Rodinné

Už som písala o otcovi, ktorý si na dôchodku spravil horolezecký kurz a začal mapovať tatranské plesá. V roku 2011 svetlo sveta uzrela kniha Chodníky k plesám v slovenskom a českom preklade a ktorá je už takmer všade vypredaná. Odvtedy otec zas čo-to pochodil a zmapoval, jedno diskutabilné pleso dokonca medzitým aj objavil a pripravuje ďalšiu knihu.
Písala som už aj o strýkovi Otovi Brezinovi, hercovi B-čkových hororov, ktorý sa v zrelom veku presadil v Hollywoode a získal Emmy. Nie, nie je to haluz.
A teraz by som mohla čo-to dať aj o mojej tete Anne Lackovičovej.

V predošlom článku som písala o latinčine. Moja teta je jednou z mála prekladateliek práve z latinčiny. Ovláda aj viacero iných životne dôležitých vecí, napríklad starú gréčtinu. Redigovala desiatky kníh a prioritne sa venovala knihám o astronómii.
Momentálne je maliarka. Otec od nej na narodeniny dostal kresbu samého seba. V jednej ruke držal foťák, v druhej cigaretu a treťou sa opieral o Kriváň. Tetu počas kreslenia niečo vyrušilo, a potom si neuvedomila, že ruky už kreslila.

Zaujímavá je aj jej literárna tvorba. V roku 2007 vyšla vo vydavateľstve Ikar jej prvotina Môj šupák Karol. Je to kniha o živote. A nielen o živote dôchodcu. V jej popiske je napísané: Sedem epizodických a sedem spomienkových príbehov, s humorom vykresľujúcich také neveselé skutočnosti ako depresia, psychické týranie, čudácke staromilstvo, sklamanie z neúspešného dieťaťa, nevera, úplatok verejného činiteľa, psychické zlyhanie v záťažovej situácii, pretrvávanie banálnych nepriateľstiev. Všetko veci, s ktorými rovnako ako hrdinka príbehu zväčša nič nenarobíme. Alebo áno?
Kniha mala úspech. Je to zaujímavé, pretože je dobrá (čo možno vyznieva vágne, ale paradoxne je to zároveň trefné). Úspešné sú zväčša iné typy kníh…

O rok neskôr vyšla v Ikare Modlitba k sv. Imidžovi. Je (aj) o tomto: Príbeh z našej, slovenskej, skutočnosti. Príbeh kulturologicky vzdelaného človeka, žijúceho v postscoialistickej morálke, ktorý je odhodlaný sa svojej pretvárky zbaviť, avšak stále to odkladá…
Až taký úspech ako pri Karolovi sa už nedostavil. A tým sa jej spisovateľské ambície zatiaľ naplnili.

O tejto aktívnej seniorke sa už dozvedeli aj v RTVS. Niektoré zábery sú z našej záhrady a zazrela som aj minuloročné čerešne. Čoskoro budú, čoskoro budú…

Nabudúce možno napíšem o sesternici – najmladšej cievnej chirurgičke na Slovensku a vlastne o jedinej žene – cievnej chirurgičke u nás. Pozdravujem Lydu
🙂