me gusta

Prepokladám, že keď sa nádejný začínajúci spisovateľ prihlásil do súťaže, je pripravený byť hodnotený (resp. nechať si hodnotiť svoj výtvor).

Dostať spätnú väzbu, nech už akúkoľvek, je pre začínajúcich autorov pomerne zložité. Práve súťaže sú na to, aby zistili, čo si o ich diele ľudia myslia a vychytali chyby pred „skutočným písaním“. Názory porotcov môžu byť diametrálne odlišné, ale poskytnú isté vodítko. Dôkazom extrémneho prípadu, že jeden porotca môže udeliť textu 1 bod a druhý 10, je napríklad aj hodnotenie mojej minuloročnej súťažnej poviedky. Čo sa nepáči jednému, môže sa páčiť druhému. Otázka je, či hodnotenia typu „páči – nepáči“ autorov niekam posunú.

Moje hodnotenia možno vyznievajú pre niekoho drsne, ale nebudem súťažiacich zbytočne klamať. Možno mu rodina a priatelia poviedku vychválili a ubezpečili ho o jeho genialite, ale ak je text z môjho pohľadu zjavne slabý, tak ho nebudem tľapkať po pleci s tým, že je skvelé, že aspoň niečo vytvoril. Sú aj takí, ktorí prvú knihu rozpísali pred osemnástkou a podarilo sa im ju odpublikovať preto, lebo mali vyšší štandard písania ako bežný priemer a makali na sebe. A áno, sú takí napríklad aj u nás, dôkazom čoho je aj jedna z minuloročných finalistiek Ceny Fantázie. Ak autorovi nikto nepovie pravdu a neupozorní ho aspoň na základné chyby, zbytočne sa vo svojej „výnimočnosti“ utvrdí a zastagnuje tam, kde je.

Táto súťaž síce nie je vekovo limitovaná, ale predpokladá určitú vyzrelosť autora (nemusí jednoznačne súvisieť s vekom) a schopnosť zniesť kritiku. Ako autor s ňou totiž bude konfrontovaný neustále. A ak si niekto myslí, že som brutálne prísny porotca, možno bude pri pohľade na bodovú tabuľku prekvapený. To, že upozorňujem najmä na chyby neznamená, že text automaticky odsúdim bez ohľadu na jeho ďalšie kvality. Ako som už písala, kritérií v rámci hodnotenia mám viacero a každú zložku bodujem zvlášť. Jasné, že každý si môže radšej počkať do septembra na body od všetkých piatich porotcov a nečítať kritiky. Veď body ako feedback postačia, budúci rok vytvorí čosi podobné a pôjde si po ďalšiu sériu svojho štandardu.

Hodnotenie na blogu beriem ako rýchle ukážky základných nedostatkov a pozitív pri písaní. Nezachádzam do hĺbky, len stručne načrtnem to, čím u mňa poviedka zarezonuje najvýraznejšie. Ak ma text osloví, nemám problém pochváliť ho, čo je myslím z mojich anonymných minirecenzií doteraz zrejmé.

Poviedka 16.
Poviedka s nevýrazným názvom, obsahujúca pojmy ako „kyrys“, „vazal“, „ozembuch“, či „kovadlina“. Vypísaný fantasy štýl, z ktorého cítiť autorov záujem o tento žáner. Oceňujem bohatosť jazyka, stavbu príbehu a najmä mimoriadne dobré opisy bitiek. Postavy sa neobjavovali samoúčelne, hodila sa aj sexuálna scéna, ktorá dotvorila realistickosť príbehu. Odpúšťam aj prehrešky, napríklad tie gramatické – nevytvorila sa „veľká rada“, ale „veľký rad“, nie „ostatný vazali“ a „baníci“, ale „ostatní“ (toto tu už bolo, ale vzhľadom na celkovú úroveň poviedky, je to v tomto prípade snáď len omyl), nie „hrôzostrašní krik“, ale „hrôzostrašný“. Poviedka by dostala 10 bodov, ale po spriemerovaní hodnotenia mojich kritérií vyšla rovná deviatka. Aj tak klobúk dole. Osobný dojem na 10, bez ohľadu na prešľapy. Tie bitky boli fakt dosť dobré. Autor má slušnú šancu zabodovať.

