Už?

Hodnotenie sa blíži ku koncu. Väčšina súťažiacich si už svoje diela spoznala. Väčšina je naštvaných a sklamaných, vášne stúpajú, lajky klesajú. Ale sú aj veselší a potešení, ktorí sa bavia no matter what, pretože, koniec koncov, je to len súťaž a hodnotí sa len jedno dielo.
Je to vlastne presne tak ako vlani.

Besedy zo seriálu Najlepšie fantastické príbehy, ktoré sa začnú na jeseň v Martinuse na Obchodnej vo vynovených priestoroch, mám už viac-menej domyslené do konca roka. A niečo už aj do toho ďalšieho. Už to len správne doklepnúť…
Črtajú sa perspektívy budúcej spolupráce MCF s kreatívnymi ľuďmi a čaká sa na výsledky jednej náročnej a nárazovej jarnej aktivity, ktoré mali byť podľa plánu už koncom júla. Ak budú pozitívne, negatívne to ovplyvní posledné zvyšky môjho voľného času.
Tešíme sa z prejaveného nadšenia americkej ambasády, ktoré umožní vznik zborníka s tvorbou slovenských autorov v angličtine a s poviedkou a esejou Mike Resnicka.
A tak. Je toho viac.
Dovča pomohla a maratón dávam až v prekvapivej pohode. Pred septembrom možno zvládnem ešte jednu minidovču. Šak ten predĺžený víkend si to pýta. A navyše si zaslúžim!

Na workshope Autori na pranieri už budú poznať aj porotcovia autorov. Teda niektorí porotcovia niektorých autorov. Tí, čo už majú dobodované, sa druhého septembra popoludní stretnú so súťažiacimi, ktorí chcú vedieť o svojich dielach čo-to viac.

A inak, sekla som sa (iste nie raz, veď aj pre mňa je hádanie identít tipovačka) a autora, ktorého som kvázi odhalila v jednej z poviedok, som neidentifikovala správne. Bola to len podivná zhoda mena postavy z príbehu s reálnym autorom. Náhody sa dejú. Aj tie podivné. Takže reálny autor, autorka poviedky, sorry. Ale na bodoch sa tým nič nemení.

Tým, čo na hodnotenie svojho diela stále čakajú, sa ospravedlňujem. Ash na to viac-menej kápol (skôr viac ako menej), texty sú fakt delené do troch sekcií. Nešla som úplne postupne. Po prvočítaní som si vybrala zopár diel, ktoré som v niekoľkých článkoch zhodnotila podľa ich charakteristík. A následne som čítala v rámci daných rozdelených sekcií. Ak sa vaše dielko doposiaľ nedočkalo, nie je to zámerné. Len v danom poradí zatiaľ neprišlo na rad.
Sama som bola zvedavá, ktoré texty patria istým autorom a kedy sa im podrobne povenujem. Niektorým poviedkam rýchločítanie vyslovene nesvedčí a je nevyhnutné zaoberať sa nimi intenzívnejšie. Kto sa dočkal tentokrát?

Poviedka sto dvadsiata ôsma:
Poviedka bola okrem iného o Radegastovi. (Nie o pive.) To bolo to lepšie.
Nechce sa mi pitvať, čo všetko v poviedke nefungovalo. Gramaticky na tom nebola najhoršie. Občas to pripomínalo detské zmýšľanie, bolo to naivné, nezrelé, klinická smrť navrhnutá hrdinovým priateľom, chirurgom, a vykonaná na požiadanie, po notársky overenom potvrdení celým chirurgickým tímom bola taká absurdná, až ma to zaskočilo. Obodovala som to nízkym číslom.

