Istria vs. Dalmácia – časť prvá

Mlatko Travič a Dinko Pudrič sa poznali od detstva. Jeden drsný, hrubý, neoblomný, jednoznačne vodcovský typ, ktorý svoje kvality presadzoval najradšej silou. Druhý jemný, útly, submisívny, azda až zľahka zženštilý. Mlatko Travič bol ten druhý. Jeho priateľstvo s Dinkom Pudričom oscilovalo medzi obdivom a strachom. Správny základ dlhotrvajúcich vzťahov.

Tento úvod absolútne nesúvisí s nasledujúcim textom. Mlatko Travič a Dinko Pudrič sú postavy, ktoré sa zjavili na posledných potulkách Chorvátskom a miestami ma brutálne a veľmi nekorektne zabavili. Občas mi z nich až brucho nadskakovalo. A bavia ma stále, aj po príchode domov. Možno ich niekedy trošku rozviniem…
Článok ale o nich nebude. Skúsim odbočiť do zľahka cestopisných vôd. Žiadna exotika – na to by boli vhodnejší iní. Chorvátsko však pozná každý, má ho ako-tak prechodené, má naň nejaký názor. Každoročne tam smerujú stovky našincov a skúšajú, či to na inom mieste nebude lepšie, než pred rokom. Sú aj klasici, ktorí neexperimentujú – v tom prípade možno zmenia názor.
Ak by vás náhodou zaujímalo moje súkromné pozorovanie rozdielov medzi Dalmáciou a Istriou a nejaké tie pokecy zhýčkaného tehotného turistu o lokalitách Mimice, Baška Voda, Makarska, Dubrovnik, Bosna a Hercegovina a Pula, Rovinj, Poreč, Umag s bonusmi Portorož a Terst, tak mrknite na fotky a sem-tam aj na nejaký ten text 🙂

Začnem pekne zo severu, Istriou.

Pula – sklamanie kola:
Mesto s jedným z najlacnejších ubytiek spomedzi viacerých ďalších, na ktoré som na Istrii narazila (ak teda nerátam hlboké vnútrozemie). Keď som doma checkovala booking, nechápala som prečo. Na fotkách je Pula parádna. Má krásny amfiteáter, z jednej strany trojposchodový, z druhej dvojposchodový, dokončený do dnešnej podoby v 1. st n.l. Hovorí sa mu aj Arena a je šiesty najväčší na svete. Oba dôvody jej výstavby mi pripadali veľmi poetické. Prvým je, že ju vraj postavili víly. A za druhým je milenka cisára Augusta, ktorá sa narodila v Pule. Po príchode do mesta som však už až taká nadšená nebola.
Amfik je najväčšia a najkrajšia pamiatka v meste a hneď pred ním a okolo neho je parking za cenu ako v okrajových častiach mesta. Je to tam teda narvané aj miestnymi. Okolo Areny sú zanedbané, polorozpadnuté domy a kúsok za ňou sme zablúdili do uličky, v ktorej žila cigánska kolónia a vyzeralo to tam ako počas vojny.
Čo je ale fakt šok, že toto mesto je skrátka hnusne špinavé. Alebo skôr zanedbané. V Arene sa chystal koncert a spokojne sa tadiaľ promenádovali autá s ťažkou technikou.
Potom sme sa dostali povedľa centra, smerom hore do kopca, na akúsi vyhliadku nad mesto. Boli tam staré ruiny, už len základy nejakého skutočne rozľahlého chrámu, všetko neoznačené, v prachu sa tam váľali pozostatky iónskych, či dórskych stĺpov obsraté hovnami psov a bohvie, možno aj ich pánov. Toľká neúcta k takej úžasnej pamiatke ma mierne šokovala. Ale čo môžem hovoriť? Pochádzam z mesta, v ktorom historické pamiatky padli za obeť hradným garážam a kde s tým nikto akosi nedokáže, alebo nechce nič urobiť. Ani len prezident (hej, mám mu to za zlé)… No ale k Pule. Touto cestou to toto mesto do svetového kultúrneho dedičstva pamiatok UNESCO tak ľahko nedopracuje. Značenie je zásadná slabina Puly.
Cestou do centra stretnete oblúk rodiny Sergiovcov z 1.st – pekný, a potom je to už mestečko ako každé iné. Nič ma v ňom nijak extra neuchvátilo, hoci áno, Arena je stále veľkolepá. Na to, že je to najväčšie mesto na Istrii a má okolo 70 000 obyvateľov, to však pre mňa bola slabota a bola som rada, že som výhodným cenám ubytka v tejto lokalite na nete nepodľahla.

