|
|
 Ďalšia pomixovaná desiatka, do ktorej som zaradila poviedky dobré, ešte lepšie, ale aj zlé. A je v nej aj jedna, ktorá možno pôjde z kola von.
Poviedka štyridsiata šiesta:
No jo no… V texte som spoznala autora. Pravdepodobne. Nebolo to ťažké, lebo do mien postáv „ukryl“ to svoje. Ono by to aj bolo funny, ale čo s tým, keď je súťaž anonymná? S autorom sa navyše poznám, tak som hneď od začiatku zvažovala, či mi táto vedomosť zasiahne do bodovania. Z pohľadu iných autorov to nemusí vyzerať celkom fér. Ale… Tento autor pri posielaní poviedky do súťaže ešte nemusel vedieť, že budem v porote. Predpokladám, že z jeho strany to nebol kalkul, ale len vtipné hranie sa s textom. A vlastne, nedá sa vylúčiť ani náhodná zhoda mien, za ktorou sa dotyčný autor vôbec nemusí ukrývať. Takže bodujem tak, akoby dielo patrilo hocikomu. Ale podobné ťahy asi nie sú úplne najvhodnejšie, keď posielate dielo do súťaže, ktorá si vyžaduje anonymitu. Ono sa niekedy nedá vyhnúť tomu, že porotca si tipuje, ktoré dielo asi komu patrí. Najmä, ak už pozná štýl tvorby niektorých autorov. Ale napáliť to týmto spôsobom nepovažujem za veľmi šťastné.
Poviedka vyznieva akosi chaoticky. Ako sumár vtipných príhod podaných zväčša ako konverzačka, ktorá na mňa v istých momentoch pôsobila silene. Aj skutočne vtipné momenty zanikali v zálahe tých menej vtipných. V texte som sa obsahovo, aj vizuálne strácala. Stačilo trochu menej tlačiť na pílu.
Úvodná pasáž, z práce, bola ešte ako-tak. Ale keď šiel hrdina nakúpiť a prepadli ho Jožo s Ferom, začali byť dialógy už too much. Absurdnosť na mňa začala byť príliš absurdná. Narážka Katky na to, že by bola rada, keby ju, ehm, znásilnili deti, čo vykradli obchod, pretože jej starý je už na nič, vo mne zodvihla vlnu nevôle, aj keď bola myslená len ironicky.
Silených prirovnaní „som hladný ako dieťa z Afriky“, „potešil sa ako terorista z Afganistanu“, „vrhol sa na neho ako hajka na zdochlinu“ by som sa zbavila.
Manželka vila na mesiac a hrdina sa zamýšľal, či sa nestala upírom? Ale ak to mala byť súčasť absurdnosti, tak OK.
Poznámok k textu mám ešte zopár, možno ešte k záveru – bol fajn, aj keď pointa bola zrejmá od začiatku, keďže hrdina ju povedal hneď v úvode v práci. Čakala som, že to tak možno nebude, že sa to neodhalilo hneď v počiatočnej fáze príbehu, ale ono áno. V textoch, ktoré stoja práve na prekvapivej pointe, to nepôsobí najlepšie. Napriek tomu, nápad bol fajn, tá pointa, aj keď prefláknutá zbytočne skoro, bola zaujímavá, text bol miestami skutočne vtipný a dostal odo mňa lepšie body.
Poviedka štyridsiata siedma:
Vetou „Na znak nesúhlasu bez mihnutia oka vyhodím do vzduchu malého vtáčika letiaceho nado mnou“ sa hrdinka okamžite dostala do „zlého“ svetla.
Kto sám o sebe povie/pomyslí si „zavriem svoje krásne fialové oči“? Jedine totálny narcis (s fialovými očami). V podaní božského rozprávača, prípadne inej osoby, by to bolo síce trápne, ale aspoň prijateľné. Ale fakt tak opisovala hrdinka samú seba?
„Spýtal sa ma rozrušene Jack, môj otec a pritom riaditeľ školy.“ Otcovi a riaditeľovi školy hovorila hrdinka Jack?
Textu sa toho dá vyčítať veľa, ale skráťme to. Azda najväčšou chybou bolo, že dielo je neukončené a pôsobí ako prvá kapitola z niečoho dlhšieho. Poviedka to nie je. Ale aspoň vidno zárodok príbehu. V tejto desiatke ešte bude dielo, kde sa nekonalo ani toľko. Bolo to snaživé, detinské, nevypísané, slabé, ale neškodné. V súťaži podpriemer.