Poviedka sto dvadsiata deviata:
Ucelený príbeh o Gargosovi, ktorý zachránil Zem, aj keď to primárne nemal v úmysle, bol napísaný svižne. Postrehla som len drobné chybičky a nijak som sa na kontrolu nezameriavala, lebo sa to čítalo veľmi príjemne.
Príbeh vyznieval ironicko-sarkasticky, jemne v štýle Strážcov Galaxie a v postave Gargosa som si predstavila Vina Diesela (nie ako Groota). Ale toho bezdomovca až tak chladnokrvne zabiť nemusel. V podstate to bol klaďas a aj keď za tisíc rokov vyzabíjal „polovicu galaxie“, to už bolo v čase, kedy sa dial príbeh, pasé.
Nepáčilo sa mi napríklad: najnespoľahlivejší vynález od čias kolesa, potriasol hlavou, aby si prečistil hlavu, Ocitol sa na krátkej chodbe, na konci ktorej sa nachádzalo úzke schodisko. Gargos prešiel chodbou a opatrne sa nahol ponad okraj schodiska. Detaily.
Bol by z toho sakra dobrý film. Vysoký nadpriemer.

Poviedka sto tridsiata:
Poviedka o jednej bitke, v ktorej bojuje zeman Anton po boku Švédov. A jeden z tých Švédov je zvláštny.
Boje boli opísané ukážkovo. Skvelé! Také… zahraničné.
Drobné chybičky mi nevadili (napr. okamžik). Vadilo mi, že som sa nedozvedela viac o Ulrichovej schopnosti. Čo to vlastne presne bolo, tá vlna? Čo sa to vlastne dialo? Prečo? Vysvetlenie mi nestačilo, chcela som vedieť viac ako postavy. Bol posadnutý za to, čo spôsobil synovi? Ovládlo ho niečo? Alebo ho syn nejak ochraňoval, keď bolo najhoršie? Mrzí ma, že to zostalo nevypovedané. Alebo mne skryté. Mala som našliapnuté na plný počet.

Poviedka sto tridsiata prvá:
Rozprávka o škriatkovi a mladíčkovi, ktorí išli nájsť princeznú, vyznievala ako Shrek style. Cieľovkou boli primárne deti. A potom sa tam z ničoho nič zjavilo: „Zdá sa, že si našla milenca, prehovoril Martin, keď sledovali, ako ju cudzinec bičuje. Dievča vzdychalo rozkošou.“ Akože ako? 60 odtieňov v rozprávke? Fakt? Dovtedy sa mi to javilo celkom príčetné, ale ehm… toto?
Niektoré povšimnuté a vypísané nedokonalosti: osud hrdiny, v mesta, iba z odporom, z niekým, ozval sa vysoký dunivý zvuk (vysoký, či dunivý?).
Zdĺhavý, zlý koniec, princezná, ktorá bola len akási rekvizita, nesympatický, urážlivý egomaniak v postave hrdinu, niektoré hovorové slová, ktoré sa nehodili a pôsobili rušivo, nepresne volené výrazy, ktoré skutočnosť opisovali len zdanlivo a domnelo, nekonzistentnosť v určení cieľovej skupiny, to všetko spravilo z poviedky priemer. Škoda.

Poviedka sto tridsiata druhá:
Nie. Fakt som nepochopila, prečo sa každé zámeno vy, ty a ja písalo s veľkým začiatočným písmenom. Nebola to oficiálna korešpondencia, dokonca niekedy ani jednotné číslo.
Zlá štylistika. Nevhodne volené pomlčky. Hneď vo forme hneť (nie, nehnietlo sa). Pritom nápad podania príbehu z pohľadu komára nebol úplne márny. Vznikla z toho znôška zle pospájaných, zle napísaných slov, ktoré tvorili zlý príbeh.
Ako baba vedela o minci? Kto vlastne bola? Starý muž vraj sedával v krčme celé roky, prečo tú mincu nevzal z pokladne on sám, keď vedel, čo znamená? Odkiaľ mincu poznal?  Ále, ja to vlastne ani vedieť nechcem.
Všetky body, ktoré to dostalo, sú za nápad s komárom.