Bale-Valle – bilingválne mestečko, kde chcípol pes:
Cestou z Puly do mesta Rovinj sa ide aj cez malé historické mestečko Bale-Valle, kde sa dohovoríte chorvátsky, aj taliansky. Má svoje čaro kamenných domčekov, ktorým na kopci dominuje kostol Najsvätejšej Panny Márie, postavený až v 19. storočí na mieste staršieho byzantského kostola z 5. storočia (ten nový vyzerá byť rozhodne starší). Jeho súčasťou je aj vysoká veža a hneď za ňou máte pocit, že ste niekomu vošli do dvora. Nie sú tam žiadne ploty, len vedľa „námestíčka“ pri kostole bolo vyvešané prádlo a zavesený červený boxerský mech. Spolu s kostolom vytváral zaujímavú scenériu.

Prechádzky v úzkych uličkách medzi kamennými budovami boli fakt príjemné. Občas sa na vás asi nechápavo pozrú miestni, že čo tam robíte, lebo v Bale-Valle inak chcípol pes. Mestečko vraj navštívil aj Giacomo Casanova. Bohvie, aké krásy v ňom vtedy obdivoval?

Rovinj – mesto kde vyplavilo svätú Eufémiu:
Že vraj turisticky najpríťažlivejšie mesto na Istrii. Hmmm… asi je to individuálne. Ale inak hej, Rovinj je pekný a žije to tam. Žiadna špinavá Pula a zabudnuté Bale-Valle. Vadiť to však môže tým, ktorí si na preplnených mestečkách príliš nezakladajú.
Jednoznačnou dominantou je kostol svätej Eufémie (skvelé meno) z 18. storočia. V kostole je aj jej sarkofág. Bola vraj umučená a vyplavilo ju tam more (to som sa dozvedela až teraz, pri príprave článku a dosť ma naštvalo, že som to nevedela, keď som v tom kostole bola). Keďže Eufémiu v Rovinji more vyplavilo v 4. storočí, tak dokým jej na kopci nepostavili kostol, asi bola skladovaná inde. Nedočítala som sa kde.
Cesta do kostola je dlhá a je do kopca. Turistom ju spríjemňujú početné obchodíky umelcov, ktorých je v meste požehnane. Nebudete mať problém nechať tam nejaké kuny, to si buďte istí.
Bývali sme neďaleko Rovinju a spravili sme dobre. Okolie je fajn, je odtiaľ relatívne blízko na každú stranu a hotely v Rovinji sa vraj pravidelne umiestňujú medzi top hotelmi sveta.
Smerom z Rovinja na Rovinjske Selo je gýčovitá reštika s rytiermi pri vchode. Okrem rytierov tam je aj chlapík, ktorý vždy večer griluje prasa na ražni, ohrádka s kozami a pávmi. Obsluhujú úslužní Chorváti v oblečkoch pirátov. Otipovali nás na Ukrajincov. Je tam aj mostík s lanom, po ktorom sa akože šplhá hore pirát a celkovo to pôsobí ako kulisy z výroby lacného televízneho filmu. Ale ľudia, varia tam nehorázne. Obľúbená je špecialitka podniku – rôzne druhy mäsa, ktoré vám na stôl prinesú aj s grilom a vy si ich môžete dokončiť do podoby, do akej chcete sami. A to prasa, čo sa tam pečie pri vchode, je lahôdka najmä na vínovej omáčke. Dajte si butt. Neoľutujete. Polievky sú skôr ako omáčky bez cestovín, na môj vkus trochu prisýte a prihusté, ale tiež paráda. Ku všetkému samozrejme ajvar. Škoda, že len blagi 🙂