Poviedka štyridsiata ôsma:
Dielo zaujímavo prepájalo postapo s fantasy. Na poviedku tam bol azda príliš detailný popis boja, respektíve prípravy naň. Bolo by to adekvátnejšie pri dlhšom texte.
Autorom je ten, kto v diele písal spojenie nie je a nie sú zásadne spolu.
Bolo to snaživé, vizualizovateľné, ale v súťaži sú s podobnou tematikou aj lepšie diela. Boli tam aj chyby a poviedku radím do priemeru.
Poviedka štyridsiata deviata:
V prvej vete je trikrát spomenuté slovo špinavý v rôznych variáciách. Áno, čitateľ si postavu skutočne nemohol predstaviť inak, než špinavú. Ale ako si má predstaviť „nepredstaviteľne doškriabanú tvár“? Čo tak narábať s „predstaviteľnejšími“ prívlastkami tam a v takom množstve aké je primerané?
14-ročné dievča už nie je „dievčatko“. Toto označenie neevokuje adekvátne predstavy. Rozporuplne tak pôsobí veta „Dievčatko sa uvelebilo na jeho pleciach a posmelené riedeným rumom z ploskačky sa vypytovala na svojho záchrancu“. Tak po prvé, nevypytovala sa „na svojho záchrancu“, ale svojho záchrancu, po druhé – dievčatko sa fakt napilo riedeného rumu z ploskačky? a po tretie – to označenie v súvislosti s vekom sme si už vlastne povedali.
Rýchloopis hrdinu po záchrane dievčiny by vydal na samostatný román. Bolo to také rýchle bla, bla, bla, koniec sveta, bla, bla, počítače, bla, bla žena, trinásť rokov, dcéra, národná bezpečnosť, vlkolak, bla, bla, bla Noe, archa, nákaza, mutácie a šup nazad k inému príbehu o Čiapočke a o jej babičke z domčeka na stračej nôžke, ktorá silno pripomínala vedmu z Matrixu. Chýbali mi tam už len nacisti. Chaos, zmes nekonzistentných, zle vyskladaných motívov, neadekvátny názov, príliš veľa zvratov. Pointu som pochopila, ale cesta, ktorá k nej viedla, bola príšerná. Slabé.
Poviedka päťdesiata:
Lokalitu z poviedky poznám. Dokázala som si ju vizualizovať a príbeh sa pre mňa okamžite stal prežívateľnejším a bližším. To je tak, keď autor používa slovenské a známe reálie. Ale písala som o tom hodne už minulý rok, v hodnotení to zdôraznil aj Roman Bomboš, tak už len dúfať, že si to autori viac vezmú k srdcu.
V poviedke okrem iných vystupovali Jakub a pán Motúz. Boli tam chybičky, ale oceňujem slušné budovanie napätia a prežívateľný strach. Škoda toho dobrosrdečného záveru. Chcelo to zimomriavky až do konca. Za to body trochu dole. Ale inak vyšší nadpriemer.
Poviedka päťdesiata prvá:
Na začiatku som chvíľu vnútorne protestovala proti slovu „medvedi“, ale potom bol rozdiel medzi ním a slovom „medvede“ vysvetlený a opäť bolo dobre.
Poviedka o poľovníkoch, ochrancoch zvierat, o jednej ambicióznej reportérke a kameramanovi fungovala v primárnej rovine, aj v rovine metafory. Za zvieratá sa dá dosadiť iná skupina a podobenstvo je na svete. Ako si ho kto vyloží, je už na ňom.
Dávam toľko, aby bola šanca na to, že sa s poviedkou čitatelia ešte stretnú. Vytkla by som dĺžku. A áno. Inšpirácia Terrym Bissonom sa zrejme konala.
Poviedka päťdesiata druhá:
Rozmýšľala som, či bude mať poviedka podľa názvu niečo spoločné so Shakespearovou Zimnou rozprávkou. Nie je to síce presné meno hrdinky z tohto diela, ale hovorila som si, že nejaká inšpirácia sa udiať mohla. Už po prvých vetách bolo jasné, že sa neudiala. Ale tento úvod možno poslúži ako indícia nielen pre autora, ale aj do Ashovho zoznamu.
Sci-fi o budúcnosti s vyčerpanými zdrojmi energie sa rozbiehalo slušne. Vadilo mi časté prerušovanie dialógov uprostred vety.
Opisy Zeme v stave kolapsu by boli lepšie vizualizovateľné prostredníctvom zachytenia konkrétnych situácií. Vety typu „Bolo to totiž posledné miesto na planéte, kde ste za prácu nedostali síce zaplatené, ale mali ste kde bývať a čo jesť“ na čitateľa ťaživú atmosféru neprenesú.
