 Tak som sa zas po dlhom čase trošku prešla po meste. Len kúsok, cez centrum, Obchodná, SNP-čko, Primaciálne…
Márius Kopcsay na besede spomenul, že mesto spustlo. Že je to smutnejší pohľad, než doteraz.
Centrum Bratislavy nikdy nebolo nejaké extra výstavné. Vždy mi je to akosi ľúto, keď prídem do Viedne, Prahy, Budapešti, Krakowa. Hovorím si, že tým turistom aj celkom rozumiem. Načo by sem chodili? Nemáme čím konkurovať. A ešte aj to málo, čo máme, sme si zasvinili, zničili a ničíme ďalej.
Keď som len tak letmo prešla tým centrom, ostalo mi smutno. Začiatok SNP-čka plné špiny, nevysypaných, rozkopaných košov, bezďákov – takej tej asociálnej kategórie, ktorej sa človek skôr bojí, ako sú mu ľúto. Nebolo to tak vždy. Hoci, sadnúť si na lavičku pred Starou tržnicou, či na Hviezdku je už dlhšiu dobu s rizikom, že na človeka preskočí nejaká tá blška. Nicota akoby sa šírila ďalej a pohlcuje toho čoraz viac. Nikto ju nezastaví a asi ju ani nikto nezastavuje. Možno nakoniec zostane len malé zrnko piesku…
Neviem čo sa stalo. Hovorím si, či tým centrom mesta chodia aj tí z Primaciálneho, ktoré ešte vyzerá celkom v pohode a či im pri pohľade na okolie tiež nie je aspoň trošku smutno. Možno si zvykli, že sme si zvykli. Ale ono to z času na čas prefacká. A potom príde otázka – kto je za toto zodpovedný a prečo sa s tým kurva nič nerobí?
A to je len tá primárna, vizuálna stránka. Ten viditeľný bordel je len špička ľadovca a ja si hovorím, že je vlastne asi aj dobre, že hlbšie až tak nevidím.
Z času na čas mi napadne, kde je hranica, ktorú už človek netoleruje a vyburcuje sa k nejakej aktivite. Tie hranice sa neustále posúvajú. Aj v tolerancii. Alebo v pasivite. Výsledky aktivity sú totiž častokrát len ešte väčšia frustrácia a vyčerpaná energia.
Nie je to len problém zasvinenej Bratislavy, ktorá mi skôr pripomína nejakú balkánsku provinciu. Je to problém celej spoločnosti. Ale ono sa všetko dá žmýkať len do istej hranice.
Keď som ešte chodila na hokej a videla som tam vysmiateho Nezavadzajte tu vedľa ešte vysmiatejšieho Neváham, staviam, spolu s Fešim a s mnohými ďalšími a masy protestne hučali, lebo hokejistom tradične nešlo, tak som si neraz povedala, či im nechodí po chrbte mráz. V skyboxoch je síce teplo, ale na ich mieste by mi pri predstave, že tá masa sa raz možno obráti proti mne, stáli chlpy dupkom.
Možno si hovoria, že ak budú žabu variť pomaly a dosť dlho, tak to bude v pohode. Ale nebude! Raz sa niekto naštve. Možno nie teraz, možno nie hneď. To sa len tak jedného dňa prejdete po meste, kde ste boli doma a zistíte, že tam už doma nie ste. Že je vám cudzie a hnusí sa vám. A že sa to zďaleka netýka len toho mesta…
|