Blúznenie

Štefánik

Od určitého času sa môj blog zmenil na informovanie o Martinus Cene Fantázie. Popri aktivitách súvisiacich so súťažou, som odsunula aj písanie. Asi je najvyšší čas znova sa do toho pustiť a doraziť niektorý rozrobený text. Uvažujem, či začnem makať na veselých príbehoch nekonvenčnej tridsiatničky, ktoré nanešťastie s mojim životom nemajú absolútne nič spoločné a ktoré by mali možno šancu u Evity, či v kabelkovom formáte z Ikaru, alebo budem pokračovať vo fantastickom dobrodružnom cestopisnom životopise Milana Rastislava Štefánika, ktorý má s mojim životom spoločného omnoho viac a ktorý by dozaista prerazil aj v Hollywoode. Keďže som práve dočítala Ekvádorský zápisník, asi budem pokračovať so Štefánikom. Áno, Štefánik is the money! Navyše som nedávno našla hlavnú ženskú hrdinku príbehu, ktorou nebude nik iný, ako Margaretha Geertruida Zelle MacLeod.

A znova niečo o MCF – v stredu sa udiala prvá beseda z cyklu Najlepšie fantastické príbehy. Odskúšali sme si, ako sa zapájajú repráky, ako sa fotí v prítmí a možno sa tých pár zúčastnených dozvedelo aj niečo, čo im obohatilo životy. Napriek telesnej teplote na úrovni tropických 38 stupňov, sa mi darilo celkom súvislo rozprávať, nenechala som si pre seba ani názor na finálové texty, vychytali sme chyby a nabudúce si možno spravím aj scenár a snáď už nezabudnem ani predstaviť hostí. Tými bude 13.11. dynamické duo z vydavateľstva Hydra a autori Fantastickej 55. A znova to bude v Martinuse v Cubicone. Je tam tak fajn…

Na besede bolo zopár tvárí, ktoré sa mi z videnia javili akési známe a možno sa aj virtuálne poznáme. Na Bibliotéke si hádam už aj potrasieme pravicami. Minule som spomenula Fera Jablonovského – ten tam bude tiež. Okrem iného odovzdá cenu víťazovi Ceny fantasy.

Dnes som videla návrh obálky zborníka a je to juch!, bu-bu-bu a hi-hi-hi zároveň. Len menej infantilné. Moje vyjadrovacie schopnosti sa zmietajú v horúčke, takže to radšej skrátim. Na budúci týždeň budeme nahrávať rozhlasovú hru. Plán je momentálne vo fáze al dente. A George Christopher prisľúbil účasť v porote na budúci rok. Keďže jeho materinský jazyk je angličtina, skúste trikrát hádať čo je ďalšia z plánovaných budúcoročných noviniek. Presne tak – we are going international, bitches!

Niektorým z vás dlhujem hodnotenia poviedok. Posnažím sa resty doriešiť niekedy medzi pitím theraflu a čaju s medom, písaním článkov, prípravou rozhovoru pre Nový čas pre ženy a zatraktívňovaním biomasy v Srbsku.

Kedysi dávno, včera to bolo, som šla horúčku vykričať na hokej. Keď už, tak poriadne a rovno do skyboxu. Nebola tam taká kosa ako dole medzi plebsom, jedlo s pitím neboli servírované na plaste (nič proti plastu, ale niekam plast skrátka nepatrí) a boli zadarmo (resp. v cene), takže ďalšiu prehru Slovana som mala v paži. Želala som si, aby tam bol Mr. G. Tú jeho pamätnú vetu som okrem Zombieslavy chcela použiť znova. Mala som chuť nonšalantne mu ju vrchstnúť pomedzi hlieny do tváre. Zvažovala som aj nezáväzný, blúzniaci pokus vymámiť od pána Š. info, ako to je s tým prechodom zo štadióna do hotela, s heliportom, povoleniami, prachmi, a tak celkovo, ako to robí, že sa tak darí a či to tiež skúsil cez Štefánika… Ale z tohto druhu primátov tam bol len pán K. (nie finalista, ale aj tento pán K sa končí na K – možno je to známka výnimočnosti…) Je to veľký fanúšik hokeja, vraj je tam furt. Mal evidentne na mieru šitý, momentálne mimoriadne moderný tmavomodrý oblek, sedel štýlom, ktorý podľa Peasovcov zdôrazňuje pohlavné orgány, čím deklaroval svoju dominanciu a moc a do priestoru šíril pach nadčloveka aj cez sklo. Vedľa neho sa pohybovali opálení páni so šik šatkami zastrčenými v golieroch lesklých košieľ s výrazným štepovaním a jedna veľká dievčina balkánskeho typu v žiarivých lodiach na 20 centimetrových ihličkách, ktoré ju robili ešte väčšou. Z jej šiat vyžaroval francúzsky šarm, chcela byť L’Kurva. Niektoré z prítomných tohto druhu už stihli zostarnúť, ale stále boli dostatočne bohaté na to, aby sa z nich stali dámy. Na každého hosťa tam boli tak dve tínedžerky premaľované a prezlečené za prostitútky. Ale boli zlaté. Každého nahlas zdravili a široko sa usmievali, aj keď videli, že ide niekto nedôležitý, či dokonca žena.  V danom priestore som zjavne stála mimo požadovaného estetického a etického rozpätia.

Počas toho večera, plného protikladov, som skúsila najlepšie a najhoršie jedlo vo svojom živote, a to súčasne. Užila som si ho v spoločnosti pána, ktorý nebol viazaný hygienickými konvenciami. Jeho potná produkcia v chladných priestoroch bola priam obdivuhodná. A neskôr si ku mne na štadióne prisadol zámožný pán, ktorý hovoril opilštinou. Zdalo sa mi, že sa živí výhradne len tým, čo obsahuje chemické zloženie C2H5OH. Bolo tam ešte zopár pánov, ktorí vyzerali tak, akoby falšovali losy, bola tam úradná moc so zlovestným pohľadom v očiach, známy pár, v ktorom sa manželka správala k mužovi ako k dieťaťu a ku všetkým ostatným sa správala normálne, ženy s nepochybne pochybnou povesťou, pán, ktorý neustále kýval hlavou, hovoril Zaujímavé a myslel tým presný opak a trenér Vůjtek.
Škoda, že som takýto zážitok neabsolvovala pred Zombieslavou. Podobná skúsenosť by sa dala pri písaní slušne zužitkovať. Ale tak, fantázia je tiež fajn…

Pridať komentár