy. Ale za tú snahu, teda nech! A aj napriek tomu, že to bolo relatívne bez chýb, hodnotenie nebude vysoké.

Poviedka sedemnásta:
Asi najkratšia záležitosť v súťaži, akú registrujem. Skôr podobenstvo ako poviedka. Rozmýšľam, či to vôbec bola poviedka. V takom tom klasickom ponímaní zrejme veľmi nie. Ale napriek dĺžke to gradovalo a malo to aj finále a pointu. Niečo na tom bolo. Zrejme tá rýchlosť a nutnosť domýšľať si, ktorá čitateľa prinúti zastaviť sa a stráviť s textom čas porovnateľný s dlhšími dielami.
Inak to bol príbeh s keltskou tematikou (aspoň myslím) a pravdepodobne išlo o zabitie boha života a smrti Cernuna, ktorý sa objavuje v galskej mytológii ako boh s jeleňom a býva tak aj zobrazovaný. Ale môžem sa aj mýliť. Text predpokladá istú vzdelanosť čitateľa v tejto oblasti, inak môže vyznieť triviálne a čudne.
Bolo to trochu patetické, trochu gýčovité, ale nie nezaujímavé. Zatiaľ najvyššie hodnotenie.

Poviedka osemnásta:
Podivná zmes chaosu zložená z čudnej scénky vo vlaku, odkiaľ sa hrdinka presunula do bytu k priateľovi, medzitým zažila sprisahanie v pivnici, prešla do kanála, bola vtiahnutá do zvláštnej malej miestnosti a opäť skončila v byte. Kdesi medzitým sa dozvedela, že naše životy riadia bližšie nešpecifikované programy. A keby chcel čitateľ náhodou vedieť prečo sa to deje, autor ponúka originálne vysvetlenie: „Pretože ich to baví… ako pozeranie telenovely.“ No jo, radšej sa nepýtať…
Zmätený text, preskakujúci zo scény do scény, občas aj bez dostatočného uvedenia do obrazu. Bolo to prosto zle napísané. Ale verím, že v hlave autora to vyzeralo celkom fajn. Pointa to zľahka vykopla, ale aj tak veľmi slabé.

Poviedka devätnásta:
Takto si niekto možno predstavuje ideálny strašidelný príbeh pre deti. Boli v ňom ujo Miro, Janko, Katka, Vanesska, Maťko a Kubko, duchovia poletujúci pod stropom, slon s tvárou smutného chlapca, bolo tam hľadanie pokladu na dne studne, aj šťastný koniec. Takto to vyznieva celkom v pohode. Ale dobré to veru nebolo. Autor už je v tomto prípade asi „odrastenejší“, ale s písaním zrejme veľké skúsenosti nemá. Možno je však dobrý rozprávač a jeho príbehy majú deti rady.
Boli tam aj chyby, jedna vyznela celkom milo „ja mám bojím“. Na poviedku do súťaže je to slabé. Ale ako dielko na pobavenie v kruhu rodiny a priateľov, prečo nie?

Poviedka dvadsiata:
Znova jedna okato detská záležitosť s výnimočným dieťaťom (Laurou, potomkom anjelov), ignorujúca interpunkčné znamienka a ponášajúca sa na zlý sloh. Kritika by autorku (?) možno rozplakala. Najmä, ak jej vštepili, že je výnimočná. Radšej už dodám len toľko, že NIE!