No a záver? Toto bol zatiaľ najokatejší príklad toho, že text nebol poviedkou. Záver sa totiž neudial. Uvažujem o návrhu na vyradenie zo súťaže. Ak by to viedlo k nejakému ucelenému príbehu, mohol to byť nadpriemer. Ale takto, nula. Možno jeden bod za snahu. Toto dielo nie je poviedka a MCF je súťaž poviedok.
Poviedka päťdesiata tretia:
Steampunkový Ironman sa začal sľubne a skončil sa zle. Príbeh gradoval, mal svojskú atmosféru, v istých momentoch bol dostatočne akčný, ale hlavný súboj sa odohral príliš rýchlo. Nedal priestor na strach o hrdinu a záporák bol vyslovene odfláknutý. Priama reč bola neprehľadná, dialógy v nej nasledovali za sebou a neboli oddelené od textu. Čítalo sa to blbo. Nedotiahnuté, ale v súťaži priemer.
Poviedka päťdesiata štrvtá:
Počas čítania tohto scifíčka som si nič nezapisovala. Príbeh ma zaujal a zas som bola na chvíľu tým pravým čitateľom.
Vzťah hrdinu s Elvírou je popísaný dostatočne intímne na to, aby sa s nimi čitateľ zžil. V istých momentoch som sa neubránila paralelám s Matrixom. Malo to aj ekorozmer, cítiť v tom Orwella a nevadil ani dlhší rozsah. Ďalší tip na text do top five pre Cenu INTEL. A ktovie, možno aj do hlavnej ceny.
Poviedka päťdesiata piata:
Za predošlým sci-fi príbehom som čítala túto záležitosť, ktorej na sračkovitosti pridal aj fakt, že v kontraste s kvalitným dielom vyznela azda ešte horšie ako sama o sebe. Dobré dielo pred ňou na ňu vrhlo svetlo, v ktorom sa ukázali slabiny ešte výraznejšie. Okrem toho, že to bolo príliš dlhé, bolo to aj také triviálne a naivné, že je na mieste označiť to prívlastkom blbé. Takéto diela do MCF nepatria, aj keď uznávam, že fantázia v názve súťaže môže evokovať akúkoľvek vymyslenú kravinu. Schválne, nech si autor(ka) počká pár rokov, potom nech si toto dielo prečíta znova a ak spolu s jej vekom porastie aj sebareflexia, tak sa stavím, že sa chytí za hlavu a povie si niečo v zmysle A sakra!
Hrdinka mala 17 rokov, volala sa Annie a jej mestečko zničil netvor, ktorý mal hlavu ako „bájny Kraken“. Okrem nej tam boli aj Josh, Jennifer, Liam, Alex a ďalší. Samozrejme, nechýbal šťastný záver, pretože „Nakoniec sa rovnováha na zemi ustálila a ľudstvo sa znova obnovilo“.
Jedným z mála pozitív poviedky bola formálna stránka a pomerne vychytaná gramatika. Body sú na úrovni diela – hlboko podpriemerné.
Foto: Flickr
|
Mohol by som poprosiť o nejakú indíciu k č. 53?
Jimmy Pope
Indícia v zozname využitá. V názve zrejme išlo skôr o inšpiráciu iným podobným slovom s koncovkou -ion.
P.S. Ďakujem za reklamu. Je to zábava pre šerloka.
Ahaaa! ion mi momentálne evokuje len Oblivion…
P.S. Parádička. Trochu sa čudujem, že sa ti to chce, ale klobúk dole.
Nasla sa už nejaká poviedka , ktorej myslienka a dej niesli znaky niečoho nového ( neošúchaného)? Často sa recyklujú nápady a je vidieť nejaká ta inspirácia od známych autorov?
Znaky niečoho nového? Zložitá otázka… Nikto asi nie je natoľko sčítaný, aby rozpoznal, že dané motívy sú autentické, nové a autorské a nie sú odpozorované, zrecyklované, alebo formou epigónstva. Epigónstvo je „legálne“, ale nemusím ho. A aj napriek tomu som jednému dielu, ktoré by sa tak čiastočne dalo označiť, šupla pomerne dosť bodov.
Minulý rok bol v súťaži expert, ktorý to šťastou zhodou okolností a fungovania štatistiky dotiahol až do finále a ktorý tvrdil, že objavil tuším piaty prístup k sci-fi. Už si to presne nepamätám, ale rozhodne bol v tom, že jeho štýl je prevratný, novátorský a geniálny. Neviem, či si to okrem neho myslel ešte niekto iný, ale text to bol celkom čitateľný, takže si svojich fanúšikov našiel.
