SVSSKTP

Izbou sa šírili nepravidelné, kvílivé zvuky. Na pár sekúnd sa zastavili, stíchli, aby sa mohli rázne rozbehnúť s novou intenzitou. Artur Záhumenský ležal bez pohnutia na chrbte, ruky mal položené pozdĺž tela a pozeral sa do stropu.

V osemdesiatich dvoch rokoch si strop predstavoval tmavý, s malými štrbinami v omietke. Nočné zvuky spolubývajúceho stupňovali nevysvetliteľný nepokoj v jeho vnútri. Ten zvláštny nekľud Artura prepadával aj počas dňa a spôsoboval mu rozladenú náladu. Personál domova dôchodcov Šťastná jeseň života si to mylne zamieňal s nastupujúcou stareckou demenciou. Artur Záhumenský však vedel svoje. Patril k nechápanej a prehliadanej generácii, k menšine utláčanej väčšinou všetkých ostatných, dokonca aj inými menšinami. Bol ohrozeným druhom, tesne pred uhynutím, druhom, ktorý nikto nechráni, a čo je horšie, ani neberie vážne. Okolo polnoci pridal Artur k hlasným kvílivým zvukom zvuky chrapľavo-mľaskavé. Zaspal nerád a rovnako nerád aj vstal.

Rána v Šťastnej jeseni života mávali pre obyvateľov prívlastky zväčša v ostrom kontraste s názvom zariadenia. Artur skonštatoval, že močí stále dlhšie a dlhšie a že si to pri slabom prúde užíva stále menej a menej. Ani raňajky neprinášali zlepšenie. Chlieb s džemom býval už po chvíli tvrdým orieškom, a to napriek tomu, že bol obvykle čerstvý. Artur ho rovno prehĺtal. V to ráno si všimol, že to podobne robia viacerí prísediaci. Artur ich chvíľu sledoval a po dlhej dobe ním preletel záchvev čohosi pozitívneho. Nazvať to radosťou by však bolo trochu prehnané. Artur tú emóciu zaregistroval a prekvapila ho. Bol to zvláštny pocit spolupatričnosti s vrstovníkmi, ktorý ho zaskočil.

Amélia Beblavá odtrhla od kôrky posledný kúsok chleba a bez dlhého váhania ho poslala do sedemdesiatštyriročných útrob. Oproti nej sedel Artur Záhumenský. Amélia zauvažovala, či sa mračí kvôli niečomu konkrétnemu, alebo či čas vyformoval jeho tvár do tejto podoby. Tak, či onak, nepôsobilo to na ňu dobre. Lenže Amélia nadobudla pred pár rokmi špeciálnu schopnosť. Zabúdala na zlé a negatívne veci. Tie dobré si pamätala. Postupne toto nadanie zdokonaľovala, až bola schopná zabudnúť na čokoľvek negatívne v priebehu niekoľkých minút.

Tešila sa, kedy začne pliesť. Pohľadom zablúcila na stále ohybné ruky, ktoré akoby jej ani nepatrili. Sem-tam nejaká tmavšia škvrnka, ale inak „hotové ruky mladice, však?“ Arturovi z tej náhlej a nečakanej otázky zabehlo. Džem sa mu prilepil na vysušené podnebie a neobratný jazyk ho nebol schopný odlepiť. Amélia s úsmevom na tvári predvádzala Arturovi mladistvé ruky a Artur začínal pomaly modrať. Chlieb zapchal dýchaciu trubicu a Artur si ho začal vyberať rukami. Amélia sa stiahla a Artur Záhumenský po krátkom boji položil vybraný chlieb nazad, na tanier. Cítil sa trápne, čo len vystupňovalo negatívne pocity, ktoré v ňom už dlhšiu dobu prevládali. Amélia sa po chvíľke vybrala za svojou vlnou a ihlicami. Na tvári mala nežný úsmev, o ktorý sa postaral dar selektívnej krátkodobej pamäte.

Bartolomej Kvasnica sedel na lavičke v záhradke Šťastnej jesene života a zádumčivo hľadel na paneláky za plotom. Doliehali k nemu detské výkriky radosti, plač a mládežnícke zvolania plné expresívnych, neznámych výrazov. Nemal ich rád. Najmä typicky intenzívne, vysoké detské zvuky mali schopnosť spôsobiť Bartolomejovi tras rúk a zmršťovanie svalov.

Bartolomej bol, rovnako ako podaktorí ďalší obyvatelia Šťastnej jesene, výnimočný. Jeho dar vynikal vďaka veku deväťdesiattri rokov, ktorý bol aj na miestne zariadenie pozoruhodný. Napriek tomuto obdivuhodnému číslu, pôsobil Bartolomej Kvasnica dojmom mocného muža. Meral cez dva metre a stále chodil vzpriamene. Bol silný, raz dokonca pomáhal zamestnancom Šťastnej jesene prenášať nábytok, keď si jeden z príchodzích obyvateľov protekčne vybavil sťahovanie spolu s obľúbenou skriňou a posteľou.

