Blanka

Poviedka, ktorá sa rozrastá na román…

V zrkadle sa odrážal individualista s výrazom plným bezmocnosti, pesimizmu a neskrývaného nihilizmu. Keby sa tej osobe neodzrkadľovali v tvári aj škody napáchané lacnými make-upmi, striedaním rôznych druhov antikoncepcie, diétami a niekoľkými výraznejšími sklamaniami, mohli by sme hovoriť o typickom lyrickom hrdinovi.

V zrkadle sa odrážala Blanka. Meter šesťdesiatosem, tridsaťsedem rokov, slobodná, bezdetná, pracujúca príslušníčka strednej vrstvy. Keby bola muž, nasledovali by túto charakteristiku reakcie ako: „Žiadne deti? Nooo, tak toho chcem poznať“, alebo „Hm, trochu malý, ale perspektívny mladík“. Lenže ako už napovedá samotné meno, Blanka bola žena. A bola hodnotená zväčša ako „chudera, ktorej už vlak definitívne ušiel“, prípadne na hranici ši-ši a bez vysvetlenia, či ďalších zbytočných prívlastkov, ako „čudná“.

Opláchla si ruky a natiahla vrásky okolo úst. Tie priťahovali make-up, ktorý si v nich dával pravidelné stretnutia s potom a gravitáciu. Chvíľu bezmyšlienkovito hľadela na svoj odraz, zhlboka sa nadýchla a prehltla zázračnú, krikľavo ružovú pilulku. Pomôže jej preniesť sa surrealistickým svetom firemného večierku s Luckou Bílou. Na sekundu sa pohrala s myšlienkou, či sa tam vráti. Zaklapla kohútik a vyšla z WC priamo do zábavychtivého davu.

Koncoročné míňanie sociálneho fondu sa tentokrát dialo v luxusnej reštaurácii v centre mesta. Bola veľmi béžová a neplatili tu zákony všeobecnej ľudskej povahy. Ľudia sa tu počas roka zapisovali do poradovníkov, aby mohli získať čo najmenej za čo najviac. To, že sa Blanke ešte stále nepodarilo prekročiť pomyselnú hranicu medzi stredným a vyšším manažmentom dokazoval aj fakt, že nechápala, prečo je tento podnik natoľko obľúbený. Tušila, že ten večer bude náročnejší ako excelovská tabuľka hýriaca všetkými farbami dúhového spektra, preto si bezostyšne dopriala ešte jeden welcome drink. Keď už začala nadobúdať chlácholiaci dojem z uvítania, ktoré jej príjemne stekalo do útrob, šum ľudí rozbilo stakatové cinkanie kovu o sklo. Riaditeľ deklaroval záujem podeliť sa o svoje myšlienky s podriadenými. Decentné odkašlanie prešlo v suchý, intenzívny kašeľ. Po pár minútach sa riaditeľ rozhodol, že príhovor odloží. Ustarostená manželka mu podala pohár vody a miestnosť opäť zaplnil všeobjímajúci šum.

Blanka živo konverzovala s kolegyňami. Stačilo mať jemne podvihnuté kútiky úst a v pravidelných intervaloch použiť súhlasné slovíčko „áno“, prípadne „samozrejme“. Rozhovor sa niesol okolo sebarealizácie, ktorá bola vo firme veľkým hitom. Kolegyne o nej hovorili sprostredkovane, s odkazmi na ľudí, ktorých Blanka nepoznala. To, čo ju upútalo, bol výsledok debaty na danú tému. Všetky príbehy o sebarealizácii, asertivite a chcení byť samým sebou zväčša končili rozvodom a následnou chudobou.

