Trendová literárna sebastrednosť
 V tomto ročníku súťaže Anasoft Litera je viacero diel, ktoré boli v rámci nedávneho Anasoft Litera festu označené formou egodokumentov, či aktuálnejším, trendy pojmom selfie. Literárne selfie. Autor ide do rizika. Čitateľ môže text vnímať ako zaujímavý príbeh, nezávislý na autorovi, ale môže k nemu pristupovať aj voyeristicky, podobne ako k bulváru, ktorý odhaľuje súkromie a nakúka pod sukne a paplóny. Páči sa mi takéto písanie. Introvertne extrovertné, odhalené a odhaľujúce, bolestivo, aj komicky úprimné a osobné, aj keď s nadsázkou a fikciou. Je priame, menej skreslené, realistické a častokrát menej uveriteľné než vymyslené fabulácie. Niekedy je najprekvapivejšia, najšokujúcejšia, najodhaľujúcejšia a najzaujímavejšia práve pravda a realita. Písať autenticky znamená ísť do hĺbky a dávať dôraz na to, čo zostáva prehliadané. Byť odvážny, odhodiť zábrany, pozrieť sa do zrkadla ako v Nekonečnom príbehu (v poslednej dobe sa mi asociácie s Endem vyskytujú často) a zvládnuť ten pohľad do svojho vnútra. A potom to všetko popísať tak úprimne, až vám to bude nepríjemné a budete si hovoriť, že toto je už možno trochu moc. Vtedy to bude tak akurát. A potom tú autenticitu treba preložiť kusom fantázie. Pri autentickom písaní nadobúdajú postavy skutočný rozmer. Hovoria ľudštinou, nevyhýbajú sa vulgarizmom a škaredosti, nepoužívajú neadekvátne a častokrát absurdné vety a ak sa to deje, je to cielený kalkul, nie omyl z neznalosti a neschopnosti. Hovoria tak ako ľudia v autobuse, na ulici, v robote a v krčme, ako ktosi vo vnútri vašej hlavy… Hovoria inak, ako si to mnoho (najmä amatérskych) autorov predstavuje, keď si to predstavujú.
|
Ono sú to dve rôzne veci.
Autentickosť príbehových reálií nakŕmená vlastnými životnými skúsenosťami a pozorovacím talentom je to, čo zvyšuje hodnotu literárneho diela. Fikcia literárneho príbehu sa usiluje pomocou destilátu autorových osobných prežitkov a úvah preniknúť ku koreňom hlbších právd.
Explicitné zahrnutie autora do príbehu je skôr hra s citmi čitateľa. Je v tom zmes exhibicionizmu a voyerizmu, s trochou bulvárnej pikantérie. Odvádza pozornosť od vybudovaného fiktívneho príbehu a nabáda k otázkam, ako veľmi sa takýto literárny text líši od záznamov v osobnom denníku.
Prílišné spoliehanie sa na autenticitu preto môže hľadanie právd zmariť a rozmiešať ho v konkrétnostiach. Zmes vymysleného a reálneho hrozí skončiť ako mak so šošovicou rozsypaný pred Popoluškou. Nie som si istý, či čitateľovi prídu nejaké holúbky na pomoc.
P.S. Nečítal som žiadnu zo spomínaných kníh, preto je môj komentár čisto teoretický a všeobecný.
Áno, tých pohľadov je viac. Azda aj viac ako dva. Aj nástrah tam hrozí viacero.
Poňatie každého z autorov, aj tých spomínaných, je odlišné. Jedno z diel je až abstraktné a ťažko uchopiteľné, ale k „egodokumentu“ sa čiastočne priznáva.
U Kopcsaya je to už klasická stavba. Hrdina dostáva isté črty autora, ktoré však mňa osobne nezaujímajú (to je tá bulvárna stránka a voyerizmus, ktorý ma ale napríklad niekde inde celkom baví). Ide mi o príbeh hrdinu, ktorému sa zväčša deje krivda, ale je to podané tak, že vlastne nejde o hrdinu, ale o nás všetkých. Za „ja“ sa dá v tomto prípade dosadiť „my“ a introvertnosť pohľadu sa mení na spoločenský problém.
Niekde je to zahrnutie autora zjavnejšie, inde čitateľ pochybuje a akoby sám objavuje – ahá, toto asi autor naozaj zažil. Zaujímavá je aj tá hra s čitateľom – kde sú hranice „pravdy“ a začína sa fikcia. Čiastočne mätúco môže pôsobiť aj to, či je dielo písané v prvej alebo v tretej osobe.
Týmto spôsobom si môže dovoliť tvoriť ten, kto vie. Kto nevie, nevie či vie, učí sa, by sa mal držať aj obsahu a nestavať predovšetkým na forme. Hoci, tým nechcem povedať, že diela tohto druhu sú bezobsažné. Naopak. Častokrát doručia pointu spôsobom, ktorý udrie veľmi výrazne. A takéto diela si častokrát vyžadujú aj zvýšenú spoluprácu čitateľov.
hmmm . niekedy som rad , ze som len obycajny citatel co si knizku precita , trosku popremysla a ked sa zapaci tak odporuci.