Som vedel, že budem posledný!

Možno by to chcelo zopár slov na záver hodnotenia, ale načo zdržiavať? Autori, ktorí čakali celé leto na to, že ich poviedka príde na rad a dočkali sa v posledný deň, si ďalšie naťahovanie nezaslúžia. Štatistiky a nejaké komplexnejšie pohľady ešte prídu. Najbližšie na workshope Autori na pranieri, v rámci akcie Rozbaľ to, Bratislava!

Poviedka sto štyridsiata ôsma:
Zvláštne postapo, na ktorom očividne zarazí množstvo použitých zdrobnením. Dá sa vytušiť, že majú byť v kontraste s brutalitou pointy, a preto sú pochopiteľné. Ale aj tak pôsobia akosi rušivo.
Moralizujúce vysvetľovanie, kto danú situáciu spôsobil (Rusi, Američania, peniaze), tam byť nemuselo. Každému hneď dôjde, že to bolo asi takto nejako. Nie je to nič novátorské, nič odlišné a mohlo to zostať radšej nevypovedané, lebo by to mohlo vyvolať dojem, že sa udialo predsalen čosi iné. Fantázia by pracovala viac. Alebo to vlastne ani nemuselo byť podstatné. Podstatné bolo, čo bolo aktuálne a ako z toho von. Či vôbec. Prípadne, či je jediná možnosť naozaj len smrť.
Pripomínalo to tak trochu McCarthyho Cestu, až na to, že tu nebolo žiadne putovanie. Bolo to „predputujúce“ štádium. A v závere to zavialo závan Goldingovho Pána múch.
Mala som aj zopár otázok: Čo budú zmenené deti jesť? Prečo otec nezostal ešte aspoň nejaký čas a neučil deti? Ako je vlastne možné, že príroda a deti sa tak rýchlo adaptovali?
Postapo má zvláštne čaro. Aspoň pre mňa. Vyšší nadpriemer.

Poviedka sto štyridsiata deviata:
Nissa sa sotva prebrala z dlhého bezvedomia, mala „dochrámanú“ nohu, bola v spoločnosti banditov v nezávideniahodnej situácii a prvé čo jej napadlo, keď zbadala Cedrika, bolo, že je celkom pekný a že ju priťahoval, prebudil v nej stratené city a bla, bla, bla? Ale no ták. Chápem, že je to fantasy, ale aj trochu reality, pls.
Prečo bol Faughin na Nissu taký milý, keď ju našiel? Prečo kvôli nej riskoval? Nič ho k nej vtedy nepútalo.
Samozrejme, Cedrik sa s Nissou dali dokopy, bolo to dramatické a krásne, bola tam precítená súhra pier. Ale ups, bol ženatý a priznal sa, že kradne, zabíja a lúpi kvôli tomu, aby zabezpečil rodinu…
Vadilo mi formálne členenie, rôzne medzihry a flashbacky.
Bojové scény boli fajn a vytiahli body vyššie. Oceňujem ich.
Inak to bola zdĺhavá obšírnosť, taká vlastná tomuto druhu fantasy textov. K tomuto typu diel nemám vzťah a netajím sa tým. Nebavia ma a pripadajú mi na jedno kopyto. Snažila som sa preto odosobniť a hodnotiť dielo bez vlastných preferencií, čisto fakticky. Ale to sa asi až tak celkom nedá, aj keď sa človek snaží. Možno, keby som ulietala na takomto fantasy, nelogickosti, chyby a akási zvláštna naivita by mi až natoľko nevadili.
Taký priemer.

Poviedka sto päťdesiata:
Akoby som si niečo podobné pamätala z minulého roka. Ale bolo to ešte čímsi. Vybudované vzťahy medzi postavami vyznievali ako videné a čítané. Nie v konkrétnom prostredí, ale v tom ako postavy konali a ako sa príbeh vyvíjal.
Scéna v močiaroch bola podaná veľmi zaujímavo. Smrť Jona mi „rozšírila oči“. Bolo to prekvapujúce a silné.
Nekompromisná nemilosrdnosť hrdinu vyznela fatalisticky a vyvolávala určitý smútok.
Poviedka bola akoby len jednou príhodou z dlhšieho diela. Bola však ucelená a fungovala aj v podobe poviedky. Je prepracovaná a kvalitná a ak má toho autor s týmto hrdinom viac, rozhodne by mal porozmýšľať nad publikovaním. Pri románe však treba uvažovať aj nad doplnkovými líniami, nad hlavným nepriateľom, nad základným problémom, ku ktorému sa hrdina bude dostávať cez všetky parciálne prekážky. Poviedka bola práve akoby ukážkou riešenia takého čiastkového problému na hrdinovej ceste za niečím skutočne veľkým.
Edmur sa bude musieť pobiť aj s konkurenciou, keďže podobne ladených diel existuje veľa. Necieli sa vyslovene na slovenského čitateľa, takže rozdielnosť tohto hrdinu od iných, od tých zahraničných, je ešte menej výrazná. Edmur však na to má a za to vysoké body.
A ešte čosi. Hrdinov je veľa. Aj osamelých, zatrpknutých, zlomených, ktorí nie sú žiadne neviniatka. Milý autor, ak chceš, aby Edmur nezapadol v záplave silných, historických, individualistických hrdinov, sprav ho niečím unikátnym. Oddel ho od masy a urob ho zapamätateľného a rozpoznateľného. Nie som si istá, či na to bude stačiť len tá jazva na tvári… Treba pridať viacero charakteristických čŕt. A  najlepšie niečo fakt originálne a odlišné, kvôli čomu by si čitateľ povedal, hm, tak toto vyzerá dobre, toto tu ešte nebolo, toto ma zaujíma, toto si chcem prečítať…