Červené víno v béžovej reštaurácii malo rubínovú farbu a plnú korenistú chuť. Blanka si práve vymieňala prázdny pohár za plný, keď ju štebotavo oslovila kolegyňa, ktorú naposledy videla na teambuildingu pred polrokom. Ivana mala vynikajúci chrup a podľa Blanky nízke IQ. Vyžarovala však sexepíl 21. storočia. Ivana sa pred časom presťahovala. Naletela na hrdý titul Európske mesto kultúry roka a uverila, že v Košiciach by chcel žiť každý. Nechcel. Ivana rozčarovane popisovala, že sa jedná o zavádzajúce označenie, ktoré navodzuje ilúzie nesúvisiace so skutočnosťou. Blanku to nezaujímalo, ale dvíhala prekvapene obočie a sústrastne pohmkávala. Keď sa Ivana vyspovedala, logicky očakávala prísun podobných informácií od Blanky. Zdala sa jej fajn. Taká chápavá. Mohli z nich byť dobré priateľky. Len škoda toho sťahovania, myslela si Ivana. Nadhodila otázky o priateľovi, prípadne deťoch. „Nechcem vyzvedať“, zakončila, rozhodnutá vyzvedieť čo najviac. Blanka pocítila nutkanie odísť bez akéhokoľvek komentára, ale premohla sa a otázky zhrnula odpoveďou: „Nič“. Ivana sa na ňu pozrela s ľútosťou a uvedomila si, že medzi tým, ako jej na prvý pohľad pripadala Blanka a Košice, existuje istá paralela. Pri stole s občerstvením si obe vzali pohár s jedným deci rubínovej červenej, povedali si nerozvité „ahoj“ a vybrali sa každá na opačnú stranu reštaurácie. Nie, že by tam šli s konkrétnym zámerom. Len spoločensky deklarovali ukončenie konverzácie. Obe dúfali, že sa v ten večer už nestretnú.

Blanka dorazila k rôznorodej skupinke. Zmiešané pohlavia, poschodia a oddelenia mohli znamenať ako-tak znesiteľné strávenie času, pri troche šťastia, azda aj diskusiu.

„Američania neustále proti niekomu bojujú. Je to v ich povahe. S Rusmi sú ešte stále viac-menej priatelia, Kuba a Irak už boli porazené, takže vojnu preniesli proti vnútornému nepriateľovi. Vyhlásili ju drogám, rasizmu, bezdomovectvu a zločinu všeobecne“, zanietene prezentoval názor mladík, ktorého videla Blanka prvý krát v živote. Vo firme bol buď nový, alebo prišiel z nejakej inej pobočky. Blanku zaujal. Témou, aj podaním. Vyzeral ako expert úplne na všetko. Blanke to v kontraste s predošlou konverzáciou pripadalo ako vítané osvieženie. Pocítila chuť zapojiť sa. Rozhodla sa vyčkať na správny okamih, najlepšie keď sa rozprávač nadýchne a bude tak môcť sama prezentovať náhľady na preberané témy. Po chvíli neúspešných pokusov votrieť sa do pozornosti zistila, že táto skupina pozostáva zo samých expertov a každý z nich mal väčšiu chuť vysvetľovať, ako počúvať vysvetľovanie niekoho druhého. Ona tiež. Jej odchod od skupinky k stolu s nápojmi zostal nepozorovaný niekoľkokrát. Blanka strácala trpezlivosť. Téma sa viackrát zvrtla a jej postrehy tak zostali nevypočuté.

„Najlegálnejšie dochádza k segregácii pôsobením voľného trhu, teda finančne.“, pokúsila sa Blanka zareagovať na čiusi poznámku súvisiacu s finančnou krízou. Okolostojacim sa zdala málo prínosná, preto len rýchlo a nezúčastnene pokývali hlavami a znovu nadviazali zamyslený očný kontakt s tým, kto mal posledný slovo. Dotyčný sa po istom čase definitívne stratil v odbočkách. Blankina pozornosť upadala a koncentráciu začala upriamovať na švédske stoly. Ich otvorenie bolo naplánované po riaditeľovom príhovore. To, že ho riaditeľ odloží, v pláne nebolo. Blanka mala chuť piť ďalej, ale za daných okolností to nepovažovala za najrozumnejšie. Uvedomovala si, že množstvo alkoholu, ktoré už mala v sebe, si žiada spoločnosť v tuhej forme. V prípade, že by pokračovala týmto tempom, večierok by zrejme prežila bez výraznejšej psychickej ujmy, ale mohla by si spôsobiť ujmu fyzickú.