Poreč – mesto na predaj, odkiaľ sa chodí na najsuper pláž v Chorvátsku:
Teda, pre mňa na najsuper pláž. Možno niekto iný to až tak nedocení. Kedysi som aj ja preferovala skôr intimitu menších zátok bez ľudí. Toto je plážová klasika na vysokej nohe, preto nie je prepchatá. A v mojom aktuálnom stave som fakt mimoriadne ocenila konečne pohodlné lehátka a trošku luxusu. Ale poporiadku.
Poreč je mesto, kde je až priveľa nápisov „prodaje se kuća“. Nie je problém v centre mesta vidieť starobylý balkón s plagátom s nápisom „for sale“. Keď to tam človek vidí, nasáva tú atmosféru, tak si aj povie, sakra, tu by sa žilo, aspoň v lete, veď by to možno ani nebolo také drahé… A v takej povznesenej nálade si aspoň kúpi magnetku a tridsiateprvé vrecúško s levanduľou.
V Poreči sa parkuje relatívne dobre. Za 50 kún na celý deň zaparkujete na veľkom odstavnom parkovisku hneď pri centre mesta vedľa trhu. Dávali to tam aj bratia Česi, tak sme vedeli, že je to na miestne pomery asi hodně levné 🙂
Cestou skočte do pekárne Mlin (Chorváti majú s gramatikou zjavný problém) a kúpte si tam pizzu calzone. Je fest dobrá. Z trhu vezmite broskyne a nektarinky a choďte smerom k prístavu. Tam vyhľadajte loď so žltým nápisom Riviera a vedľa v stánku si na ňu kúpte obojsmerný lístok za 40 kún. Od chlapíka si jednoznačne pýtajte lístok na ostrov Svätá Helena a nie do Valamaru, lebo ho naštvete. Riviera jazdí zhruba každú polhodinu, ale kašlite na rozpis, neriadi sa ním a ide vtedy, keď sa nazbierajú ľudia, alebo skrátka kedy to vyjde. Riviera vás zhruba za päť minút vyhodí na ostrove Svätá Helena. A tam budete čučať 🙂
Svätá Helena je totiž jedno veľké sídlo kompexu hotelov a víl Valamar. Celé to prešlo masívnou renováciou tento rok a vyzerá to tam super. Pár metrov od mora sú bazény s luxusnými ratanovými lehátkami a bielymi kokúnmi a do bazénov vedú aj celkom slušné tobogány. Ale to nebolo nič pre mňa. Zamierila som pekne do jednej zo zátok na cípe ostrova s výhľadom na otvorené more z jednej strany a na mesto z druhej. Dve lehátka a slnečník na celý deň zhltnú fajnových 140 kún, ale je vám to fuk. Máte tam chuť cítiť sa tak, že na prachoch nezáleží.
More je tam krásne priehľadné, zátoka je vhodná aj pre malé decká, ale nebude to predeckované, lebo haranti odparkujú pri bazénoch s tobogánmi. Jediné, čo to môže trochu znepríjemniť, sú malé medúzky. Boli sme tam viackrát, niekedy sme ich chytili, inokedy nie. Neviem, od čoho závisel ich výskyt. Možno niečo s prílivom a odlivom…
Valamar je inak typický hotel pre strednú vrstvu Nemcov. Žiadni milionári, skrátka normálna stredná trieda. Pre našinca môže byť cena od 800 éčiek za dvojlôžko s polpenziou za 5 nocí v mimosezóne v septembri (prvý voľný termín, ktorý mi vyhodilo v júni) celkom dosť. A to si ešte zaplatíte za lehátka (ako hoteloví hostia budete mať tuším 20% zľavu) a za parkovné auta na pevnine (ale to je len nejakých srandovných 5 eur za deň).
Valamar má v Poreči hotel aj na pevnine, hneď pri prístave a tam je to o čosi levnejší. Ale tak, ostrov je ostrov. A je to tam fakt že pecka.

Umag – miesto spomienok a trpkého sklamania:
Ako malá som tam bola s otcom. Pamätala som si len útržky – cestovanie vláčikom popri pobreží z toho tvorilo top. Naštudovala som si akože najlepšie pláže v Umagu a že teda ideme omrknúť. Tony ľudí na asfaltových plátoch, lehátka len kde-tu, lebo Umag je skrátka divočina za lacika a každý to tam dáva na uterák pod strom, a keď už nájdete lehátka, je problém so slnečníkom. Fajnová som. Umag mi zovrel hrdlo pocitom Zlatých pieskov za totáča. A to som ešte netušila, čo uvidím v slovinskom prístavnom meste Portorož…
Nechcela som si kaziť neurčito pozitívnu spomienku na Umag z detstva a po obhliadke troch pláži a skonštatovaní, že toto ne a toto nikdy ne ani s deckami, som nostalgicky zakúpila magnetku (najlacnejšiu v celom Chorvátsku – za 10 kún) a smutne nechala toto mestečko za sebou. To je tak, keď má človek z detstva nejaké očakávania a zrazu zistí, že realita je vlastne diametrálne odlišná. Možno sa to časom zmenilo. A možno som to len vtedy vnímala inak. Ktovie?
Inak, podobne ako v Poreči, aj v Umagu a v okolí je plno domov s pútačmi Prodaje se a For sale, takže ak by ste to chceli risknúť, realitná ponuka je v týchto miestach momentálne skutočne mimoriadne bohatá.

