Game over

Milé účastníčky a účastníci súťaže, séria hodnotení poviedok sa týmto príspevkom končí. V niektorých prípadoch mi bolo veľkým potešením, v iných som rada, že to už mám za sebou.

Počas porotcovania som sa stretla s milými a vtipnými reakciami, sem-tam som sa mrkla aj na FB stránku Ceny Fantázie a v istých momentoch som sa celkom dobre bavila. Dostala som aj niekoľko, dajme tomu zvláštnych mailov a zistila som, že podaktorí autori svoje diela a určité témy prežívajú diametrálne odlišne ako ja, občas akosi chorobne a extrémne. V určitej fáze hodnotenia sa odohralo čosi, kvôli čomu som chcela s celým hodnotením prestať, ale bolo by to zbytočné. Ľudia zvyknú byť hustí najmä anonymne a je fakt, že s niektorým typom prehnaných reakcií som vopred akosi nepočítala. Veď sú to „len“ poviedky a celé je to súťaž. Nie automatický prísľub výhry. Podľa seba usudzujem, že je normálne, keď sa autor za hodnotenie neuráža, aj keď s ním nemusí súhlasiť. Prirodzene, je len na ňom, či si z iného uhla pohľadu na svoje dielo čosi vezme, alebo sa bude riadiť sám sebou, či kýmsi ďalším. Aj názor toho, kto hodnotí, je subjektívny a limitovaný jeho znalosťami, vkusom, či aktuálnym rozpoložením.

Som nesmierne zvedavá, ako to celé dopadne, či sa s porotcami zhodneme, či budú body diametrálne odlišné, alebo z tabuľky bude vyčnievať práve to moje hodnotenie. Verím, že som žiadnemu z diel neukrivdila. Možno s odstupom času, by som niektorej z poviedok bodík prihodila, inej zas ubrala. Aj po dlhšej dobe si vybavujem horor, ktorý bol súčasťou silnej várky, približne uprostred hodnotenia. Práve preto, lebo pocit z tohto diela vo mne dlhodobo pretrval, prihodila by som mu bod do plného počtu. Inak by som tie najlepšie nemenila.
Som zvedavá aj na autorov, ktorí sa za dielami skrývajú. Verím, že sa s niektorými stretnem už onedlho na vyhlasovaní finalistov, ktoré bude vo štvrtok 12.9. o 18:00 v kníhkupectve Martinus na Obchodnej. Snáď to budú tí, ktorým som poviedky obodovala vyššími číslami…

V tejto várke je šesť poviedok, ktoré nepatria k mojim favoritom. Azda len jedna je o čosi lepšia, ale zázrak v závere sa nekonal. Priemer všetkých hodnotených poviedok po poslednej šestici klesol na 5,666.

Na záver bodovania pripíjam na nádejných slovenských autorov fantastických žánrov a na to, že sa po večeroch konečne začnem venovať vzrušujúcejším činnostiam ako čítaniu poviedok. Samozrejme mám na mysli písanie.

Poviedka 133.
Prvá veta tejto poviedky bola – „Z nádvoria prenikal pootvoreným oblokom z nádvoria paláca.“. Je to jedna z viacerých vecí, ktorým v súťaži nerozumiem. Ako sa autor môže pomýliť aj v prvej vete? Koľkokrát si poviedku po sebe prečítal predtým, než ju odoslal? Čo očakáva? Že porotca mávne rukou a povie si, ďalej to už určite bude lepšie? Takto autor spôsobí, že čitateľ bude otrávený hneď po prečítaní prvej vety. Poviedka automaticky bodovo klesne a autor bude mať, čo robiť, aby takýto štart zvrátil. Chyby napriek prvej vete neboli časté, zato boli elementárne, aj gramatické. Preklepy sa samozrejme môžu stať v bežnej, napríklad v mailovej komunikácii, ktorá je rýchla a v ktorej ide len o obsah. Ale poviedka v súťaži by mala byť vymakaná. Načo sa ponáhľať s jej odoslaním, keď mal autor ešte čas na opravy? Prípadne mohol text posunúť niekomu inému, aby mu ho opravil. Neudiali by sa tak chyby typu „skĺzla s postele“, či „ostatný cnostný srdcom“. To, či boli téma, poňatie a spracovanie námetu dobré, by záležalo na veku autora. Na niekoho, kto začína (v živote, aj v písaní), to bolo obstojné. Rozprávka s fantastickými prvkami o nadanej bojovnej priceznej – takých tu už bolo. Nebolo to nič, čo by danú tému uchopilo odlišne, prínos poviedky bol nulový, bola jedna z mnohých, hoci nebola napísaná úplne zle. Takých je však veľa. V súťažnej konkurencii to bol podpriemer.