Riaditeľ vstal, po skúsenosti si odkašľal len letmo a slávnostne. Roky praxe ho naučili vyjadrovať sa tak, aby si nikto nepamätal čo vlastne hovoril a nemohol to neskôr použiť proti nemu. Vo vetách Blanka rozoznávala slová kolektív, jednotlivec, tím, tímová práca, rozvoj a kríza. A švédske stoly boli otvorené. Znamenalo to, že odteraz mohli prítomní bezostyšne žrať. Keďže prístup k jedlu bol kvôli riaditeľovej indispozícii posunutý, ľudia posmelení hladom, si nakladali vo veľkom. Blanka si naložila aj krevety, ktoré za iných okolností nemusela. Jedlo si užila pri stole s kolegami z oddelenia marketingu a PR. Sedeli najbližšie k švédskym stolom. Okamžite odhalila, že v čele tejto skupinky stojí Svetozár, ktorému všetci familiárne hovorili Sveťo. Sveťova tvár prezrádzala, že pár mesiacov zanedbával spánok. A začervenané okolia nosa naznačovalo, čím tento čas vypĺňal.

Rozhovor osciloval okolo filozofických tém a všeľudských hodnôt. Bol príjemne abstraktný a Blanke pripomenul časy vysokoškolského štúdia. V povznesenej nálade zarecitovala: „úžasom ma napĺňa hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne“. Z tvárí prísediacich usúdila, že nie sú oboznámení s Kantovým dielom.

Blanka zapila krevety červeným vínom, ktorému plánovala zostať verná po celý večer. S pohárikom v ruke sa rozhodla vrátiť do skupinky, v ktorej cítila potenciál prejavenia sa. Prešla povedľa partie účtovníčok. Čakanie na otvorenie švédskych stolov si zjavne tiež skrátili pitím nevinne vyzerajúcich decových nápojov. Blanka útržkom začula „… faktúra alebo fraktúra! Kto sa v tom má vyznať.“ Tá veta ju takmer primäla zmeniť rozhodnutie o skupine, ku ktorej sa pripojí. Ale pochopila, že aj tak zrejme práve počula to najlepšie.

Pri vedľajšom stole sedel riaditeľ. Po príhovore a bravčovom soté s ryžou sa konečne uvoľnil a začal sa jemne knísať na stoličke. Jeho manželka to sledovala s neskrývanými obavami.

„Žiadna žena nie je geniálna“, hovoril riaditeľ žoviálne. Manželka sa blahosklonne usmievala a prísediaci manažéri deklarovali výrazné pobavenie.

„Ženy sú pohlavie takpovediac ozdobné“, pokračoval.

„Nikdy nemajú čo povedať, ale hovoria to roztomilo. Ženy predstavujú víťazstvo hmoty nad duchom a muži predstavujú víťazstvo ducha nad morálkou.“

Od stola sa ozval hlasný smiech, až sa ostatné skupinky zháčili, či sa riaditeľ náhodou nezabáva práve na nich. Blanka v tom momente pochopila, že postup cez platovú triedu G a F do vysnenej triedy E bude asi náročnejší, než predpokladala.

Po pódiu sa ponevieralo unaveno pôsobiace sláčikové trio, ktoré očividne neradostne vyludzovalo tóny pre ľudí zabratých do konzumácie a konverzácie. Čakalo sa na hviezdu večera, Lucku Bílu. Blanka si začínala byť istá, že táto firemná akcia bude prelomová.

