Ako vyhrať Martinus Cenu Fantázie

Dnes som si začala spisovať, čo by som mohla povedať autorom, ktorí prídu na besedu 16. októbra do kníhkupectva Martinus v Cubicone. Mám dva bloky zapísané poznámkami k súťažiacim poviedkam, takže som si v nich začala listovať a vypisovať najčastejšie chyby, zovšeobecňovať najčastejšie pripomienky a vytvárať z nich akýsi basic tutorial pre autorov. Keďže téma prvej besedy zo seriálu Najlepšie fantastické príbehy je Ako vyhrať Martinus Cenu Fantázie, bude to najmä o tom, ako by ste mali písať, aby ste v súťaži zaujali. Bude to o chybách, ktoré sa vyskytovali najčastejšie a budú sa rozoberať texty niekoľkých odvážlivcov. A bude to aj o tomto:

NA NÁZVE ZÁLEŽÍ
Dobrý názov dokáže pozitívne naladiť na celé dielo. Nájsť ho je niekedy celkom makačka. Všeobecne platí, že názov by mal odrážať pointu, skrytý motív, spájajúci prvok v texte, ktorý celé dielo zastrešuje. Prípadne vypichnúť jeden konkrétny detail, ktorý je v úzadí, ale je nejak podstatný. Autor tým upriami pozornosť čitateľa iným smerom, poukáže na prvok, ktorý by možno zostal nepovšimnutý.
Je fajn vyhnúť sa prvoplánovým nápadom, nebrať to prvé, čo sa automaticky ponúka. Napríklad, ak je poviedka o princeznej a drakovi, nedať jej názov Princezná a drak… S názvom je dobré pohrať sa. Osobne ho dávam vždy na záver, po dopísaní textu a počas písania narábam s pracovným názvom. Takmer vždy ho na poslednú chvíľu niekoľkokrát zmením.
Pokiaľ nejde o recesiu a srandu, nedávala by som poviedke dva názvy, resp. podtitul. Je to krátky text, jeho názov by mal byť výstižný a krátky. Nejedná sa o dielo na pokračovanie (aj keď mnoho poviedok v súťaži tieto ambície nezaprelo), preto mu jeden titul úplne postačuje.

NAPÍŠTE POVIEDKU DO SÚŤAŽE
Dôležité je ujasniť si, prečo píšete to, čo píšete. Píšete „pre seba“, len tak, preto, lebo máte fajn nápad? Super! Ale súťažná poviedka by mala mať isté špecifiká, vďaka ktorým môže zaujať viac, ako tie ostatné.
Ak sa teda chystáte zapojiť do súťaže, napíšte text priamo do tej súťaže. Skúste si predstaviť, v akej bude spoločnosti a kto ju bude čítať. Porotcov je viacero. Každý má svoje preferencie, svoj vkus, do ktorého sa trafiť môžete, aj nemusíte. Váš text je v súťaži spolu s vyše stovkou ďalších. Porotcovia majú na poviedky cca 2,5 mesiaca. Buď budú poctivo čítať niekoľko poviedok denne, alebo si to všetko nechajú na záver a preletia ich tesne pred záverečnou. Čo môže osloviť čitateľa, ktorý toho číta naraz veľa a rýchlo? Ako by mal vyzerať text, ktorý vybočí z masy, ktorý donúti čitateľa pribrzdiť a zamyslieť sa, alebo naopak, ktorý strhne tempom a naladí ho na autorovu vlnu?
Skúste sa vžiť do porotcu. Práve dočítal povedzme štyri poviedky, niektoré boli plné gramatických chýb, s retardovanou štylistikou, nápadom, ktorý je prefláknutý a je automaticky jasné, že autor v živote prečítal azda len jednu-dve knihy, s príbehom na pomedzí zamilovaných zápiskov do denníčka a výlevov, z ktorých by dokázal určiť diagnózu aj amatér. Porotca je už unavený, „prečítaný“ a dennú dávku potrebuje doraziť ešte minimálne jedným textom. Tým textom je zhodou okolností práve ten váš. Ako toho unaveného, negatívne prednadstaveného porotcu, ktorý celé leto číta bizarné texty vytrhnúť z letargie? Zaručený spôsob, ktorým porotcu nepotešíte je, že mu predložíte dielo na 25 normostrán a 45 000 znakov, že ho vhodíte do víru gramatického pekla s príbehom, ktorý je vo vašej hlave už načatý, ktorý bude celý, alebo vo veľkej väčšine v kurzíve, alebo v „kreatívnom“ písme, s postavami, ktoré už majú za sebou vývoj a ktorý má čitateľ automaticky predpokladať, že ho zavalíte detailnými, prvoplánovými opismi v štýle – opíš ako vidíš a všetko, čo vidíš, prológmi, tragickými osudmi sirôt a vyvolených, známymi popismi vizuálne krásnych hrdinov a hrdiniek s alabastrovou pleťou, úžasnými dlhými vlasmi a tajomnými hnedými očami, v ktorých sa dá utopiť, prostredím z amerických bijákov, dovysvetľovávaním na konci, množstvom postáv a nekonečnými vetami, podobnými tejto.

