Horror vacui

Mám známeho. Inšpiroval ma k tomuto článku. Má naučených zopár fráz v latinčine. Občas, keď prehovorí, jeho slová znejú ako prehrávané naopak. Vyznieva potom akosi tajomnejšie a hlbokomyselnejšie. Niekedy si pomôže aj francúzštinou. Akýkoľvek menej obvyklý jazyk považuje za vhodný prostriedok na to, aby poukázal na vlastnú výnimočnosť a intelektuálnu nadradenosť.

Latinčina slúži v dnešných časoch najmä v tzv. kategórii troch M – v mágii, medicíne a machrovaní (právo je vynechané, lebo sa nezačína na M). V určitých prípadoch je však vhodná aj na bežné použitie. Samozrejme, musí sa s ňou zaobchádzať citlivo a uvážene.
Nedávno som sa prehrabávala sériou latinských výrokov a niektoré z nich boli dokonca lepšie, než iné. Zaujímavé, ako sa dá význam vyjadriť pár slovami, bez plytvania a ešte to aj dobre znie. Keď to je v latinčine, apriori to musí byť pravda. Znie to tak, akoby to povedal niekto, kto vie viac, ako tí druhí. Omnoho viac.
Niektoré z tých univerzálnych a nadradene znejúcich výrokov ma zaujali natoľko, že by ich bola škoda nesherovať. A keďže sa na blogu venujem najmä písaniu, tak som ich dala do súvislosti s ním.

Omne principium grave – áno, áno, je to tak. Vidím to vytesané do kameňa, možno do toho môjho. Každý začiatok je ťažký. Pokojne by to mohla byť prvá veta nielen knihy, ale každej rozpísanej strany. Začína sa neustále. Ale to je dozaista menšia pravda ako tá latinská.

Nulla dies sine litera si možno hovorí nejeden grafoman. Alebo to tak cíti a ani o tom nevie. Ani deň bez riadku však môže byť zaujímavá cesta k dokončeniu rozrobeného diela. V slovenčine všedne znejúci oznam, či nedajbože príkaz, ale v latinčine dobromyselná rada od akéhosi všeznalého boha. Už si ju stačí len vytetovať na zápästie a pozrieť sa na ňu vždy, keď sa nebodaj dostaví chuť nepísať.

Rem tene, verba sequentur, teda Drž sa veci, slová sa dostavia. Slušná rada. Univerzálne platná, pravdivá, podávaná v peknom obale. V priebehu tvorby je potrebné si ju neustále pripomínať. Autori mávajú sklony skĺzavať k opisnosti a občas sa aj definitívne stratia v odbočkách.

Non omnis moriar mi znie trochu ako zaklínadlo Harryho Pottera. Rowlingová, súčasná veľká popularizátorka latinčiny, s tým však v tomto prípade nemá nič spoločné. Horatius to myslel tak, že nezomrie celkom, pretože bude navždy žiť vo svojich dielach. Tu by sa dalo premýšľať o motivácii k tvorbe. Už som o nej kedysi kdesi na blogu písala. Tento dôvod mi vtedy nenapadol. Možno každý vo vnútri cíti potrebu, aby po sebe čosi zanechal. Niekto píše, iný robí deti a niekto to dokonca aj kombinuje. Vyrovnávanie sa so smrteľnosťou je zložité. Ak v tom pomáha tvorenie, je to ďalší z dôvodov, prečo TO robiť. A možno je aj lepší, ako ten, že vás TO baví. Je to po latinsky, takže…

Nosce te ipsum. Kto vie odkiaľ to je? Áno, správne, Pán prsteňov!
Ak vám niečo nesedí, tak sa nemýlite – prvý tip bol pre tých, ktorí nemali ani šajnu. Samozrejme, je to Matrix. Poznaj sám seba môže byť pri písaní celkom dobrý predpoklad k vytvoreniu niečoho výnimočného. A tiež by to vyzeralo fajn ako kerka. Takým akože peknučkým, starodávnym písmom, niečo v štýle Abbey Down, Edwardian Script, Monotype Corsiva, či Zenda.

Ede, bibe, lude, post mortem nulla voluptas, teda Jedz, pi a hraj, po smrti niet žiadneho pôžitku (radosti) je tak trošku hedonistický pohľad na vec. Ale prečo nie? V zásade je fajn robiť to, čo nás baví. Ak k tomu patrí písanie, tak písať. A ak nás písanie nebaví, nenútiť sa doň. Z výsledku je to zväčša cítiť. A navyše, načo zabíjať čas niečím, čo neprináša potešenie? Nato zväčša stačí práca a rodina, netreba do toho ťahať aj koníčky.

Ďalšie výroky s písaním vlastne nejak extra nesúvisia, aj keď do súvislosti sa dá dať všetko so všetkým. Sú z kategórie užívačných a pôžitkárskych, zároveň plných života a energie. Dum luceam peream – Nech zhyniem, len keď svietim a Esse potium quam videri – Radšej byť, ako sa len zdať. Mária Antoinetta a Tycho de Brahe na to kápli. Človek má takmer chuť vziať si ich za osobné kréda a žiť podľa nich. Alebo sa nimi aspoň sem-tam ospravedlňovať.

Dum spiro spero, Dokiaľ dýcham dúfam je dosť prefláknutý výrok, častá kerka, ktorá už stratila imidž konverzačného prvku. A áno, ubralo mu to na magickosti. Ale podstatou je odhodlanie nevzdávať sa, pointa, ktorá platí. Nevzdávať sa ani vtedy, keď sa neozve tretí vydavateľ alebo sa nezadarí v súťaži.

Potius sero quam numquam si celkom oprávnene môže povedať napríklad autor tak týždeň pred uzávierkou Martinus Ceny Fantázie. Lepšie neskoro ako nikdy je totiž svätá motivačná pravda.

Horror vacui je vlastne popis stavu, nie rada, alebo vyššia pravda (hoci bohvie…). Podľa Aristotela sa príroda všade snaží vyplniť prázdny priestor. Až do 17. storočia prevládal názor, že príroda sa prázdneho miesta desí, a preto sa ho vždy usiluje zaplniť. Je fakt, že prázdna biela strana občas pôsobí mimoriadne skľučujúco, až desivo. Stačí ju však trochu počarbať a človeku sa hneď uľaví.

A pretože ľudský naturam frenare potes, sed vincere numquam, čo má za následok homo homini lupus est a z čoho jedného dňa celkom určite vyplynie bellum omnium contra omnes, človek by si mal carpe diem, pretože faber suae quisque fortūnae. A treba memento mortis, lebo v konečnom dôsledku sme všetci len pulvis et umbra sumus.