Ku skupinke expertov sa pripojila s prázdnymi rukami. Rečnil práve hosťujúci zamestnanec zahraničnej pobočky. Jeho názory boli prijímané úctivo možno preto, lebo mal očividne na mieru šitý oblek a značkovú košeľu, alebo preto, lebo hovoril s výrazným nemeckým prízvukom, čo sa vo firemnom kolektíve považovalo za prejav nadradenej inteligencie. Blanka v ten večer svoju mieru sebaovládania definitívne vyčerpala. Okolostojaci ju nie a nie počúvať, tak vyskočila na stôl, ukázala bielizeň a okamžite si získala ich pozornosť. Plánovala nadviazať presne tam, kde ju naposledy „odkývali“. Zaskočení experti ju začali prehovárať, aby zišla dolu zo stola. Niekto v podobnej nálade ako teraz Blanka, zozadu anonymne zakričal: „ukáž piču!“ Zopár indivíduí to súhlasne zopakovalo. Čas už vtedy pokročil do fázy, kedy mali všetci podobnú farbu hlasu.

„Najlegálnejšie dochádza k segregácii pôsobením voľného trhu, teda finančne. O protizákonnej diskriminácii nemôže byť ani reči.“ Hlas Blanky plynulo prechádzal z mezzo forte do forte.

„Je to diskriminácia nanajvýš legálna, čo ju posväcuje na morálnu.“ Blanku niekto zniesol na zem. Plánovala myšlienku dokončiť stoj čo stoj.

„Ak niekto príde do obchodu, môže si tovar kúpiť či je Róm, Cigáň, Maďar, žena, žena po päťdesiatke, hendikepovaný…“ Blanka sa rozbehla.

„Ten, kto si tovar nemôže kúpiť, je človek, ktorý naň nemá.“ Zdalo sa, že Blanka nesmeruje k ničomu, čo by stálo za udržanie pozornosti. Ľudia však zostávali v nádeji, že ak ich nezaujme obsah, ešte stále to môže kompenzovať formou.

„Je teda protizákonné diskriminovať každého okrem chudobných. Nákup je teda legálnou a legitímnou diskrimináciou chudoby“, kričala Blanka.

„Byť chudobný nezodpovedá charakteristikám modernej demokratickej spoločnosti, v ktorej sú nákup a predaj hybnou silou. Chudoba je teda nežiaducou charakteristikou nielen preto, lebo žiť v nej je náročné, ale aj preto, lebo je spoločensky neakceptovateľná.“ Kolegovia napriek výške Blankinho hlasu začali smerovať pozornosť na jedlo, obrus, čašníkov, topánky a čakali, kto odíde z kolektívu ako prvý.

„Podobné myšlienky sú však v súčasnosti ešte stále nežiaduce a táto téma je rovnako ošemetná ako mafiánske pozadie niekdajšieho ministra spravodlivosti, či riaditeľova masturbácia v kuchynke.“ Posledná veta okolostojacich zaujala a Blanka si vyslúžila obdivný tlmený chichot bez ohľadu na predošlý obsah prezentovanej myšlienky. Bola spokojná. Povedala čo chcela a druhí ju dokonca odmenili uznanlivým pokývaním hláv. Mladík, ktorý na začiatku večera zainteresovane hovoril o medzinárodných vzťahoch USA pozval Blanku na drink. Blanke sa zdal sympatický, tak šla. Keby si vzala niečo z baru, nebolo by to pozvanie, preto si vypýtala Piňa Coladu. Mladík si vzal voľne dostupné víno. Blanka cítila potrebu byť zaujímavá. Fabulovala opilecké príbehy so záplavou detailov, ktoré mali fikcii dodať punc reality.

Po poslednej vtipnej historke sa mladík rozosmial svetaznalým fajčiarskym smiechom. Blanke sa páčil. Pripadal jej milý a romantický, až dovtedy, kým nezačal proklamovať heslo „keď sex, tak v trojke“. Blankin názor na to bol „čím nikdy, tým lepšie“. Štvorhviezdičkovú cenu za Piňa Coladu si zaplatila sama a spolu s krevetami ju išla vyvracať na štvorhviezdičkové toalety.

