Som v tom!

Veci sa dejú. A tak je to dobre!

Dnes som si uvedomila, že som organizátorka Martinus Ceny Fantázie. V poslednej dobe to píšem do mailov pod svoje meno čoraz častejšie. Spočiatku mi to pripadalo také akési cudzie. Akoby to pod to meno a nad moje telefónne číslo nepatrilo. Ale dnes mi došlo, že som v tom. Akože jéééj, ja fakt organizujem súťaž. Aké milé!

V realite to znamená, že rôznym ľuďom dookola opakujem pravidlá a vymýšľam, ako a čím by sa súťaž mohla stať väčšou, lepšou, zaujímavejšou. A ono to ide akosi samo. Zistila som, že ľudia chcú byť súčasťou niečoho kreatívneho, nezištného, netradičného, so štipkou bláznivosti, že mnohí chcú baviť, ale aj byť bavení a chcú prispieť tak, ako vedia a môžu.

Na Slovensku stále nemáme Lema, bratov Strugackij (bohvie, ako sa to skloňuje, azda by bolo správne „nemáme bratov Strugackovcov“, ale to znie blbo), Bradburyho a prekvapivo zisťujem, že viacerým to vadí. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí by chceli cítiť národnú hrdosť za to, že od nich vzišiel skutočne dobrý autor fantastiky. A ako povedal na poslednej besede Miloš Ferko, ešte takého nemáme. Čakáme, kým sa objaví. Áno, sú tu isté mená, ktoré by obstáli azda aj v preklade, ale nie je to Neo. Na vyvoleného sa čaká. A toho vyvoleného môže objaviť práve Martinus Cena Fantázie.

Ako nás naučili známe fantastické príbehy, vyvolený je zväčša nenápadný. Je z davu a ani sám o sebe si nemyslí, že by to mal byť práve on. Odhalenie býva prekvapivé a spočiatku nejednoznačné. Ale nakoniec sa ukáže, že znamenia boli pravdivé a že výnimočnosť sa chtiac-nechtiac prejaví. Vzrušujúce je nielen byť vyvoleným, ale aj byť toho všetkého súčasťou.

Začalo ma to baviť. A keď ma niečo baví, tak sa do toho vložím. Z vloženia sa vyvstalo zopár zaujímavých vecí. Mám nutkanie rovno to všetko vykvákať, ale zdržím sa. Predsalen… nepatrí sa takto, vopred…. Všetko má svoj čas.
Dejú sa aj menšie veci, a rozhodla som sa, že tie môžem.
Tak napríklad Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo prostredníctvom časopisu Kozmos bude tohtoročným mediálnym partnerom MCF. Prejaví sa to tak, že v júlovom čísle odpublikujú prvú poviedku zo súťaže.
Tu nastal trochu problém. Časopis je to hutný, za euro osemdesiat až 47 strán na pevnom lesklom papiery, avšak poviedka by nemala zabrať práve polovicu čísla. Nemala by zabrať ani tretinu. Mala by zabrať presne stranu, maximálne stranu a pol spolu s ilustráciou. A nájsť takú poviedku medzi súťažiacimi, je fest náročné.
Aj časopis Rak prejavil záujem o poviedky. Ale tak max do 10 000 znakov. Tipnite si, aký je v tejto kategórii výber.
Quark detto. Všetci by chceli a ono nie je z čoho vyberať. Na pokračko ich to príliš neláka, tak treba loviť, hľadať, selektovať…
Ak chcete, aby sa vaša poviedka mala šancu dostať do časáku (v prípade Kozmosu je to samozrejme honorované), zamyslite sa nad rozsahom svojich diel.

Eugena Gindla – šéfredaktora časopisu Kozmos, poznám už od decka a mám dojem, že aj on ma ešte stále berie viac-menej ako decko. Včera sme spolu sedeli a porozprávala som mu o súťaži, o rôznych súťažných podžánroch, o rôznych autoroch, s ktorými som sa stretla, prípadne nestretla, o aktivitách, ktoré sa rozbehli a bavili sme sa aj o jeho momentálne obľúbenej téme – dystopii v literatúre a vo filme. A ako sme tak kecali, spýtal sa ma, či si s ním nedám becherovku. Touto diskusiou som konečne povýšila do pozície dospelých.
Súťaž ho nadchla. Dokonca tak, že začal uvažovať, že vymyslí svoju vlastnú. A chce viac. Viac poviedok, viac rozhovorov s autormi, viac propagácie slovenskej fantastiky. A chce slovenského Lema. Ale toho chcem aj ja.

A keby ste vedeli, kto bude v porote! Ale veď to sa dozviete už zhruba za mesiac. Je to velice fajné zloženie. Tí ľudia budú čítať to, čo možno práve teraz napíšete, alebo čo ste napísali, budú nad tým premýšľať, možno ich to nejak ovplyvní. A dajú vám za to body.