Poviedka sto tridsiata tretia:
A je tu jeden z favoritov. Teda mojich. A poďme k pripomienkam.
Označenie časových jednotiek údermi srdca bolo skvelé. Veľmi sa mi páčili. Tak, že véľmi. Škoda, že boli použité viackrát. Stratili tým na originalite a na údernosti.
Prečo tam bol sex? Malo sa poukázať na to, že tým prišla o silu? Tiež opisy bradaviek – furt stuhnuté, postavené, či aké… Bolo to pre poviedku potrebné, alebo je to tam len preto lebo?
Dĺžka bola na škodu. Záver ma prekvapil. Akoby k predošlému textu ani nepatril. Išla z neho iná emócia. Akoby sa k nemu nesmerovalo a bol len jednou z alternatív.
Väčšinou hovorím, aby autori vety delili, ale v tomto prípade sa mohlo aj spájať. Viacero súvetí by v istých pasážach nezaškodilo.
Poviedka gradovala a akoby ani nemala jadro. Vyvíjala sa v inej schéme, išla ako cesta, dopredu. Mohla sa vyvíjať aj ďalej, alebo aj menej. Menej by bolo viac.
Celkovo to bol mimoriadne vyspelý text, možno od už publikujúceho autora. Očakávam perspektívnu účasť vo finále Ceny fantasy a možno aj v hlavnom finále, ak poviedka zarezonuje aj u ďalších porotcov.

Poviedka sto tridsiata štrvtá:
Podarila sa kurzíva aj uprostred slova.
Prehľad v mučiacich nástrojoch bol zjavný. Osobne by mi stačilo vymenovať na ilustráciu tri a nie rovno jedenásť. Nie, že by som bola v tomto smere nejaká útlocitná, ale načo?
Hrdina na mňa pôsobil ako sadistický psychopat. Teda hrdina z prvej časti. Moment, kedy do rozprávania vstúpil ďalší s tým, že sa dostal k jeho zápiskom a chcel k nim pridať svoje, bol chybou. Nekonzistentosť v podaní môže vyvolať otázku, kto je vlastne hrdinom? Koho príbeh vlastne čítam? Navyše ten naivný spôsob vysvetľovania deja akože za pochodu, ako ho postava písala… toto nie. Skrátka nie.
Ten miestny sedliak v danej dobe vedel písať? OK, neskôr sa dozvieme, že ho to naučila matka. A odkiaľ to vedela ona? V danej vrstve to v tých časoch zrejme nebolo bežné. Či? Boli niečím výnimoční? Ako mohol písať s rukami, na ktorých mu hrdina z prvej časti precízne polámal prsty počas mučenia? Mohlo byť aspoň spomenuté niečo v zmysle, že pravú mal OK.
Štýl reči, ktorým hovorila druhá postava, bol taký, ako keď chce archaicky hovoriť niekto, kto o archaizmoch nemá ani potuchy, a tak splieta nárečové a hovorové slová spolu dúfajúc, že vytvoria akúsi autentickú historickú reč.
Repetitívne pasáže – keď sedliak písal to isté, čo už sme vedeli, že sa mu udialo v mučiarni.
Tento zle napísaný chaos s chybami, preklepmi a hrubicami sa mi vôbec nechcelo dočítať. Z diela mám dojem, že autor je v akomsi predčítacom období a na časovej osi smerom k písaniu má pred sebou ešte poriadnu porciu čítania.
Poviedka patrila k tým slabším.

