 Horšia pätica, v ktorej ma nenadchla žiadna poviedka. Keby som ich nemusela čítať, nedočítam ich. Ich priemer je 3,4. Formálne boli viac-menej vyrovnané a na menšie chyby v poriadku (až na poslednú), prevedenie bolo takmer pri všetkých akési kostrbaté, pointy podivné, žiadne alebo prvoplánové. Slabota, po ktorej sa už teším na to, kedy budem mať porotcovanie za sebou. Ale ktovie, možno zo zvyšnej jedenástky ešte čosi vystrelí…
Poviedka 123.
Od začiatku som si vravela – aha, bude sa mu to celé len snívať. A bolo to tak. Za nekreatívny nápad, v ktorom zďaleka nebola uzda fantázii popustená tak, ako mohla byť a za neustále striedanie časov podpriemer.
Poviedka 124.
Pri tomto diele nebudem zbytočne popisná. Pravdepodobne ho písalo dieťa. Na dieťa fajn. Ak by som bola rodič, určite by ma potešilo, že mi decko nefetuje, ale píše. Hoci pri tomto texte sa obe činnosti navzájom nevylučujú. Bolo to o zvieratkách a vzhľadom na celkové prevedenie bola pointa na poviedke tým najlepším. V rámci súťažnej konkurencie to bolo slabšie. Poviedku z pohľadu psa napísal aj tohtoročný porotca, Márius Kopcsay, v zatiaľ poslednej zbierke Veselé príhody z prázdnin. Len preto, lebo ju rozprával pes, by som ju ako fantasy nešpecifikovala. Súťažiaca poviedka bola vďaka pointe azda skôr hororom, hoci ani to nie je celkom presné. Ale, radšej sa v tom nebudem veľmi rýpať. Body som dielu dala, návrh na vyradenie nešiel. Časom by si autor mohol skúsiť prečítať hoci aj spomínanú poviedku a porovnávať.
Poviedka 125.
Poviedka, v ktorej sa spomínal aj Zločin a trest, na mňa pôsobila ako patetický výlev, ktorý ma vonkoncom nebavil a keby som text nemusela dočítať do konca, odložila by som ho po pár stranách. Pritom prvá veta vyznela sľubne. Možno to chcelo byť akési poetické a snové, ale zostala z toho len akási pachuť chaotického „sna“. Formálne to bolo OK, kostrbatosť podania príbehu však na mňa pôsobila až obťažujúco. Bola to zdĺhavá nuda. Azda malo písanie tohto textu nejaký intímny význam pre autora, ale ako čitateľovi, mi to nedalo nič. Poviedku vystihuje jedna jej veta – „Napísal do nej zopár hlbokých myšlienok, no nedokázal ich premeniť na to, čo túžil povedať.“ Pre mňa v súťaži podpriemerné.
Poviedka 126.
Stokrát obohraná a lepšie spracovaná téma, kostrbaté prevedenie, detinský záver. Začiatok ma zaujal neobvyklou aktivitou skoku z lietadla. Na vyššie body to však bolo málo. Slabšie.
Poviedka 127.
Strany poviedky plynuli rozvláčnymi a nudnými opismi, vo vetách plných chýb. Text bez zjavnej pointy, bez konfliktu, či zápletky, vyznel ako zdĺhavý školský sloh. Od predošlých poviedok sa líšil množstvom chýb (aj gramatických – „chvíľkoví nádych“, „niektorý na voze“, „prikívla“, „zo sebou“ a pod.), podivným skloňovaním, zlou štylistikou a najslabším vyznením z celej pätice. Poviedka odo mňa dostala veľmi nízke hodnotenie.
Foto: Emre Ayaroglu
|