V súťaži určite sú mnohé kreatívne diela a originálne prístupy k jednotlivým myšlienkam. Ale ruku do ohňa za to, že skutočne patria autorom, nie sú odpozorované, či inšpirované ničím iným, že sú skutočne nové a zatiaľ sa nikde neobjavili by som asi nedala za nič. Natoľko sčítaná, aby som to mohla urobiť, bohužiaľ nie som. A vlastne neviem, či niekto je.
Ono vlastne nie je až také nevyhnutné napísať niečo prevratné a objavné. Už som to na blogu písala, ale niekedy je opakovanie fajn, tak dám znova story od Fera Jablonovského. Spisovateľ si šiel ľahnúť a v polospánku mu napadla geniálna myšlienka. Zobudil sa, rýchlo si to taký rozospatý zapísal do bloku vedľa postele a tešil sa, že má vo vrecku Nobelovu cenu, lebo niečo také prevratné a skvelé zatiaľ nikto nevymyslel. Ráno sa pozrel do bloku na to, čo si zapísal a bolo tam – muž a žena sa stretnú, zamilujú a rozídu sa…
Plynie z toho ponaučenie, že ono vlastne vôbec nie je dôležité čo. Je dôležité ako. Len aj téma muž a žena sa stretnú, zamilujú a rozídu sa môže byť popísaná ako evitovka, aj ako Shakespeare.
Mladý autor si dá posúdiť svoj výtvor starému a skúsenému umelcovi. Ten si dielo preštuduje a odpovedá mu: „Mladý priateľu, vaše dielo je dobré a originálne. Žiaľ, časti, ktoré sú dobré, nie sú originálne, a tie, čo sú originálne, nie sú dobré.“
Originálnosť sa jednak preceňuje a druhak z časti závisí od čitateľa. Neexistuje objektívne kritérium originálnosti, ktoré by platilo pre všetkých. Ak sa čitateľ dostane do súladu s príbehom, text v ňom prebudí nové myšlienky a pocity. Tým vzniká originálny zážitok z čítania.
🙂
tak, tak
Vdaka za odpoved. Niekedy ma napada ake to muselo byt,ked Verne napisal 20000 mil pod morom a ludia to citali. Na tu dobu neskutocne odvazne scifi. Podarilo by sa dnes take dielo napisak kde by si ludstvopovedalo ze pred starociami otom pisali v cene martinusu;-) .
Tesim na dalsie blogy ( hlavne na tie z konca zoznamu O:-) )
Toho týpka si pamätám. Tvrdil, že objavil tretí spôsob ako pristupovať k stretnutiu s mimozemšťanmi. Poviedka sama o sebe ušla, ale hentá hláška…to bolo vyslovene hlúpe 😀
Heh….Klub písačov sci-fi. Normálne som zabudol na to, že to fórum ešte funguje 🙂
Hej, tak to bolo. Dodnes nechápem, čo tým chcel povedať. Ale on toho potom ešte „narozprával“ toľko, že je to vlastne aj jedno.
„To fórum“ nefunguje, to fórum rozkvitá!
Predpokladám, že aj to, že manželka vila na mesiac s mäkkým „i“, je súčasťou absurdnosti. 🙂
Janka, čo by sme bez teba robili? Ty máš taký ten dar… ako to nazvať… vystihnúť vždy presnú pointu. Áno, v tomto prípade mojej 😉
Ďakujem za hodnotenie 🙂 Keďže mám taký nick jak mám nebudem sa radšej priznávať, ktorá poviedka je tá moja 😀 Dúfam, že oslový aj ďalších porotcov. No technická otázka: ak je priemer ešte stále taký nízky, tak nadpriemer môže byť aj 5 bodov… No nič, do septembra sa šampus búchať nebude 😀
Priemer je fakt priemer. Nemyslím to ako doterajší priemer v rámci mojich hodnotení.