Poviedka sto tridsiata piata:
Hm, no čo ja viem? Ak si už niekto fakt vyberie ako odrazový mostík príbehu krámy, tak nech to už popíše tak ako sa na podobnú tému patrí. Keď už zájsť ďaleko, tak so všetkou parádou. Tu šlo všetko tak akosi po povrchu. Bolo to krátke, neškodné a bez chýb. Ale bolo to zároveň slabé.
Z krámov sa vykľul text o cestovaní v čase. Samozrejme, že stlačením gombíka. Aspoň, že v tomto texte nadnesená a podobne hlúpa forma nevadila.
Pozitívnu asociáciu s dielom u mňa vytvorili mená hrdiniek. Ale to bol vlastne len náhodný prvok.
Cestovanie v čase nazad, až do raja, aby sa vyhla krámom, je téma, ktorú treba buď schmatnúť a napísať tak absurdne, vtipne a odtrhnuto z reťaze ako sa len dá, alebo sa do nej netreba púšťať vôbec. Akonáhle sa do toho zapojí snaha o aké-také formálne seriózne podanie je zle, lebo rozpor medzi absurdnosťou námetu a serióznosťou prevedenia vytvorí zmätok vo vyznení diela. Nebude to ani ryba, ani rak.
Keď som dospela k pointe, azda očakávaný výbuch smiechu sa neudial. Udialo sa pretočenie očí a jeden vulgarizmus. Charakterizovala by som to ako rýchle – lacné.
Nízke body.

Poviedka sto tridsiata šiesta:
Za čudným názvom sa ukrývala vtipná poviedka, ktorá ma dva, či trikrát uprostred čítania rozosmiala.
Valasi ako z reklamy na Jednotu boli takí naši. A v konfrontácii s ľuďmi z budúcnosti dávali nový rozmer.
Poviedka mi pripomenula jednu kratšiu záležitosť s dlhým názvom, ktorá to dotiahla do minuloročného zborníka. Toto však malo podstatne väčší rozsah a bolo to menej absurdné. Gramaticky to bolo priam vyšperkované, avšak registrovala som repetitívne slová.
Autor mohol uzdu fantázii popustiť aj viac. Téma si vyslovene pýtala poriadnu nádielku humoru. Bol tam priestor na výraznejšiu srandu.
Vadili mi časté, opakujúce sa číselné označenia. A keďže skratka bola použitá tuším len raz (aj tá bola následne vysvetlená), zmysel veľkých, hrubých písmen na začiatku označení mi zostal skrytý.
Na to, že ľudia v budúcnosti boli „zoptimalizovaní“ k neemočnej existencii, si na misiu záchrany sveta vybrali brutal emočných týpkov. Jeden z nich bol doslova hysterický. Aj Plexis vyznel trochu emocionálne rozhárano, nielen Meotar, ktorého emočná labilita bola priznaná.
Záver bol akýsi zrýchlený. Chcelo to niečo… neviem čo, skrátka niečo, čo by pobavilo, poláskalo a zanechalo výraznejšie doznievanie. Keby nebol za záverom nápis KONIEC, možno by som to ani nezistila (nadsázka). Ale zas určite to nevyznelo neuzavreto ako mnohé iné diela v súťaži.
Napriek kritike sa mi text páčil a považujem ho za to lepšie v súťaži. Mal potenciál zažiariť. V istých momentoch pobavenia sa, som mu už virtuálne priklepla desiatku, ale po dočítaní som počet bodov znížila. Škoda.

Poviedka sto tridsiata siedma:
V prvých siedmych vetách bolo meno Bren spomenuté sedemkrát. A nie, nebol to taký ten repetitívny zámer na zdôraznenie naliehavosti. Skrátka to tam len bolo a malo to byť inak.
Gramatika OK, rozprávka OK, kreatívne mená OK.
Ak to bola poviedka určená deckám, vyhla by som sa výrazom ako konšpirácia, finančná kompenzácia, faktory. Vyjadrovanie by malo oscilovať v rovine potenciálneho príjemcu textu.
Číslovky je dobré vypísať slovom.
Ľudožravé víly boli v príbehu až priveľký extrém a nehodili sa tam. A na rozprávku to nemalo ani rozprávkový koniec. Deti by sa nepotešili a dospelí by sa tam zrejme ani nedostali.
Pôsobilo to na mňa detinsky, naivne (nie v tom pozitívnom a milom zmysle slova), nekonzistentne, nudne a v rámci súťaže, v ktorej majú poviedky vyšší štandard, bolo toto dielo jedno z tých slabších.