Po polhodine zvracania stála vyčerpaná Blanka pred umývadlom. Zrkadlo na ňu robilo „vaj-vaj, kiš-kiš, nemáš chlastať. Alebo si sa to mala naučiť.“ Blanka mu neprotirečila. Začula Lucku, ktorá medzitým zahájila svoj výstup. A aj keď sa na to Blanka necítila, vyšla z WC odhodlaná užiť si vrchol večera.

Hluk jej nerobil veľmi dobre. Z baru si vzala plastovú fľašu s vodou a zamiešala sa do davu. Keď Lucka spievala sugestívne premýšľavú „…hoďte si kamenem vy co jste bez talentu…“ Blanka sa zamyslela. V opileckom osvietení si uvedomila, že má tridsaťsedem rokov, a preto môže zodpovedne vyhlásiť, že neexistuje ani jedna oblasť, o ktorej by mohla tvrdiť, že na ňu má talent. V opačnom prípade by sa už určite prejavila. A keď Lucka spievala refrén druhý krát, Blanka sa napriahla a hodila. Verejne tým deklarovala svoj stav a vnútorné rozpoloženie. Plastová fľaša trafila Lucku tesne nad ľavé stehno. Otvorila sa a na znepokojivo priliehavých čiernych legínach vytvorila tmavú škvrnu. Lucka prestala spievať. Takúto intenzívnu reakciu na svoju pieseň ešte nezažila. Nasledoval zmätok, odhalenie a vyvedenie vinníka a následná scéna, v ktorej na mol opitá Blanka pred reštauráciou kričala z plných pľúc vulgarizmy na adresu riaditeľa, spolu s ústnou výpoveďou.

Lucie Bíla v ten večer už nespievala. Dokonca ani nerozprávala jednu zo svojich obľúbených chichotavých príhod. A Blanka už nepila. Znechutená sa posadila na obrubník vedľa reštaurácie a zapálila si. Keď sa situácia ako-tak ukľudnila, prišiel za Blankou zástupca riaditeľa, ktorý sa len nedávno prisťahoval z Mníchova. Niesol olivovú ratolesť v podobe plastového pohára s kávou. Lámanou slovenčinou sa pýtal, či si to Blanka nerozmyslí a nezostane. Že podobné veci sa na večierkoch stávajú a ľudia robia veci, ktoré neskôr trpko ľutujú. Blanka povedala, že kvôli tomu ľudoopovi nezostane ani o minútu dlhšie ako nevyhnutne musí. Zástupca označenie ľudoop nepoznal. Bol oboznámený len s niektorými, typicky slovenskými výrazmi. Tento pojem putoval v mysli nemeckého zástupcu riaditeľa zložitými cestami, až mu pripomenul výraz Ȕbermensch.

„Ľudoob? To je nejaký iný výraz pre nadriadeného?“, spýtal sa s nevinnosťou v očiach, ktorá hraničila s tuposťou.

„V podstate áno. Hoci v tomto prípade by bolo výstižnejšie označenie kokot.“, upresnila Blanka. Zástupca riaditeľa pochopil, že Blanka riaditeľa za nadčloveka nepovažuje a odkráčal nazad do spoločnosti.

Blanka vstala, zabalila sa do kabáta a pocítila túžbu prechádzať sa tajomnou nočnou Bratislavou. Okolo nej prešiel jemne podgurážený mladík, podľa kabáta z vyššej strednej vrstvy, ale o Blanku nezavadil ani pohľadom. Upútala však odrastenejšieho chlapca s tvrdými črtami tváre, ktorému spod goliera vykúkalo tetovanie. Prezrel si ju a zavelil na odchod k nej domov.

„Tak ideš?“, spýtal sa bez toho, aby čakal na odpoveď a načiahol sa po nej. Blanka stála s rukami vo vreckách a pomyslela si: „Ak existuje telekinéza, nech sa mi zdvihne ruka.“

Načiahla sa za ním a šla.