1/3

Dočítala som prvú tretinu súťažných textov. Tento príspevok obsahuje šesť hodnotených poviedok. Na úvod ešte raz zopakujem moje pohnútky hodnotiť súťažné diela aj slovne a zaregujem aj na niektoré ohlasy, ktoré táto aktivita vyvolala.

Je veľmi zaujímavé sledovať reakcie autorov. Najmä, v súvislosti s kritikou. Aj v prípade súťažiacich poviedok sa dá uplatniť Paretovo optimum – 80% textov je zlých a 20% je dobrých. Z tých dvadsiatich sa ešte vyčleňujú tie najlepšie. Keď ohodnotím osemdesiatim percentám autorov ich výtvor negatívne, alebo priemerne, je jasné, akým smerom sa bude uberať všeobecná nálada.

Schopnosť znášať kritiku, nech už je akákoľvek, považujem u autorov za ďalší vývojový stupeň. Nielen každý porotca a kritik, ale aj každý čitateľ má právo na svoj názor. To, čo sa páči jednému, nemusí sa zákonite páčiť druhému. Už som spomenula príklad mojej minuloročnej poviedky, ktorá utŕžila jednotky, aj desiatku. Niekomu sa absolútne nepáčila a iného naopak zaujala. Ja dávam v tejto súťaži za jedna len textom, ktoré nespĺňajú ani elementárne gramatické a štylistické pravidlá, obsahovo sú primitívne, chaotické a bez akéhokoľvek zmyslu. Každý porotca má však kritériá nastavené inak. Niekto hodnotí skôr pocitovo, iný skúma viac obsahovú stránku. Niekto prečíta viacero poviedok naraz a následne boduje podľa toho, na ktorú si spomenie. Poznám aj ľudí, ktorí keď vidia gramatické chyby, prestávajú čítať ďalej (netýka sa to len súťažných poviedok).
Človek skúsenejší v písaní, ktorý má načítané množstvo diel, prípadne adekvátne vzdelanie, či profesiu, vie porovnávať a zhodnotiť výtvor iným pohľadom, ako bežný čitateľ. Pri všeobecnom názore je rozhodujúca masa (názor ktorej vytvára úzka skupina). Ľudia sa radi pridávajú ku skupinám, aby nevytŕčali, aby na nich nebolo útočené, aby mali pocit súnaležitosti. Preto radšej zdieľajú väčšinový názor.

Podaktorí autori možno nechápu, že nehodnotím ich, ale len jednu súťažnú poviedku, ktorú zaslali. Práve tá urazenosť, následné hľadanie chýb v niečom inom, ako vo svojom výtvore, pocit nespravodlivosti a nedocenenosti budú nakoniec tým, čo môže odlíšiť kvalitných autorov od nekvalitných. Tí vyzrelejší sa čiastočne poučia, čiastočne mávnu rukou (lebo nadhľad je pri vnímaní kritík potrebný rovnako, ako schopnosť makať na sebe). A tí druhí zastagnujú vo svojich súkromných presvedčeniach a urazenosti. Možno podporovaní okolím a rodinou, možno len vlastným egom.

A keďže, ako hodnotiteľ, som tiež hodnotená, na niektorých pripomienkach sa zasmejem, iné vezmem do úvahy. Nenapadlo mi, že by kritiky niekto vnímal ako spoilery. Veď kritika v sebe už primárne nesie analýzu formy a obsahu. Vždy mám radšej, keď sa hovorí konkrétne. Za všeobecné vyjadrenia a konštatovania sa dá schovať všeličo, čo tak nakoniec byť vôbec nemusí. Sama týmto spôsobom pristupujem aj k hodnoteným textom. Charakteristika blogu umožňuje len určitý rozsah. Ale ku každej poviedke si počas čítania zapisujem konkrétne pripomienky a citácie z textu. Následne ich v určitých prípadoch (práve kvôli rozsahu) zovšeobecním, mnohé vynechám úplne. Ale OK, budem prezrádať menej a detektívka sa aspoň trochu zdramatizuje.
To, že poviedky anonymne slovne hodnotím, je mojou dobrou vôľou, nie povinnosťou ako porotcu. V podstate by som mohla (rovnako, ako ostatní), priradiť k dielam čísla bez akýchkoľvek komentárov, ktoré ma k danému číslu viedli. Niektorým textom sa venujem viac, ako iným preto, lebo niektoré to potrebujú viac, ako iné, prípadne si to z nejakého dôvodu viac zaslúžia. Od začiatku som hodnotila rovnakým štýlom. Ak niekto reklamuje nedostatočné skritizovanie, môžeme sa o tom pobaviť po súťaži (pre niektorých vysvetlím – opäť dobrá vôľa a nie automatická povinnosť vyplývajúca z porotcovstva). Vezmem si aj zápisník, kde mám popísané detaily ku každej hodnotenej poviedke.
Obrázky dávam na blog zväčša podľa vybranej hodnotenej poviedky. Na základe jej úrovne priradím najvýstižnejší obrázok, ktorý mi buď pripadá rovnako blbý ako hodnotený text, alebo ma zaujme inak. Ide o to, aby sa páčil najmä mne, pretože je to skrátka môj blog. Nehrniem sa s ním do súťaží blogov a robím ho preto, lebo chcem. To isté platí pre jeho čítanosť – kto chce, nech číta, kto nie, samozrejme nemusí.
Nemyslím si, že by moje kritiky spôsobili náhly pokles autorov v súťaži. Až taký vplyv nemám. Autori sú špeciálny druh, potrebujúci v pravidelných intervaloch zasýtiť. Kŕmia sa spätnou väzbou (najmä chválou a uznaním, iné typy hodnotenia zvyknú vyvrhnúť). Vidina cien a možností publikovania je tiež lákavá. Človek je tvor súťaživý. Zyšuje si ego, dokazuje si, že je predsalen v niečom lepší, ako ostatní. A keď to nevyjde, nič sa nedeje, lebo vstupy nie sú až také náročné, ako príprava na olympiádu. Tento rok bol skrátený počet zaslaných poviedok, aj znakov v rámci poviedky práve preto, aby bola kvalita vyššia. Neviem posúdiť, aké to bolo v minulých ročníkoch (hoci na základe prečítaného už začínam všeličo chápať). K tomu by sa vedel najlepšie vyjadriť jeden konkrétny človek, ktorý čítal a hodnotil všetko a v súčasnosti na súťaži neparticipuje. Je to škoda, lebo má obrovskú zásluhu na tom, že táto súťaž je tam, kde je. Rozhodne však nebude na škodu, ak moje recenzie privedú aspoň niektorých autorov k väčšej práci na dielach v ďalších súťažných rokoch – k následným čítaniam poviedok, korektúram, kráteniu, obsahovým, či štylistickým zmenám.

