Pred cieľom

August je už takmer v polovici a ja pridávam predposledný príspevok k dielam hodnoteným v Martinus Cene Fantázie 2013. V tom ďalšom bude záverečná šestka. Fázu bodovania tak budem mať za sebou. Celkový priemer hodnotených poviedok mám 5,7.
Táto várka bola rôznorodá. Našli sa v nej lepšie diela, horšie, aj priemer.

Poviedka 128.
Formálne dobré a veľmi dlhé fantasy, bez zľutovania s elfami, či psami (ušetrené neboli ani kone). Spôsob opisu vzťahov s Rosomákom bol intímny a citlivý a vyvažoval brutalitu bojov. Nebol to „môj šialok kávy“, ale napísané to bolo kvalitne a v podstate ani nemám pripomienky. Vysoké body.

Poviedka 129.
Tento intímny text vo mne evokoval prvky gonzo žurnalistiky. Začínam ju objavovať vďaka jednému inšpiratívnemu človeku, ako odlišnú formu tvorby. Spomínaný štýl mi v poviedke evokovali opisy okolitých udalostí, primárne nesúvisiace s hlavnou zápletkou. Poviedke by z tohto pohľadu viac svedčalo rozprávanie v prvej osobe. Páči sa mi tento druh textov. Ukazuje na schopnosť autora vnímať veci zo širšej perspektívy, neprvoplánovo a podnecovať čitateľovu fantáziu. Pekné, bezchybné, dlhé akurát. Vyššie body ako v predošlom prípade.

Poviedka 130.
Bože, toto bola fakt blbosť. Dlhočizná záležitosť, v ktorej nechýbal ani prológ. Prvá veta odštartovala poviedku slovami – „Dívala som sa do jeho hlbokých hnedých očí…“ OMG! Väčšie klišé už hádam ani neexistuje. Nepotešila som sa, že mám pred sebou extradlhú záležitosť takéhoto kalibru. Ale čo už. Nemôže byť všetko podľa môjho gusta. Po pár stranách som zistila, že tatíček je upír a óóó, aj hrdinka je úpírka! Ktosi tu vyrástol na Twilighte, Upírskych denníkoch a podobných kvázifantastických sračkách. Toto romantické, bolestné a typicky násťročné dielo bolo formálne prekvapivo celkom slušné. To však nevykoplo vyznenie poviedky ako takej. Body sú z kategórie nižších.

Poviedka 131.
Väčšina textu, resp. takmer celý text plynul v kurzíve. Čudné. Dosť ma to pri čítaní rušilo, priam iritovalo. Príbeh o dvanásťročnom nudiacom sa chlapcovi s bujnou fantáziou, ktorý bol na vozíčku, zo sociálne slabej rodiny, s nevlastným otcom alkoholikom, vlastným mŕtvym, so sestrou šľapkou (pravdepodobne) a ktorému sa nikto nevenoval, poriadne smrdel citovým vydieraním. Znova americké mená, pritom sa to pokojne mohlo odohrať v niektorej slovenskej dedine, či menšom meste s bordelom namiesto „akože pubu“ (kde makala 25-ročná sestra hrdinu len po víkendoch). V poviedke bolo príliš veľa zbytočných opisov, zachádzok, viet, v ktorých sa s drobnými zmenami hovorilo to isté, zdržovačiek. Atmosfére to nepridalo, práve naopak. Bolo tam zopár chýb, aj štylistika mohla byť v určitých pasážach lepšia. Odkedy sa v texte objavila tá ceruzka, bolo absolútne zrejmé, čo sa stane. Zdôrazňovanie jej názvu pôsobilo ako zbytočné podceňovanie intelektu čitateľov. Hneď som si hovorila – už nech ho tou ceruzou dobodá a mám to za sebou. Ale autor sa v texte rochnil a využil hádam všetkých 45 000 znakov na to, aby sa zbytočnými a nezaujímavými odbočkami dopracoval k zrejmej pointe. A aby toho nebolo málo, neuzavrel to tam, ale ťahal to ešte ďalej. Poviedka mala v danom bode skončiť, bohužiaľ sa dorazila v ešte slabšom a absurdnejšom „druhom“ závere. Bola to nuda. Navyše predvídateľná a nezaujímavá. Snaha zjavne bola, dalo sa to poznať. Ale toto dielo, tento námet, tento štýl podania, táto pointa…, tadiaľto cesta nevedie.  A detail na záver – v množnom čísle sa „ostatní“ aj „iní“ píšu s mäkkým „i“ na konci. Slabé.

Poviedka 132.
Ďalšie dlhé fantasy, tentokrát o zvláštnej rastline. Tá nebola nezaujímavá a mala stáť v centre pozornosti príbehu. Bol to však len ďalší zdĺhavý opis hrdinovho vývoja. Nápad s fungovaním liečenia, spolu s niektorými opismi lesa boli na poviedke tým najlepším. Nerozumela som medzerám za dolnými úvodzovkami v priamej reči, ani pred niektorými interpunkčnými znamienkami. Malo sa škrtať. A mali byť opravené preklepy. Priemer.