ZŽITE SA S HRDINOM
Vytvorte si alterego, myslite ako váš hrdina. Nevkladajte mu svoje názory, pocity, reakcie a zážitky (hoci občas to pomôže a niekedy je ťažké odlíšiť fikciu od reality). Skúste si čo najvierohodnejšie zvizualizovať vlastného hrdinu, jeho zjav, detaily, ktorými si ho zvizualizujú aj čitatelia. Predstavte si, ako by táto osoba reagovala v danej situácii, čo by asi hovorila, akým štýlom, intonáciou, na ktoré slová by dávala dôraz, kedy by robila prestávky, aké by mala gestá, mimiku, kadiaľ by jej blúdil zrak, na čo by myslela, čo by cítila. Keď si to predstavíte, vyberte z toho zopár útržkov a vhodne ich zapracujte do textu. Nenásilne, akoby mimochodom vytvoríte realistický opis hrdinu, ktorý bude vyzerať a správať sa uveriteľne a predstaviteľne.

VYMAKAJTE ÚVOD
Píšte tak, aby ste čitateľov chytili od samého začiatku. Nechajte hrdinu hneď v úvode brutálne zomrieť, dajte tam superfór, napíšte prvú vetu v mandarínčine, lebo váš hrdina ňou práve prehovoril, začnite zhurta, napríklad írečitým vulgarizmom, ktorý polospiaceho porotcu prefacká a preberie, poskladajte slová do viet, tak, ako ste to doteraz nikde nečítali, a tak, aby ste ohúrili… Spravte niečo, čo zaujme hneď na začiatku. Získajte si čitateľovu pozornosť! Spomeňte si na film, ktorý vás dostal od prvej scény, na knihu, ktorá zaujala prvými slovami. Skúste si to znova vybaviť a zistiť, prečo to tak bolo. Prvé vety vytvoria u čitateľov prvý dojem na vaše dielo. Porotcovia si text okamžite niekam zaškatuľkujú a zmeniť ich názor v priebehu diela už býva zbytočne zložitejšie.
Samozrejme, nič nepokazíte tým, keď vymakáte aj záver. A ak bude fajn aj to medzitým, desiatky sú vaše.

BUĎŤE STRUČNÍ
Dĺžka je fakt problém. Možno si myslíte, že váš príbeh je iný, výnimočný, že si ten rozsah zaslúži a že prosto potrebuje priestor, aby sa vyvinul. Čítala som už aj výzvu typu – neskracujte rozsah, nechajte nás písať! Podobné komenty ma vedia rozosmiať. Problém nie je písať veľa. Tažké je vyjadriť ucelený, výnimočný text na malom priestore a prezentovať ho spôsobom, ktorý nebude potrebovať rozsah novely, dovysvetľovávanie, či autorovu obhajobu.
Tendenciu k zdĺhavosti majú najmä fantasy texty. Keď píšete do súťaže a chcete to vyhrať,  buďte struční. Je super, že je vaša fantázia vzletná a že toho máte tóľko na srdci. Nechajte si to na román, ktorý vám vydavateľ vydá ľahšie, keď už budete mať za sebou nejaký ten zárez v súťaži. Do súťaže píšte hutne a udržte záujem porotcov, aj čitateľov. Pri poviedkach platí pravidlo, že každá veta by v nej mala byť preto, lebo tam patrí. A ak tam nepatrí, neposúva dej, nedokresľuje atmosféru, nemá iný, hlbší zmysel, vyšrktnite ju.

NEVYSVETĽUJTE
Zabudnite na prológy, na dovysvetľovávačky v závere, na odkazy a citácie za koncom. Poviedka je krátky útvar, má byť stručná, vysvetlenia má niesť v príbehu. A nie všetko musí byť jednoznačne vysvetlené. Práve neznámo dokáže vytvoriť žiadaný záujem. Ak chce čitateľ vedieť viac, nech si zagúgli.
Nerobte z rozprávača vysvetľovača. Nechajte ho nezúčastnene opisovať, nie konštatovať, vytvárať závery, nech si názor spraví čitateľ sám. Navyše božský rozprávač nemá čo konštatovať.
Nevysvetľujte ani potom, keď už je dobodované. Hovorí za vás vaše dielo. Čitatelia ho pochopia tak, ako na nich vplýval váš opis príbehu. Ak sa vyslovene nepýtajú, nevysvetľujte. Je to zbytočné. Každý má nárok na svoj názor, aj keď je možno iný, ako ten váš, autorský.

