Stretla som Glukhovskeho

Mali sme sa stretnúť v hoteli Crown Plaza. Pre mňa to aj tak navždy bude Fórum. Vo vstupnej hale už čakal Ivan, a tak sme rovno šli fancy výťahmi na fancy piate poschodie. Hľadali sme salónik Lisabon. Chvíľu sme tápali, ale upratovačka fancy izieb nás zorientovala. Bolo to naozaj tam, kde sme predtým klopali a neotvárali nám. Tak sme sa vrátili a tentokrát otvorili bez klopania. Bohvie ako to funguje?

Neviem, či vás to bude zaujímať, ale ak by hej, vyzerá to tam takto: vojdete dnu, teda ak máte kartičku s prístupom, alebo ste pozvaní na osobné stretko s Dmitrym Glukhovskym, idete rovno, po pravej ruke máte čosi ako recepciu so slečnou, idete stále rovno a vtedy zistíte, že nie ste v salóniku Lisabon, lebo to je tá miestnosť s nápisom Lisabon po vašej ľavej ruke. Ste v akomsi loungi (neviem, či sa to takto skloňuje, ale každopádne tam ste). Slečna vám povie, aby ste šli ďalej, ale vy sa okúňate a stojíte pred dverami Lisabonu. Ehm, veď na to tam ste. Potom okolo vás prejde Andrea Coddington a hneď si potykáte. Potvrdí vám, že v Martinuse na Glukhovskom bolo fakt 600 ľudí a vy nechápete, jak sa to tam všetko pomestilo. Už trochu uvoľnenejší si idete sadnúť za roh, kde si práve TV JOJ balí svoje saky-paky. Sadnete si do koženého kresla a pozdravíte sa s kameramanom. Sedíte a čakáte. Andrea Coddington povie, že ide na cigu, ale keď sa vráti, vôbec nesmrdí od cigariet. Záhada. Sadne si vedľa vás a začne rozprávať o tom, že Glukhovsky je multilingvista, po anglicky rozpráva ako native a že študoval v hebrejčine. Asi kvôli rodine. Že vo vnútri je práve Robo Kotian zo SME a že je, ako vždy, perfektne pripravený. Asi aj kvôli tomu sa ich stretko pretiahne o pol hodinu. Hovorí o tom, že Glukhovsky dal aj rozhovor pre Slovenku a že ho to pobavilo (slovenskje žjenštiny, či tak dáko). Rozpráva, ako mali po besede objednanú večeru a ako ju nestihli, pretože Glukhovsky do jedenástej podpisoval. Podpisoval každému všetko, aj sa ochotne fotil. Nie jak Nesbø, ktorý si dal podmienku, len jedna kniha a bez venovania. Glukhovsky vie, čo od neho ľudia chcú a ochotne im to plní.
Rozpráva, ako za ňou po besede prišiel mladík s tým, že jeho otec je generál a nech ho pustí dopredu. Odolala a dopredu pustila slečnu vo vysokom štádiu tehotenstva. Uvažovala aj nad vozíčkarmi, ale tí tam mali partiu a popri čakaní sa fajne zabávali, tak si to tam veselo odsedeli. Boli aj ľudia v plynových maskách.

Chcela som začať tým, ako sme v Bratislave mali mať metro, ako nám to sľubovali už od komunizmu a aká je to pre Bratislavu traumatizujúca téma. Mala som to pripravené, hovorila som to Ele nahlas počas rannej prechádzky po dvore. Ale na besede vraj Juraj začal podobne, tak som sa na to vykašľala.
Kotian tam bol fest dlho. Ale že fest. Už som bola nervózna čo Ela, ale keď som si zavolala, počula som ju jačať v pozadí a vedela som, že je všetko v poriadku, lebo žije. Upokojilo ma to.

Celý lounge je tak do U-čka. Vzadu je čosi ako bar, kde si môžete naliať kávu, čaj, zobrať z chladničiek pod stolmi gastrobalenie nejakej vody. A sú tam aj také zvláštne koláčiky, ktoré voňajú ako slané, ale sú sladké. Vysmädne vám z nich a keď si budete chcieť ísť po ďalšiu vodu, otvoria sa dvere na salóniku Lisabon a vy budete počuť ako Kotian odchádza. Neskôr s trochou paniky zistíte, že odchádza aj prekladateľka. Taká mladá baba, ktorá má veľmi zvláštny systém prekladania – používa zásade bloky, ktoré sa obracajú zhora, nie do strán a na každú stranu si napíše jedno slovo a okolo neho čiarkami pripevní ďalšie slová. Potom sa len pozrie na slovo v krúžku a rozpráva to, čo s ním súvisí podľa slov, ktoré k nemu priradila. Rozpráva v celých vetách a presne tak, ako to dotyčný povedal. Nechápete z toho a na dlhú dobu sa vám to usadí v hlave. Poviete si, sakra, takto by sa dalo aj ľahšie moderovať. Potom Andrea zakričí „poďte“ a vy sa rozlúčite s výhľadom na milionárske vily na Kolibe, schmatnete tašku a idete.

Vstúpite do Lisabonu, podáte ruku Glukhovskému a odvtedy máte okno. Hej, dačo hovoríte a ste milo prekvapení, že to znie celkom ako angličtina. Vnímate, že je strááášne unavený. Je to na ňom poznať a napriek tomu neodmietne prosbu o krátke video s motiváciou pre začínajúcich autorov fantastiky. Áno, mali ste si zobrať ten stojan, takto môžete len dúfať, že sa vám nerozklepú ruky.
Potom tak véľmi narýchlo pokecáte. Zistíte, že wikipédia nie je aktuálna a už má deti dve. A že sa s manželkou striedajú pri ich výchove. Rozmýšľate, kedy medzitým stíha písať tie bestsellery. Posmutniete, keď si uvedomíte, že je rovnako starý ako vy.  No jo…
Podpíše milióntuprvú, druhú a tretiu knihu, spravíte si selfinku, do ktorej sa navtierka Ivan a je koniec. Nie, porotcovať nebude. Neni času. A odchádzate s pocitom, že ste stretli mimoriadne príjemného a vzdelaného človeka a že sa neviete dočkať, kedy si to Metro 2035 konečne v pokoji prečítate. Keď si uvedomíte, že doma máte polročné decko, preblesne vám hlavou, že hlavná stanica nie je až tak ďaleko a že nejaký vláčik by vás vedel odviesť aj poriadne ďaleko. Dovtedy by ste Metro sundali. A potom vám docvakne, že ste preč tak dve hoďky a bez toho malého batoha, čo už 6 mesiacov (skoro) všade vláčite so sebou, neviete a už nikdy nebudete vedieť žiť. Pridáte do kroku, aby ste boli čím skôr doma. Ako Bratislavčania ste si zvykli čakať na metro. Nejaký ten mesiac, či rok hore-dole už vydržíte.

foto. Flick