Poviedka sto päťdesiata prvá:
Trošku komické, trošku moralizujúce, trošku zrkadlo nastavené spoločnosti. Rozprávanie „my formou“ zastrešovalo celú skupinu, ktorá vystupovala ako nositeľ základných čŕt dominujúcich v každej spoločnosti. Rozprávač bol súčasťou celku, za ktorý hovoril. Príbeh de-facto rozprávala celá dedina (Vica, Agam, krčmárka…). Na pohnútkach a motiváciách skupiny k ich konaniu a túžbam boli dobre viditeľné negatívne stránky spoločnosti a ľudstva.
Záver, kedy sa všetci šťastne stretli a zdieľali svoj smútok a zároveň radosť z obojstranného nešťastia mohol byť podaný menej moralizujúco. Teda, minimálne tak vyznel. Asi tam skôr nemal byť vôbec a malo sa to skončiť dovetkom o ceste mágov.
Bolo tam zopár chýb, dominovali najmä hrubice na koncoch prídavných mien. V poviedke sa táto chyba vyskytovala často, takže to nebola nepozornosť či preklep…
Za obsah nadpriemer.

Poviedka sto päťdesiata druhá:
V hlave som to videla ako klasický animák od Tima Burtona.
Čo ak by téoria riaditeľky o tom, že pani Palaciová si poradí a nájde Adama, zlyhala? Veľa indícií jej nedala, takže pani Palaciová ho skutočne nájsť nemusela. Čo by potom riaditeľka spravila? Adama by mal naďalej niekto rád a bol by pre ňu nepoužiteľný (bez ohľadu na lásku matky).
Bola to taká milá, odlišná vecička. Rozprávka pre deti a dospelých. Azda skôr viac pre tých dospelých…
Ďalšie body, ktoré zvýšia celkový priemer. Je to nestrategické, ale nepomôžem si.
Škoda niektorých chýb, najmä s-z.

Poviedka sto päťdesiata tretia:
Blood Elfovia vs. Night Elfovia… Aj by som sa možno spýtala prečo blood a night, či sa ráta s nejakou zahraničnou produkciou, alebo je to kúl, prípadne to len dobre znie. Spýtala by som sa možno aj ďalšie veci, ale vlastne sa ani spýtať nechcem, takže to nebudem siliť.
Na to, akým naivným a nezrelým dojom text pôsobil, bol paradoxne po gramatickej a štylistickej stránke OK.
Nemám potrebu nejak podrobnejšie sa vyjadrovať k tejto poviedke. Páčilo sa mi to menej ako dielo pred ním a po ňom. Možno zaujme iných porotcov…

Poviedka sto päťdesiata štvrtá:
Sečeň, Bojan, Svätobor a Vronka. Slovanská mytológia s iným poňatím. S takým menej dramatickým a akčným a viac rozprávkovým. Nehovorím, že to bolo zle. Ale tie temnejšie texty s touto tematikou mi šmakujú viac.
Poviedka bola príliš opisná. Nezačala sa akciou, bolo si treba počkať, lebo nástup bol pozvoľný. Boli tam bla, bla, bla pasáže, zdĺhavé, opisné vysvetľovávačky (prečo Vronka a Svätobor, prečo áno a prečo nie) a ďalšie časti zas boli akoby príliš zrýchlené, také tralala.
Bol to popis jednej legendy a bodovo taký priemer.