NEVYRÁBAJTE SA
Nesnažte sa o nejaké veľké umenie. Čitatelia, pre ktorých píšete, sú „obyčajní ľudia“, nie literárni vedci. Porotcovia neočakávajú žiadnu experimentálnu formu – chcú poctivú poviedku. Ľudia sa nechcú prehrabávať v slovníkoch, aby zistili, o čom to vlastne bolo, nechcú lúštiť vety ako kódy v písmenkách. Chcú rýchlu zábavu v podobe párstranového textu, ktorému porozumejú na prvýkrát. Najlepšie s poriadnou dávkou akcie a nejakého toho napätia, s doznievaním za záverom. Opäť by sa dalo polemizovať, či je to dobre, alebo zle, či sa dostatočne tlačí na kvalitu alebo sa podriaďujeme mainstreamovému vkusu a bla, bla, bla. Ale je to prosto tak – ak sa hlásite do „komerčných“ súťaží a chcete v nich uspieť, píšte zrozumiteľne, na nič sa nehrajte, neexperimentujte.
Z umeleckých textov z tohto ročníka Martinus Ceny Fantázie mi utkvelo Žonglovanie jazykmi. Formálne bol náročný, vyžadoval si mimoriadnu dávku záujmu a zainteresovanosti čitateľa. Keby to nebolo také dobré, bolo by to takmer obťažujúce. Text nebol čitateľom predložený štýlom – tumáš, zabav sa a rob si čo chceš, ale formou – a teraz sa snaž! Spomedzi diel v súťaži kvalitatívne vyčnieval, bol úplne inde ako väčšina a azda aj všetky ostatné diela, napriek tomu neprerazil. Úprimne povedané, aj ja sa chcem pri čítaní hororov, fantasy a sci-fi poviedok najmä prvoplánovo baviť. A ak v texte dešifrujem aj nejaký hlbší podmotív, alebo sa mi to servíruje v „peknom balení“ je to len bonus navyše.

SRANDA ZABERÁ
Áno, iste, melancholický, hlboký, vážny, či seriózny text, ktorý je ešte aj dobre napísaný, je skutočnou lahôdkou. Ale text, ktorý sa šíri ľahšie, o ktorom sa ľudia radšej bavia a ktorý si radšej prečítajú znova a odporučia ho známym, je funny. Humor, nadsázka a sranda sú pri písaní dôležité. Musí to byť spontánne, bez vypočítavosti, ktorá býva pri srande ľahko rozpoznateľná a prehliadnuteľná. Nerobiť fór pre fór samotný.
Humorné horory sú celkom fajn, niektoré hororové témy si humor a nadsázku doslova pýtajú. Na budúci rok by som si celkom rada prečítala aj nejakú fantastickú dramédiu…
Tento rok patrili k zábavným a dobre napísaným vychytávkam poviedky Rezne a Z neba nepadajú len kamene, alebo čo takmer zabilo Osipa Ustašenka. Bola by škoda nechať ich nečítané…

Keďže téma besedy je Ako vyhrať Martinus Cenu Fantázie, je mi jasné, že sa ponúka aj nejaká veľmi kúl, vtipná a nečakaná odpoveď v štýle tlačenky, vzťahov s porotu alebo prihodenia čohosi vyhlasovateľovi. Bola som v porote a nefunguje to tak. Vážne. Môžete tomu veriť, aj nemusíte, ako chcete. V ďalšom ročníku pripravujeme aj zaujímavú možnosť participácie na súťaži, takže jej transparentnosť si bude môcť overiť aj niekto nezainteresovaný…
Zaregistrovala som zopár snaživých tendencií niektorých súťažiacich autorov ešte v priebehu bodovania, ale bolo to skôr na úrovni takého rozpačitého vlezdoprdelkovstva, ktoré môže paradoxne vypáliť úplne opačne. Iste, nemôžem dať ruku do ohňa za každého porotcu, ale z toho, čo viem, je to fakt tak – dostanete toľko bodov, nakoľko vaše diela zaujali. Porotcovia nevedia, koho hodnotia, hodnotia len daný výtvor. Je blbé, keď sa to pri nenaplnených ambíciách nedá hodiť na to, že veď dotyčný sa tam určite dostal nejak „inak“. Ale nedostal. Je to o kvalite diela, o tom, ako zaujme a o tom, ako funguje štatistika – do final five sa dostanú texty s najvyšším priemerom, čiže aj tie, ktorým stačili čísla menšie ako 10, ale porotcovia pri nich boli jednotnejší. Je to aj o veličine, ktorú neovplyvníte – o šťastí a náhode. Na tú návod nemám. Ale celkovo sa osvedčuje pozitívne myslenie, občas drzo naivné, prístup, z ktorého je poznať, že sa bavíte, v štýle – noačo? (Nemám tým na mysli spôsob, ktorý si zvolil Pán K, aj keď jeho bezostyšne priamočiary štýl v duchu „naval prachy a neotravuj“, v kombinácii s ďalšími krokmi, ktoré sú zrejme serióznym autorom cudzie, mu nakoniec môžu priniesť aj vytúžených 200 eur. Ale v takom prípade je otázne, čo si kto predstavuje pod pojmom výhra…)

V prípade, že píšete ako Alice Munro, na všetky rady zabudnite a dávajte si ďalej len to svoje. Mimochodom, táto 82-ročná dáma práve získala Nobelovu cenu za literatúru. Píše prevažne poviedky a novely a je považovaná za majsterku tohto žánru. A potom, že s poviedkami sa nedá preraziť…