Foto: Flickr

komentárov: 4

  1. van Eck

    Zdravím. Hneď na úvod by som sa chcel poďakovať a vyjadriť uznanie za Vaše recenzie na poviedky. Znie to trošku riťolezecky, no pre mňa Vaše recenzie naberaju iný charakter. Je to správna zmes krutej reality, sarkazmu, humoru a odborných rád. No chcem sa aj vyjadriť k jednej téme. Neviem, mám pocit, že young adult sa bude tiahnuť celé trvanie súťaže. Téma tak rozšírená, že v kníhkupectvách mi ide vypichnúť oči množstvom reklám na „bestsellery“. Teraz si zoberme modelovú situáciu. Mal som asi 11 rokov a na základnej škole sme písali dáky sloh. Ja som vtedy frčal na LOTR a napísal som niečo v tom duchu. Proste sračkoidná vykrádačka. Keď som to dal prečítať mamke (čo je sčítaná Vasilkovou a pod) zareagovala veľmi pozitívne, lebo sa s takou témou (v tom období) nemala kde stretnúť. Nad formou sa nezamýšlala, veď kto chce čo od 11 ročného decka. A toto boli dva najhoršie možné faktory. Nevedomosť „prvočitateľa“ na danú tému a zároveň prehnaná nekrytickosť. A ako to celé dopadlo? Nie fiasko to nebolo… Ale aj precitnutie v šedom priemere niekedy zamrzí. Písanie ma bavilo a preto som mal na výber. Buď budem písať ako literárny boh no pre mamku a dám si okuliare nekritizovateľnosti. K papieru a peru si budem sadať v obleku superhrdinu. No a keď sa pôjdem prejsť a zožať slávu o pár rokov, niekto z davu vykríkne: „Veď cisár je nahý!“ No, môžem ďakovať ľuďom čo ma naviedli na správnu cestu. Že niesom superhrdinom a ani bohom sa nestanem bez šľahnutia bičom…

  2. Milé 🙂
    Ono je asi logické, že rodina a priatelia vždy dielo pochvália. Poznajú autora, ocenia snahu a pripletie sa tam aj taká tá rodičovská hrdosť.

    Ľudia väčšinou nekričia cisár je nahý. Najmä, ak za autorom stojí veľa tých, ktorým sa tie šaty páčia…

    Inak, ani vízia literárneho boha pre mamku nie je zlá. Nie každý, kto píše, s tým musí automaticky ísť von. Najmä ak vie, že svojou tvorbou dokáže potešiť niekoho, koho má rád.

  3. van Eck

    To je samozrejmé. Ciest je viac a zaleží čo autor zamýšla svojou prácou. Zákonite, keď niečo robí radosť mne a najbližším nemusí ešte reflektovať skutočný stav veci. To akoby som so synom hral dvore futbal a myslel si, že obaja máme na základnú jedenástku realu Madrid. Ak ho to baví, budem ho podporovať, dám ho na ten futbal. Ak tréner povie, že na to vyslovene nemá, ostaneme hrať na dvore. Taktiež ak tréner povie, že sa má v niečom zlepšiť tak ho nechám nech ho vedie on. Vždy lepší prístup akoby som povedal že tréner vie guľové a ideme hľadať iný tím. Btw už je to asi 15 rokov od hore spomínanej príhody so slohom a stále na niekoľko percent očakávam, že príde niekto kto povie: „hmm sračka, tudy cesta nevede“ a začíname bez straty desít odznova. 🙂

  4. Ono, ten futbal je asi objektívne ľahšie posúditeľný ako literárny výtvor. Ak si odmyslíme gramatickú stránku a prípadne aj štylistiku, ktorú niekedy aj onakvejším autorom vychytávajú editori, literárni redaktori, korektori a podobní znalci, tak tu stále zostáva subjektívny názor čitateľa. Čo sa páči jednému, nemusí sa páčiť druhému. Vkus je vecou vkusu. A ten väčšinový sa tvorí tak, že niekto „mienkotvorný“ vyhlási, že toto je dobré a ostatní to zväčša berú. Ak je taký názor podporený súhlasom väčšiny, je zložité prezentovať prípadný protinázor.
    Autori majú gigantické egá, disponujú zvýšenou mierou narcizmu a len vo výnimočných prípadoch si skutočne pripustia, že ich dielo nemusí byť až taká bomba. Na druhej strane, ak by si mali brať k srdcu každú kritiku, prestali by možno tvoriť úplne. Nehovorím, že v niektorých by prípadoch by to bolo na škodu. Len si treba ujasniť prečo tvorím, pre koho tvorím, či a čo tým chcem dosiahnuť a podľa toho zvoliť adekvátny prístup.

Pridať komentár