Juror

O Cene Fantázie som na blogu písala už viackrát. Tentokrát to bude o mojom porotcovaní v 11. ročníku tejto súťaže.

Nepatrím k rýchločítačom. Texty si zvyknem porcovať, dávkovať a konzumovať s mierou. Najčastejšie pred spaním. Budem musieť zvoliť odlišnú a premyslenú techniku, pretože prečítať text a prečítať a zhodnotiť ho sú dve rozdielne veci. Najmä ak sa nejedná o jeden text, ale o viaceré naraz. V tomto momente, kedy ešte presne neviem, do čoho som sa to zapojila, si hovorím, že by možno bolo fajn, napísať ku každej prečítanej poviedke zopár slov a bez označenia názvu a autora ich uviesť na blogu. Ako záväzok to neznie zle, uvidím, aká bude realita…

Viackrát som sa vyjadrila, že z fantastických žánrov najviac preferujem horor, potom sci-fi a fantasy sa vezie v závese za dvomi predošlými. Všetko však záleží na tom, ako ma poviedka osloví. Moje hodnotenie bude subjektívne, nebudem sa štylizovať do pozície literárneho kritika a znalca. Možno ma neosloví poviedka, ktorá osloví iného porotcu a naopak, osloví ma tá, ktorá iného nezaujme.

To, čo pri čítaní (a ani písani) neobľubujem, sú prológy. Opisy mi neprekážajú. Ak si podľa nich dokážem lepšie zvizualizovať postavy a lokality, sú podľa mňa plusom. Neprekáža mi rozprávanie v prvej osobe, aj keď preferujem tretiu. Nemusím zdĺhavé dialógy, ktoré vnímam ako mätúce a zaťažujúce. To, čo hovoria hrdinovia, si rada predstavím sama, aj keď čitateľ má zväčša radšej postavy, ktoré sa vyjdarujú priamo. Nebavia ma experimentálne formy a zahrávanie sa so slovíčkami, ktoré dávajú zmysel len autorovi samotnému a ktoré niekedy ostatní akceptujú len preto, aby nevyzerali, že nechápu. Nevadia mi explicitné vulgarizmy tam, kde patria, vyjadrené dostatočne realistickým spôsobom.

Nemám rada, keď sa autor v diskusiách bije za svoj text. Ak ho čitateľ nepríjme, je to jeho názor. Vkus je vecou vkusu. Tak ako sa niekomu dielo môže páčiť, tak sa niekomu môže aj nepáčiť. Sú aj takí, ktorí radi rýpu a ako som si sama overila, tam je diskusia absolútne zbytočná. Snahu vysletľovať, ako autor niečo myslel a nemyslel bez toho, aby sa ho na to niekto pýtal, nevnímam ako pozitívnu.

Nepovažujem za nedostatok, keď je pointa zrejmá od samého začiatku, resp. po pár stranách. Fantastické žánre nie sú detektívka, kde sa má páchateľ objaviť až v závere. Ak ma k zjavnej pointe dovedie súbor dobre a zaujímavo napísaných viet, považujem to za plus. Čítať s chuťou ďalej, aj keď už viem, ako to celé dopadne, chce totiž presne TO, čo budem hľadať. Pri čítaní súťažných poviedok nebudem považovať za smrteľné hriechy ani prílišné používanie prídavných mien, prívlastkov, či prísloviek, začiatok deja opisom počasia, mikropohľad, štylistické, či gramatické nedokonalosti… To sú všetko veci, s ktorými sa pri začínajúcich autoroch počíta a ktoré sa dajú ľahko odstrániť.

Oceňujem najmä to, čo sama považujem pri písaní za náročné – skutočne kvalitné dialógy, výstižné vety, schopnosť sformovať ucelený príbeh na menšej ploche, zaujímavý námet alebo formu podania, špecifické znalosti, ktoré má autor a ktoré dokáže pretaviť do deja, vášeň pre danú tému, ktorú z textu cítiť, bohatosť jazyka, opodstatnenosť konania postáv.

Mám rada, keď sa autor zžije so svojim hrdinom, keď je cítiť, že príbeh prežíva spolu s ním. Hrdina tak koná zmyslupnejšie, jeho reakcie sú adekvátne danej situácii, jeho strach je zdieľateľný. A ak má potom autor ešte aj dostatočné gule na to, aby hrdinu nešetril, dojem býva dokonalý.

Baví ma, ak je z textu cítiť, že autor sa neberie príliš vážne. Keď dokáže skĺznuť k pokleslejšej forme a nehanbí sa za to, lebo vie, čo robí. Poteší ma naznačený humor, ktorý nemusí byť úplne zrejmý, ktorý nie je prvoplánový a hrdinovia k situácii nesmerujú iba preto, lebo autor chce silou-mocou zapracovať dáky fór.

Teším sa na to, ako sa budem v lete báť. Teším sa na kvalitné texty, medzi ktorými si nebudem vedieť vybrať ten najkvalitnejší. A teším sa aj na tie nekvalitné, pri ktorých si poviem – aha, tak na toto pri písaní bacha!

Foto: Kaja Avberšek