Kto to napísal?

Keď tak čítam súťažné poviedky, nedá mi, aby som si nepredstavovala ich autorov. Z niektorých textov vyslovene srší nezrelosť a je poznať, že za ním stojí ešte nedospelé dieťa (aspoň mentálne), fabulujúce si rozprávky zaujímavé len preňho samého. Niektoré sú na úrovni duševnej poruchy. Niekedy mám dojem, že je jasné, čo napísala žena a čo muž. Z niektorých diel srší nadhľad, znalosti a vecnosť, z iných naivita, ilúzie a romantickosť. Ako čitateľ automaticky podlieham pokušeniu priradiť autorovi realistické vlastnosti hrdinu, hľadať ho v jeho diele. Je to však omyl. Sama píšem rôzne texty, často z pohľadu mužského hrdinu. Ani ženské hrdinky ma v dielach nekopírujú, neprenášam na ne vlastné názory a pocity. Vytváram vždy odlišnú a mne neznámu osobnosť, ktorú si detailne predstavujem v rôznych situáciách a nechám ju vyvíjať sa. Čím pôsobí autentickejšie, tým je to samozrejme lepšie. Ale zároveň, o to viac si čitateľ myslí, že v texte autor opisuje sám seba. Rozoznať osobnosť človeka, ktorý sa za dielom skrýva, nie je jednoduché a vlastne je to zbytočné. Nehodnotím autora, ale jeho konkrétny súťažný príspevok. Ale aj tak si občas hovorím – kto len toto mohol napísať?

Poviedka 11.
Príjemná civilno-čarodejnícka konverzačka. Neobľubujem texty vystavané na dialógoch, ale tieto na mňa pôsobili prehľadne, boli uveriteľné a vykreslili reálne-fantastickú scénu, takmer ako zo života (nebyť tej fantasy zložky), ktorá vyznievala vtipne a britko. Veľmi dobrá poviedka. Záporák bol odpudzujúci, takmer som tú nechutnosť z neho cítila. Rozrušenie hlavných postáv, ich správanie od úvodných slov, bolo vynikajúco opísané a zdieľateľné. Na záver som ešte čakala prekvapivý zvrat, ale ten sa nekonal. Škoda. Mali mu dať aspoň nakladačku. Dnes som kamarátovi povedala, že je škoda, že na jednaní nemal predmet z tejto poviedky, lebo by to dopadlo inak. Keď mi už v tejto fáze čítania zasahujú poviedky do reality, som zvedavá, ako to dopadne v závere. Poviedku má na svedomí pravdepodobne slušne „vypísaný“ autor a jeho radosť z písania z textu doslova srší. Vysoký nadpriemer.

Poviedka 12.
Pri čítaní prvých viet tejto fantasy poviedky mi preletelo hlavou – aha, tu si niekto spravil domácu úlohu, prečítal si niečo o porotcoch a pokúsil sa ušiť poviedku na mieru. Opis aktivity, náramne podobnej tej, na ktorej som sa kedysi podieľala, však môže byť samozrejme aj náhoda. Milé. Ale na moje hodnotenie to vplyv nemalo. Dobrá štylistika, dej plynúci logicky, výstižné, krátke vety, prijateľný rozsah. Z textu cítiť fantáziu a vyznieva príjemne, hoci trochu naivne, až detsky. Taká pekná rozprávočka. Chýba zásadnejší konflikt, členenie je nejasné. Tipujem to na autorku a odporúčam jej film Trollhunter. Možno zmení názor na „milé bytosti“. Oproti iným poviedkam však nadpriemer.

Poviedka 13.
Túto sci-fi poviedku som začínala čítať s nevôľou. Aj to je dôkaz faktu, že názov je viac ako dôležitý. Bohužiaľ sa ukázalo,  že nebol myslený s nadsázkou, ale doslovne. Napriek tomu, v úvode bola skvelá myšlienka. Tisíckrát spracovaný námet, známy aj bulváru, bol poňatý inovatívne a prekvapivo. Povedala som si, že mám ďalšieho adepta na vysoké čísla. Aká škoda, že tento nápad zostal v úzadí, nerozpracovaný a pre poviedku vlastne zbytočný. Viem si predstaviť skvelú, britkú konverzačku na pozadí danej aktivity, ktorá nemusela byť vôbec odhalená. Zahodený nápad. Ústredný dej poviedky bol pre mňa podpriemerný, hoci forma bola relatívne OK. Za ten začiatok body hore. Celkovo jemný nadpriemer.

Poviedka 14.
Srdcervúci, pravdepodobne fantasy útvar, v ktorom všetci zomreli (aj hrdinka, ktorá príbeh rozprávala v prvej osobe, v minulom čase a nebola duch), obsahoval jeden fajn nápad hneď na začiatku. Ten však nebol v texte podstatný. Bolo to krátke a po poslednej vete som zostala v nemom úžase. Gramaticky OK, čo však nezachránilo primitívny „dej“. Vlastne si ani nie som celkom istá, že tento útvar bola poviedka. Hlboký podpriemer.

Poviedka 15.
Za patetickým názvom sa skrývalo fantasy s peknými prirovnaniami a dobre vystavaným dejom. Autor alebo autorka má zjavný talent a trpezlivosť na vykresľovanie deja a jednotlivých postáv. Môže to byť výhoda pri písaní dlhšieho útvaru. Poviedka ma vtiahla do deja aj tým, že obsahovala reálne historické fakty. Naznačený homosexuálny vzťah ma prekvapil, ale aspoň vidieť, že autor/autorka sa neobáva ani menej obvyklých tém, čo je pri písaní len a len dobre. Navyše sa to do deja hodilo a bolo to uveriteľné. Pri čítaní som si hovorila – toto by som vyšrktla, toto tam byť nemuselo, toto mohlo byť inak, sem-tam dáka chybička, ale boli to zväčša zanedbateľné detaily. Prvá polovica pôsobila ako úryvok z historického románu. Fantasy sa začalo v tej druhej. Súboj mi automaticky zvizualizoval bitky z Pána prsteňov. Protivníkov som si, aj napriek odlišnému opisu, predstavila ako škretov. Poviedka na mňa pôsobila, akoby jej niečo predchádzalo a mala mať pokračovnie. Napriek tomu vyznela ucelene. Za príjemné čítanie, ktoré ma vôbec neurazilo, dávam patrične vysoké hodnotenie. Ale ten názov mohol byť fakt iný.