Poviedka 17.
Debilný názov ma prinútil mať túto záležitosť čím-skôr za sebou. Ale ako sa to už stalo párkrát predtým, vôbec sa to nezačalo zle. Prvá stránka ma rozosmiala. Bolo to postmoderne absurdné a vyvolalo to vo mne protichodné pocity odmietania s nadšením. A potom sa to začalo kaziť. Na úlet to prestávalo byť dostatočne uletené a poviedka sa začala topiť v zbytočnej serióznosti. V takom prípade je ťažké preniesť sa cez pravdepodobne incestný vzťah a brutalitu ženskej časti dvojice, ktorá však neznesie rozprávanie o pavúkoch. Ale dajme tomu – bola na ne citlivá. Horšie bolo, keď sa pozvracala z pohľadu na kosti. Pritom ju na začiatku, aj na konci, rozvášnilo zabíjanie. Inak tam bolo takmer všetko. Spomínal sa tam Hitler, nekromanti, aféra Wateragate, prezident, vlkolak, aj Rasputinova duša. Je zložité mať fajn pocit z poviedky, kde sa všetci správajú ako šibnutí. V texte by mala byť aspoň jedna postava, s ktorou sa čitateľ môže zžiť. Najmä ženská hrdinka bola mimoriadne iritujúca. Najprv všetkých pozabíja, potom vyplazuje jazyk ako malé decko. Ale asi najzásadnejší problém bol ten, že to nemalo pointu. Malo to len dej, ktorý nesmeroval k ničomu konkrétnemu. Bolo to ako kapitola z knihy, ktorú narýchlo uzavrel posledný odstavec. A aj to veľmi zvláštne. Kreativity tam bolo dosť, možno až priveľa, štylisticky OK, ale zostali z toho vo mne príliš zmiešané pocity. Do finále nie. Ale po nejakom spracovaní si viem tento text predstaviť odpublikovaný možno niekde inde. Uvidíme… Dávam vyšší priemer, už len preto, lebo text bol iný, ako ostatné a miestami ma pobavil. A som zvedavá, čo naň povie špeciálne Márius.

Poviedka 18.
Krátka záležitosť bez postrehnuteľnejších chýb, zjavne vypísanej (asi) autorky o hrdinke, ktorá vyskočí z kože. Fajn nápad. Priam skvelý. Pobavilo. Až na ten „časopisový“ záver nemám čo dodať a oceňujem nápad vyšším číslom.

Poviedka 19.
Sci-fi o ľuďoch, ktorí si nepamätajú minulosť, ale hneď v úvode sa kamarát pýta hrdinu na to, či si myslí, že tentokrát nájde v knihe niečo iné. Tak ako to je? Nepamätajú si? Či kamarát si pamätá a nikomu sa to nezdá divné? Za nelogickosť v príbehu a niektoré mätúce chyby palec dole. Z textu cítiť aj snahu, štylisticky a gramaticky je OK. Náročný a zaujímavý námet, rozpracovaný nedostatočne a v určitom momente pripomínajúci Matrix. Priemer.

Poviedka 20.
Presne tohto typu poviedok som sa pred hodnotením bála. Nebol to žiaden japácky horor, ale mimoriadne neobvyklá forma podania zaujímavej zápletky (zápletok). Názov je absolútne trefný. Párkrát som sa pri nej zasmiala. Bola odlišná formou podania, hravosťou a nárokmi, ktoré kládla na čitateľa. Na svedomí ju má zjavne skúsený autor, ktorý vie, čo robí, bavia ho experimentálne formy, jazyk a štylistiku má vynikajúco vychytané a hrá sa s nimi ako chce. Nepodlieza sa mainstreamovému čitateľskému vkusu. Na spestrenie, prečo nie? Pre mňa vyššie čísla. Záleží na tom, či to tak budú vidieť aj ostatní porotcovia. Autorovi odporúčam skúsiť self publishing a vydať si nielen túto vec, ale predpokladám aj nemalú zbierku neviazaných veršov a zaujímavej prózy, ktoré už má zrejme za sebou.