Poviedka sto päťdesiata piata:
Milá poviedočka o pánovi Obrtlíkovi a o Kasperovi, o odchyte jedného zvláštneho a škaredého zvieratka podľa úradných povolení. Trochu mi to pripomínalo poviedku z tohto ročníka súťaže, Medvede objavujú štát. Štýlom a spôsobom podania mi to evokovalo poviedku z minulého ročníka Obchod ako lusk.
A badala som tam štylistiku, jednoduché vety, aj náznaky humoru vlastné dielam Arta Paasilinnu. Autora by možno zaujali jeho knihy Zajícův rok, Les obješených lišek, či Vlčí léto laponského mlynáře. Nie je to síce fantastika, ale tá vlastne nebola podstatná ani v tejto poviedke. Bol to len taký doplnok na ozvláštnenie a pre spestrenie, ale nič by sa nebolo stalo, keby to tam nebolo. A práve to je aj na vytknutie. Keby pani magisterka nevedla čarovať a raz by nezneviditeľnila klietku a keby sa tiež nevedel zneviditeľniť daný živočích, tak by to nebola fantastika a nedalo by sa to poslať do súťaže. Ale po obsahovej stránke by sa poviedke nestalo nič, lebo by fungovala aj tak. (Azda by zvieratko natoľko nerozumelo pánovi Obrtlíkovi.) Napriek tomu sa mi to celkom páčilo. Už len preto, lebo na čokoľvek čo evokuje Paasilinnovu tvorbu mám slabosť.
Odporúčala by som zjednodušiť súvetia, dať si pozor na opakovanie slov a hľadať adekvátne synonymá, vyhadzovať zbytočnosti a pridať láskavý, absurdný humor, len sem-tam, nenásilne.
Dala som vyššie body.

Poviedka sto päťdesiata šiesta:
S predošlou poviedkou to malo spoločné to, že by to pokojne fungovalo ako nežánrovka. A fungovalo by to tak aj lepšie. Keby bola zbavená fantasy motívov, nedala by sa poslať do MCF. Ale naturalizmus a uveriteľnosť podania by zanechal ešte silnejšie pocity. Ono sa totiž kľudne mohlo stať, že na kúzla veriacich ľudí, aj urodzený pár, oblbi podvodníčky, presvedčili ich o tom, že pomocou mágie prenesú dieťa z brucha tehotnej šľachtičnej do bruche inej, nedôležitej, ale silnej ženy, ktorej dieťa pri rituály zomrie a táto žena vynosí dieťa namiesto nej. Šľachtičnej spravili pri procedúre interupciu a tehotná žena porodila, samozrejme, svoje dieťa, ktoré jej bolo tajne odňaté a vyhlásené za kráľovské. Ako pointa by silno zarezonovalo zistenie, že to bola bežná prax a že vlastne žiaden urodzený rod nie je urodzený, pretože tento spôsob pôrodov bol v kráľovských rodinách bežnou praxou.
Mágia však do toho zapadla. Ale fungovalo by to aj ako nežánrovka. A podľa mňa aj lepšie. Keby tam nebola časť o tom, že sa narodené dieťa podobalo na šľachtičnú a jej manžela, vlastne by sme sa stále mohli domnievať, že v tom neboli žiadne čary.
Vysvetľovávačky na záver – prečo to spravila, boli zbytočné. Skrátila by som to, prípadne vyhodila. Bolo to zrejmé. Navyše, s Alitou by sa natoľko určite nezahadzovala.
Finále OK, ale nebolo dostatočne úderné. Preskočila som stranu, či to pokračuje a zistila som, že nie. Bolo to síce uzavreté, ale akosi nezaujímavo a príliš očakávateľne. Toto bolo sklamanie.
Text bol celkovo vystavaný pútavo a bavil ma. Myslelo sa aj na detaily a akonáhle mi pri čítaní v hlave skrsla otázka, následne bola v príbehu zodpovedaná. Pridelila som vysoko nadpriemerné hodnotenie.

Poviedka sto päťdesiata siedma:
Poznáte to. Niekto rozpráva vtip a pointu aj chápete, viete, že by to aj mohlo byť vtipné, rozprávač sa zjavne zabáva, použije tému, ktorá vám je niečím blízka a vám ten vtip aj tak pripadá, povedzme, trápny. Neviete čím to je, či je chyba vo forme a štýle podania, v pointe samotnej alebo vo vás. Aj sa snažíte, ale už počas snaženia sa tušíte, že darmo.
A teraz k poviedke. Nápad mi čosi pripomínal. Čosi dávnejšie videné, čítané… Aktuálne pretransformovanie v duchu EU nebolo nezaujímavé. Vlastne, aj tá absurdná pointa mohla pobaviť. Mňa to však nebavilo. Mierne ma to dokonca iritovalo a čo bolo najhoršie, veľmi zle sa to čítalo. Dej bol delený do dvoch príbehov, ktoré sa prelínali bez akéhokoľvek grafického odlíšenia. Úprimne som bola rada, že tam bol aspoň enter na oddelenie príbehov. Zúfalo chýbali odseky, priama reč rôznych ľudí plynula za sebou bez úvodzoviek.
Bolo to dlhé a aj keď to malo perspektívny titul, cesta, ktorá viedla k pointe, s ním nebola v súlade. Obodovala som to presne podľa týchto pocitov, ktoré som z diela mala po dočítaní.

Ďakujem súťažiacim, autorom, aj ďalším za čítanie hodnotení poviedok súťažiacich v súťaži Martinus Cena Fantázie 2014 a idem si užívať dovolenku. Vidíme sa 2.9. poobede v Starej tržnici.