Mrzí ma to. Vlastne ma vždy zamrzí keď som konfrontovaná so sklamaným autorom. Mám chuť to nejak udobrovať, že je to hodnotenie konkrétneho textu, nie autora, že v súťaži je veľa slabších diel, že aj ostrieľaní autori častokrát nezabodujú, že ostatní porotcovia to môžu a asi aj budú vidieť inak, že aj dielam, ktoré budú v hodnotení na nižších priečkach sa môže v budúcnosti zadariť nejak inak, že nabudúce to bude lepšie… ale to si určite povieš aj ty sám. Tak sry a good luck 🙂
Škoda že som si neprečital minuloročne hodnotenia. Ale čim priamejšie poukazanie na chyby bez servitky tym lepšie. Už teraz mam počmarany zošit s poznamkami čo nabuduce nerobit. Ale na 10 si stale verim 😀
dum spiro spero 🙂
V devatnastom storoci bolo tych odvaznych autorov asi viac, no Verne (alebo trebars H.G.Wells) mal to stastie ze sa stal znamym – mozno ho ludia viac chapali, pretoze vo svojich viziach sa od svojej doby zas az tak prilis nevzdialil. Naproti tomu trebars taky Henry-Rosny ostal viac-menej nepochopeny, ked opisoval nehumanoidnych mimozemstanov ktori nerozpravaju anglicky, mutaciu hlavneho hrdinu ktora ovplyvnuje jeho percepciu sveta, ci dokonca nebiologicke formy zivota. alebo ked zabludime do rise hororu, tak tu mame Poa a Lovecrafta, ktorych citatelia tiez ocenili az ovela neskor.
aha, no, genialitu niektorých autorov možno naozaj ukáže len čas…
😀
Tak dufam ze sa este nadychnem ked budem citat rozsudok.
,, napisal som , poslal som , vyhral som ,,
Nemá ťa čo mrzieť ;)Moja prvá súťažná konfrontácia. Hej, jasne že si to poviem, ale tá fráza je sama o sebe prázdna. Treba makať, vyfučať egá, zložiť si z hlavy korunu „pána ľudstva“ a ísť ďalej. A hlavne počúvať. Učiť sa na vlastných chybách, no sledovať aj chyby iných. A z toho, že občas niekoho naserieš, pretože si „ževraj nepochopila ako to autor myslel, alebo že vydavaným autorom sa vracajú z korekcií červené moria“ si nič nerob. Keby nebolo sklamaného, nebolo by víťaza. Podľa mňa to je znak, že to robíš dobre. Btw. ale vážne ma ide poraziť, keď zákazku mám v tlači po 6 korektúrach a vydavaťeľstvo si všimne opakujúcu sa hrúbku.:D
Tak ja zas tie gramatické veci až tak nevychytávam. Na to sú tu iní. Občas si niečo všimnem, ale nepochybujem o tom, že mi toho veľa unikne. Chyba sa stane, hoci v poviedke v súťaži by sa veru stať nemusela.
Pri poviedkach je fajn, keď sa dajú prečítať niekomu inému. Človek si vlastnú chybu všimne ťažko.
Ehm, tak vydavateľstvo? Hmm… No, čo už. Ale je vidno, že s názormi iných si už bol konfrontovaný, inak by ti sebareflexia a takýto triezvy pohľad asi nehrozili.
Navyše aj tá kritika je vlastne veľmi subjektívna. Iný človek by mal iný názor. Preto je aj zloženie poroty také pestré 🙂
Tak hej s tými názormi. To riešime už obsahovú stránku a formu. Niekomu stačí, keď si prečíta dielo kde si dokáže zimaginovať hlavného hrdinu a žije ním, hoci je celkovo dej nelogický a bez nápadu, alebo niekto prežíva problémy vo vzťahu pomocou knihy, aj keď je text klišoidný typu: rozpadne sa vzťah-obaja stiedajú partnerov viac ako je zdravé-dajú sa znova dokopy. Schluss, ende, happyend plus šestnásť pohlavných chorôb. 😀 Kašľať na to. Práve to je tá krása aký sme iný…
Ďakujem za hodnotenie. Zaujímavé, že to vnímaš ako inšpirované Matrixom, to mi pri písaní vôbec nenapadlo. Skôr som sa bál, že by príbeh mohol byť považovaný za slabší odvar toho, čo robil napríklad P. K. Dick. Podobne ako on, snažil som sa o navodenie paranoje, ale vedome by som samozrejme nikoho nevykrádal. Inak len na margo, poviedka je druhou z cyklu piatich, ktoré na seba chronologicky nadväzujú. Pôvodne som chcel napísať iba jednu kvôli MCF, ale začalo ma to baviť tak, že v tom stále pokračujem. Rastie to do novely. Prvá z tohto cyklu súťaží v anglickej časti (snáď to môžem povedať) a zabavil som sa rovnako dobre pri písaní ako pri prekladaní. MCF je dobrá vec 🙂
Inšpirovať sa Dickom je poriadny balvan. Toto som tam nepostrehla. Ale napríklad Blade Runnera mi už jedno dielo v súťaži stihlo pripomenúť.
Keď toho máš viac, možno je práve pre teba dobrým tipom selfpublishing. Dobré to bolo. Lúbilo sa a držím palce 🙂 Keď toho bude viac, možno ťa zaujme aj selfpublishing…
A ešte vďaka za pochvalu 🙂