Po prvej tretine si dávam avizovanú hodnotiacu prestávku. Leto ešte bude dlhé…

Poviedka 41.
Patetickému deju fantasy poviedky, podobnej Faunovmu labyrintu, ale bez príbehu, ktorý bol v del Torovom diele primárny a ktorý dodával deju nielen podmanivý, ale aj tragický rozmer, predchádzal už samotný názov. Ako-tak zaujímavý, aj keď už tisíckrát obohratý moment – osoba vo vnútri obrazu, ktorú nikto okrem hrdinky nevidel, bol spomenutý okrajovo. Práve s tým sa autor mohol vyhrať viac. Poviedka bola napísaná „pekne“, bez chýb, ale prvoplánovo. Motív so zneužívaním, ktorý prišiel neskôr, ma zaskočil. Do poviedky nezapadal, pôsobil hrubo a pre príbeh bol zbytočný. Hrdinka ho nepotrebovala na to, aby sa dej vyvíjal. Priemer.

Poviedka 42.
Výborná hororová poviedka o čističovi s dobrými úmyslami, ktorý si svoju prácu začal užívať až príliš. Dobrý úvod, catchy vety, text mal moju pozornosť od samého začiatku. Kdesi uprostred som sa začala strácať, poviedka na mňa pôsobila zdĺhavo, ale znova ma nakoplo Grand Finale. Mimoriadne krvavý horor, s brutálne opísanými postupmi vraždenia, bol jednoznačne najlepším, aký som zatiaľ v súťaži čítala. Bol dostatočne pokleslý, nechutný a dobre napísaný. Trhanie častí tiel, opísané technicky dokonalo, vytváralo, napriek absurdite situácie, akosi samozrejmý dojem. Zaujímavo zvolené lokality a ekologické pozadie príbehu, dávali poviedke hlbší rozmer. Dĺžka textu uškodila. Škrtať sa malo najmä uprostred, aj keď chápem zmysel vystavania príbehu. Zaujalo by to však viac, keby to bolo kratšie. Výborný kúsok, ktorý možno bude mať miesto v zborníku, prípadne môže zaujať aj v Cene Béla. Veľmi vysoké hodnotenie.

Poviedka 43.
Fantasy poviedka s hororovými prvkami, peknými slovami a prirovnaniami, ktoré striedal slang. Z diela som mala zmiešané pocity. Rozprávkovosť prvej časti so zdrobneninami typu somárik, ktoré hovoril rozprávač v tretej osobe, sa zmenila na horor v druhej časti. Benediktín, obracajúci ľudí na vieru, vyriekol zaklínadlá? To by asi bolo rúhanie, či? K poviedke som si počas čítania napísala viacero pripomienok, celkovo ma však bavila a dala som jej nadpriemerné body.

Poviedka 44.
Sci-fi poviedka, s príliš dlhými vetami v úvode, pospájanými spojkami „a“, s hlavným hrdinom, ktorý vyznel ako vedľajší (napriek názvu a záveru). Viacvrstvovosť a striedanie dejov pôsobili mätúco. Kapitán pristúpil na požiadavku hlavného hrdinu príliš rýchlo, jeho žiadosť nenasledoval žiaden výraznejší rozpor. V poviedke s občasnými chybami bol kladený príliš veľký dôraz na opis prostredia a zvykov primitívneho národa, ktoré samé o sebe nemali pre pointu žiaden zmysel. Záver bol prirýchly, pointa očakávateľná a slabá. Napriek všetkému, v rámci tejto súťaže nadpriemer.

Poviedka 45.
Už začiatok fantasy poviedky predpovedal, že text bude plný elementárnych gramatických a štylistických chýb. Niektoré boli celkom vtipné („mám sa neučiť o seba postarať„, „no vec že čo sa tu deje je hrozné a kruté„). Textu chýbali čiarky, korektúra, dobrý nápad a kvalitné spracovanie. Bol rozprávaný v prvej osobe puberťáckym štýlom, plný nespisovných výrazov. Podpriemer.

Poviedka 46.
Romantické fantasy, alebo zamilovaný príbeh o dievčati s problematickým rodinným pozadím, ktoré chceli dvaja chalani a ona bola, chúďa, vhodená do víru udalostí a rozhodovania. Pripomenulo mi to čosi, čo spôsobilo pokazenie vkusu mnohým milovníkov fantasy a tiež pokazenie názoru na tento žáner, s tým rozdielom, že toto dielo bolo aj o drakoch. Poviedka bola prešpikovaná gramatickými chybami. Posledná veta, obsahujúca „náhli záblesk“, dala textu záverečný klinec do pomyselnej rakvy. Slabá poviedka, slabé hodnotenie.