Poviedka 134.
Poviedka s hrdinkou Lucy bola prešpikovaná gramatickými chybami. Neriešili sa „y“, „i“, dĺžne, mäkčene, koncovky „u“, „v“. V takomto texte striedanie časov ani vyčítať nebudem. Bola by to pre autora nadstavba, ktorá je v danej fáze zbytočná. Najprv treba vychytať elementárne veci. Príbeh pôsobil ako skopírovaný opis z x sci-fi filmov, záver… na ten ani nemám prirovnanie. Koniec bol odseknutý, nedokončený, vyznel rozpačito. Mimoriadne slabá vec.

Poviedka 135.
Formálne o poznanie lepší text, než predošlé. Avšak jeho naivná, tínedžerská, až detinská patetickosť, ktorá mala byť temná a srdcervúca, bola čímsi, čo má možno zmysel pre autora, avšak zrelému čitateľovi nemá čo ponúknuť, pôsobí otravne a v určitých pasážach až smiešne. Text bol plný klišé. Autor ich však možno za také nepovažoval, pretože boli preňho nové. Vzrušujúce pocity z dospievania azda považuje za natoľko zvláštne a špecifické, že ich spísal do „temnej“, ale samozrejme zamilovanej poviedky. Možno mal aj dojem, že tieto „silné“ pocity prenesie na porotu a vyslúži si za ne uznanie. Sebareflexia je komplikovaná. Treba sa jej učiť už v skorom veku, Takže autor, asi si ešte tínedžer/ka a toto dielo nebola cesta, kadiaľ by si sa mal pri písaní uberať. Skús čítať vyzrelejšie texty a niečo sa na teba azda nalepí. Záver nebol najhorší, inak podpriemer.

Poviedka 136.
No, čo k tomuto povedať? Dobré bolo, že to bolo krátke. Zlé, že to nemalo nič do seba, bolo to predvídateľné, opisy boli bežné, prvoplánové. Dalo sa s tým vyhrať a razom by dielo získalo temnejší nádych a hĺbku. Na to, že text bol skutočne mimoriadne krátky, nevyhol sa občasným chybičkám. Poviedke na pomedzí sci-fi s hororom dávam nižšie číslo.

Poviedka 137.
Súčasná téma, blízka mnohým, mala potenciál zaujať. S vnútorným bojom hrdinu sa dalo pohrať viac. Začiatok bol lepší, než záver. Ten pôsobil nelogicky a odfláknuto. Myšlienka to nebola zlá, ale uchopenie bolo málo invenčné. Prečo mu predavač danú vec dal? Prečo mu povedal, že o rok sa mu poďakuje, keď vedel, čo mu dáva? Čo bola daná vec vlastne zač? Prečo zabíjala daným spôsobom? Nedotiahnuté a napriek krátkosti s chybami a preklepmi. Po spriemerovaní bodov vyšlo číslo 5.

Poviedka 138.
Túto poviedku som vďaka názvu registrovala od začiatku. Nechala som si ju na samý záver. Očakávala som ďalší fekál, ale zaujalo ma to. Po dlhšej dobe som sa začítala. Postapokalyptický svet v podobnom prevedení mi tiež občas preletí hlavou. Téma mi bola blízka a považujem ju za vzrušujúcu. V miestnych kulisách nepôsobila obohrato. Scény samoty a rozprávania sa hrdinu samého so sebou, evokovali I Am Legend. Do istého momentu tento film pripomínal aj hrdinov vlčiak. Ale v tomto prípade sa na môj vkus zašlo priďaleko. Miera vykreslenia krízového prežitia bola pre mňa prekročená popisným kanibalizmom hlavného hrdinu. Opis toho, čo spravil psovi, bol z môjho pohľadu totálne za čiarou. Pochopila som, že šlo o pokus vykreslenia osoby v absolútne hraničnej situácii, ktorá trvala príliš dlho a prekročila všetky sociálne a morálne mantinely. Osobne by som danú tému poňala inak. Možno v zmysle McCarthyho Cesty, ale menej moralizujúco. Naturalizmus v poviedke bol do určitej miery fajn, ale nedokázala som sa zbaviť dojmu kĺzania po povrchu. Možno rozprávanie v prvej osobe by dodalo hĺbku a ponor do psychológie postavy. Za daných okolností sa s hrdinom zžiť nedalo. A keďže bol v poviedke kľúčový, zostali z toho vo mne rozporuplné pocity. Postapokalyptické obdobie bolo len pozadím, na ktorom sa odvíjal hrdinov vývin. Nebolo to zlé. Ale ani dobré. Vyšší priemer.