Kde bolo tam nebolo

Scenár ďalšej rozhlasovej hry v angličtine je hotový.

Možno sa ešte čo-to pomení, ale v zásade to máme. Tentokrát bola sranda aj prípravná fáza, pretože sme vybrali vtipný text. Pri čítaní draftu som sa po dlhšom čase znova schuti zasmiala. Treťou rozhlasovou hrou pre RSI bude milá a veselá rozprávočka na námet poviedky Kde bolo tam nebolo od Miroslava Repaského, ktorá súťažila v tohtoročnej Martinus Cene Fantázie. Trošku sme ju okorenili, ale šlo to samo. V poviedke je spomínaná sýkorka – v preklade „tit“. Hrdinovi teda celú dobu ide o to, aby dosiahol „tit“. Tiež viackrát použije svoj čarovný meč… Nie je to práve Striebrenka, ale kto chce nájsť, ten nájde. Inak to bude dielko, ktoré si v pohode budú môcť vypočuť rodičia spolu so svojimi angličtinou podkutými deťmi. Zaujímavo sa črtá aj obsadenie – Maťko, Tomáš, Lucia, Manji, Christopher a možno príde aj kúzelník. Bude to zatiaľ najdlhšia hra, odhadujem ju na 25 – 26 minút. Hudby v nej bude tentokrát pomenej, celý priestor zaberú dialógy.

Na vyhlasovaní sme spomínali, že ak chcete byť v porote 12. ročníka súťaže známej ako Cena Fantázie, stačí ak si prečítate tohtoročný zborník poviedok – ten ktorý má na obálke tmavomodrého ducha vo vesmíre od Fera Jablonovského a napíšete naň recenziu. Ak nemáte blog, dajte svoj názor pri knihu na stránku Martinusu. Už teraz čaká na najlepšieho recenzenta čítačka. Taká istá, akú dostali niektorí autori prítomní na vyhlasovaní víťazov. Recenzisti, slovenčinári, ktorí už boli v porote, majú smolu a do partie ich tentokrát neberieme (hahaha).
Zatiaľ nie je veľká recenzentská konkurencia a šanca získať čítačku a porotcovské kresielko na budúci rok je tak mimoriadne slušná. Porotcu z ľudu vyberieme približne vo februári – v marci. Dovtedy máte dosť času na čítanie a rozbor zborníka Fantázia 2013.

Nedávno sa ma známa pýtala, ktoré poviedky zo zborníka by som jej odporučila a prečo. Bolo to na dlhšie, ale v zásade medzi moje najobľúbenejšie patria Letec do večnosti, Lilith, Nekropolská linka, Starec a dieťa, Ustašenko a slušné sú aj Hranice. A aj „neslušná“ Striebrenka. Finálová pätica v tomto zložení by ma neskrývane potešila a bola by aj žánrovo pestrejšia. Recenziu na Fantáziu 2013 podrobnejšie napísal porotca Juraj Lörinc.
V súťaži bolo aj viacero iných dobrých textov a už teraz sa pripravujú ezborníky. Budú tematické a možno sa niekedy v budúcnosti chopím kategórie horor, ktorá mi je najbližšia.

Na Rádiu Devín bol odvysielaný záznam z vyhlasovania. Išlo to 22.11. o ôsmej večer s hosťami, ktorí so súťažou nemajú nič spoločné. To sa tak občas prihodí… V tom čase boli moje ušné bubienky konfrontované so zvukmi gaypunkového koncertu, čo bol asi podobný zážitok.

V januári chystáme ďalšiu besedu v Martinuse. Kto z finalistov môže byť 29.1. o šiestej večer hoďku v Cubicone a porozprávať o svojej tvorbe, o svojich literárnych vzoroch a prípadne čo-to o stave súčasnej (slovenskej) fantastiky zo svojho pohľadu, nech sa mi ozve. Dohodneme.

A ostatní už môžete začať makať na poviedkach do ďalšieho ročníka súťaže, ktorý sa oficiálne otvoril hneď po uzavretí toho posledného. Podmienky sú nezmenené a je stále dosť času na to, aby ste do 12. ročníka napísali niečo, z čoho sa ostatní závistlivo posadia na zadok, povedia si – sakra, prečo som to nenapísal ja a ako najvyšší prejav uznania to ofrflú.

Približne pred rokom som sa Haliny Pawlowskej spýtala, ako to spravila, že sa z nej ešte počas života stala maturitná otázka. Povedala mi – „Juj, moja, to si najprv musíš odžiť svoje. Vieš?“ Akosi mi to vtedy nesadlo. Keď píšem, ulietam na rôznych predstavách, ktoré so životnými skúsenosťami priveľmi nesúvisia. Aspoň nie s tými mojimi. Práve to je výhoda fantastických žánrov – môžete nechať naplno pracovať svoju fantáziu, vymýšľať si čokoľvek, vytvoriť si alter ego a prežívať dej spolu s hrdinom. Nie každému to však vyhovuje. Sú aj takí, ktorí donekonečna opisujú svoje vlastné zážitky, skúsenosti, rôznym spôsobom ich deformujú a prifarbujú, aby nepôsobili stále rovnako, a tak… všedne. V poslednej dobe však objavujem čaro všednosti, každodennosti a vidím v nej viac fantastického ako doteraz. Ono možno fakt ide o to, aby si človek zažil svoje. Aby toho zažil čo najviac. Aby chodil s očami otvorenými nejak inak, aby vnímal a spracovával aj zanedbateľné detaily, ktoré ukážu ľudí, veci a situácie v úplne inom svetle, nekĺžu len po povrchu a idú k tušenej podstate. A keď potom skombinuje skúsenosť a realitu s nelimitovanou fantáziou a so schopnosťou pretaviť myšlienky a pocity do slov a viet, možno vznikne aj niečo skutočne výnimočné a iné. Nielen ďalšie prázdne grafomanské wannabe veľdielo, ktoré silou-mocou chce niečo povedať, ale nemá čo a ktoré sa zaradí do fronty k tisíckam ďalších.