Možno už v polovici mája prezradím tú Ďalšiu vec, ktorou sa súťaž stane väčšou, lepšou a zaujímavejšou. Ešte ponaťahujem. A pre istotu si všetko stokrát vopred overím, aby som niečo nezradila skôr, ako sa patrí. Veci sa totiž vedia vyvinúť rôzne. Napríklad taká rozhlasová hra na Veľkú noc nebude. RSI sa rozhodlo pre tradičnejší obsah. Možno si to niekto kompetentný preložil a zistil, že „iný pohľad na zmŕtvychvstanie“ v podobe Zombieslavy vysielanej minulú Veľkú noc, nebol práve tým, čo si pôvodne predstavoval. A tak teraz nechceli riskovať.
To, že sa hra teraz vysielať nebude, som zistila vo fáze, keď som nanovo prečítala zopár poviedok z minulého ročníka, vybrala som tú najvhodnejšiu, zavolala autorke, ktorá si priala zostať v anonymite, pretože priznanie sa k autorstvu by jej vraj mohlo uškodiť (čo nechápem, pretože jej poviedka je slušná, nesexuálna, nenásilná, vtipná a milá, ale rešpektujem – zrejma má svoje dôvody písať pod pseudonymom), spravila som z textu scenár v angličtine a ukecala dvoch hercov. V hre je, že hru nahráme aj tak, ale vysielať sa bude inokedy. Kedy, to zatiaľ neviem.

S porotcom z ľudu sa to má tak, že stále nevieme. Záujemcovia sú a čas ešte tiež. S Ivanom sa rozhodujeme a verím, že ten, koho vyberieme, bude dobrou súčasťou porotcovského tímu. Ostatní porotcovia sú už totiž jasní (ak sa niečo náhodou neprihodí).
Spočiatku som mala viacero tipov, v hre na porotu boli rôzne mená, o jedno z nich som veľmi stála a dokonca som sa aj preň vybrala do banskobystrického kraja. Ale čas ešte nedozrel. Verím, že dozreje neskôr. Možno na budúci rok, ktovie?

A čo by som tak ešte? Aha! O sociálnych sieťach som chcela. Nie, nie som na fb. Hej, bola som, skúsila som, dokonca zopár rokov, na chuť som tomu neprišla, skôr ma to začalo otravovať a protestne som sa kvázizmazala. Ale inak je fb strašne super a samozrejme najsuper je likeovať MCF.
Nie som tam ani pod iným menom, nepoužívam Twitter a ignorujem aj tú čudnú sociálnu sieť na googli, ktorá sa mi pravidelne vnucuje do pozornosti a hlási, kto si ma pridal do cirkles. A týmto sa aj ospravedlňujem, ak sa niekto čuduje, prečo nereagujem, nie je to vami – sociálne siete totiž ignorujem plošne.
Ale zaujal ma Instagram. Človek tam toho veľa nenakecá, nie je to obťažujúce, nespamuje to tak zbytočnými informáciami a zachytáva to momenty, ktoré sa dajú prikrášľovať a deformovať filtrami. A nie je nad deformovanú realitu!
Zatiaľ sa zoznamujem cez fotky, čo dávam na Instagram MCF a asi si dám aj svoj vlastný. Veď prečo nie? Možno ma to konečne donúti prejsť na smartphone. Doteraz som odolávala a som asi jeden z posledných mohykánov v produktívnom veku, ktorý má blbý telefón. A to som sa ešte zhruba pred mesiacom zastrájala, že sa protestne vrátim k tridvadesine a myslela som to celkom vážne. Predstava, že v bare vytiahnem z MK kabelky tehlu spred 15-tich rokov, mi pripadá svojím spôsobom mimoriadne osviežujúca.

Začiatkom mája sa hádam začnem venovať aj eknihe. Poviedky som si vybrala už dávnejšie, takže vyvoleným napíšem, texty skorigujeme a spáchame niečo predajné.
Už nech ten začiatok mája je. Nórsko dostane znova raz dvojtýždňovú šancu prečistiť mi hlavu pred nánosom súťažiacich textov. Snáď to využije(m).

Blog mi rastie, už som v tom celkom dlhú dobu. Nedá sa to nevšimnúť. Všimla si aj Isifa a poctila ma prívetivými vetnými konštrukciami s poslednou vetou, že mimosúdne vyrovnanie je v záujme všetkých. A tak sme sa vyrovnali. Som hrdou majiteľkou balíčka  fotografií a ich lincencií, ktoré som nakúpila tak, ako dôchodcovia nakupujú ponožky s aloe vera, hrnce a dovolenky, lebo ak by nekúpili, bolo by horšie – princíp všetkých výpalníkov. Ale ak je to znak, že môj malý, nekomerčný, súkromný blog stojí za pozornosť Isife, tak nech!
Rastie. A bude rásť!