Portorož – čotojedoprdelezaprepchatúplážtosatamtíľudiamusiataktlačiťanemôžuísťinamtotosvetnevidelbrutalhorornočnámora
Toto je zhruba dominantná emócia z tohto slovinského prístavného mestečka. Pláž preplnená na prasknutie evokovala Matarodku z osemdesiatehošiesteho. Hlava na hlave, trochu ako utečenecký tábor. Ľudia pospávajúci na tráve, jediaci na tráve, fajčiaci na tráve a more neviditeľné, schované kdesi vpredu pred tou masou. Za rohom prístav s obrovskými nákladnými loďami, plnými kontajnerov s bohviečím.
Cetrum mŕtve, ale to asi preto, že sme tam boli v nedeľu. Zavreté bolo všetko. Aj niektoré krčmy. Mesto, ktoré ma neohúrilo a z ktorého mi zostal pocit, že do Slovinska kvôli moru určite nie. Radšej tých pár kilometrov na juh a zapikovať niekde v Chorvátsku.

Terst – James Joyce, špagety, Ficova ulica a magnetky za 4,50
V nedeľu sa v Terste parkuje zadarmo. Aspoň v prístave pri centre to je tak. Fajn zistenie. Obchody sú zavreté, reštiky narvané, ale niekde už len flek nájdete. Nedajte sa zmiasť veľkosťou a vizuálnou krásou šalátov ani keď je vonku vyše tridsať stupňov. Ste v Taliansku, chce to špagety a pizzu. A dajte si tie najobyčajnejšie, nech si viete vychutnať základné chute.
Fakt neviem, čím to je, ale v Taliansku mi chutia aj samotné cestoviny. Špagety, len tak, bez omáčky. Rozmýšľala som, ako to len robia – veď doma mám rovnaké ingrediencie (talianske) a takto to, sakra, nechutí? Kde robím chybu? Neprišla som na to a fakt neviem, v čom to je. Žeby vo vode, v ktorej sa tie cestoviny varia? Netuším. Ale v Taliansku mi vždy chutia skvelo. Tak nejak inak. Zahranične. A dovolenkovo.
Na zámok som to nedala, takže môžem len o prístupnejších pamiatkach.
Na námestí sv. Antona je palác s masívnymi iónskymi stĺpmi a pred ním fontána. Máčalo sa v nej zopár diev, pravdepodobne prisťahovalkýň, prípadne potmavších Talianok, ktoré nám pri fotení chrámu s radosťou ukazovali mokré pozadia, búchali si po nich a hlasno sa pri tom smiali. Vedľa bol masívny pravoslávny chrám srbskej cirkvi a okolo nás prechádzala dáma so psom, ktorý sa na námestí spokojne vysral. Celá scenéria bola čímsi zvláštna, taká akási dekadentná, ale dodnes vlastne nedokážem nájsť to správne pomenovanie.
Pri chráme je kanál (taký ten pekný, vodný), ktorému dominovala aktuálna moderná inštalácia plastových farebných žiab. A boli tam tiež v širokom-ďalekom okolí jediné otvorené potraviny .
V Terste majú sochu Jamesa Joycea s plaketou, lebo James Joyce tam nejaký čas robil čašníka. A majú tam aj pozostatok amfiteátra. Hneď v centre. Ale nie je to bohviečo. A ulicu Giuseppe Verdiho a potom aj Ficovu ulicu.
Terst je určite omnoho viac a jednodňový výlet naň jednoznačne nestačí.

Dojmy z Istrie mám zmiešané. Viac pamiatok, bohatšia história, citeľné pôsobenie Talianska, resp. Rímskej ríše, viacero menších, malebných historických mestečiek, horšie pláže (až na ostrov Svätej Heleny), viac ľudí. Rádiá už budete chytať viac talianske a zdraviť vás budú „čau“. Jedlo je chutné hore, aj dole. Zväčša sa „za“ Istriu argumentuje kratšou a lacnejšou cestou, ale ona zas až o toľko kratšia, ani lacnejšia nie je. Fajn je výhľad na otvorené more. Dole vidíte zväčša na ostrovy, ak teda nie ste až pri Dubrovniku.
Istria sa dá, dozaista, prebádať aj podrobnejšie. Ja som si ju len tak zbežne omrkla, aby som vedela, čo preferovať do budúcna. Možno sa tam čoskoro vrátim, ale momentálne mám pocit, že asi budem skôr preferovať južnú časť a Dalmáciu. O tej nabudúce, v časti dva.
Ale ktovie, možno si raz na staré kolená na Istrii zaobstarám nejakú fajnú kuću s výhľadom na otvorené more, keď už ich tam toľko ponúkajú…