Bartolomej Kvasnica nikoho nemal. Tak sa to aspoň javilo Arturovi Záhumenskému. Nikdy za ním nikto neprišiel a Bartolomej sedával na lavičke v záhradke úplne sám. „Skutočne šťastná jeseň života“, myslel si.

Bartolomejova mocná a pomerne rovná postava Artura fascinovala. Tento človek mu bol sympatický, a aj keď ho vlastne nepoznal, bol mu zároveň istým spôsobom blízky. Nikoho neobťažoval svojou prítomnosťou, nikoho o nič nežiadal a výrazu, ktorý mal v tvári, akosi podvedome rozumel. „Sympaťák“, myslel si Artur Záhumenský pri pohľade na starého, zachmúreného obra sediaceho na prehýbajúcej sa lavičke.

V ten deň mali prísť za Arturom Záhumenským Jakub Záhumenský s Elvírou Záhumenskou – Kovács. Jakub Záhumenský bol Arturov syn a Elvíra Záhumenská – Kovács jeho manželka. Bola to mladá žena, Artur odhadoval Elvírin vek pod štyridsať, čo ju v jeho očiach posúvalo k hranici dieťaťa. Pochádzala z hrdej rodiny Maďarov žijúcich na Slovensku. Tí len ťažko niesli Elvírine manželstvo s Jakubom Záhumenským, ktorý ani nevedel po maďarsky.

Jakub Záhumenský a Elvíra Záhumenská – Kovács so sebou doniesli aj malého Enriqua Záhumenského – Kovács. To meno Artura znepokojovalo a vyvolávalo v ňom potrebu hovoriť vnukovi Dušan.

„Tuším má Dušanko pocikanú plienku“, skonštatoval Artur, utierajúc si mokrú ruku do trávy.

„Si neviete zapamätať, že sa volá Enrique?“, podráždene sa spýtala Elvíra Záhumenská – Kovács. Artur si to pochopiteľne zapamätať vedel. Jeho neurčitý výraz však zmiatol aj Jakuba Záhumenského, ktorý Elvíru decentne skrotil veľavravným pohľadom. Ich dnešná návšteva nebola len taká, ako obvykle návštevy v domovoch seniorov bývajú. Jakub Záhumenský znova nadhodil tému prepísania Arturovho bytu. Veď Artur v ňom už aj tak nebýva a že to takto bude ľahšie, že oni všetko vybavia a Artur o tom ani nemusí vedieť. Žiadne starosti výmenou za zopár podpisov. Lákavá ponuka. Elvíra Záhumenská – Kovács v tráve prebaľovala Enriqua. Na chvíľu ho vtisla do rúk Arturovi so slovami, že aj tak to všetko robia len pre jeho vnúčika. Artur sa neurčito pozeral na malého chlapca a ten sa rozplakal. Elvírou začalo zvláštne trhať a najradšej by Arturovi dieťa vytrhla z rúk. Nechcela však pokaziť dobre načatú situáciu. Neprebalený Enrique sa v záchvate plaču pokakal. Znechutený Artur položil chlapca do trávy, z vrecka vytiahol látkovu vreckovku a začal sa utierať. Elvíra zas utierala pokakaného Enriqua a Jakub, ignorujúc zápach, aj neštandardnú situáciu, pokračoval vo výpočte pozitív vyplývajúcich pre Artura z prepísania bytu.

Spoza dvora doliehali do záhrady rytmické basové vibrácie, dozvuky novodobých nadávok a páriacich rituálov. Enriquov plač a Jakubove slová sa strácali a slabli. Svet Artura Záhumenského sa zrazu na pár sekúnd zastavil. Bolo to ako okamih, kedy sa do kvapôčky rannej rosy na liste stromu vpije ďalšia. Kvapka ju pohltí a chvíľu váha. Zastane, akoby bez pohybu, v tušenom napätí toho, čo má prísť. Artur v tom krátkom okamihu kvapôčky pred pádom z listu a finálnym roztrieštením sa zotrval len chvíľu. A potom sa počul povedať:

„Nie.“

„Čo nie?“ nechápavo sa spýtal Jakub Záhumenský.

„No nie!“ zopakoval Artur.

„Ale čo? Čo nie? Akože nie k notárovi? Tak dobre, dovediem nejakého sem.“

„Nie.“ Trval na svojom Artur

„Ale veď povedz, že čo, že..“ pokúšal sa Jakub Záhumenský pochopiť Arturovo rázne momentálne rozhodnutie.

„Nechaj ho!“ skočila do rozhovoru Elvíra Záhumenská – Kovács. Sledujúc Artura a nervózne obliekajúc Enriquovi plienku, zvýšeným hlasom hovorila niečo v zmysle, že presne toto vravela, že ona presne vedela, ako to celé dopadne, že toto sa dalo čakať, lebo Artur je hajzel, čo očividne pred chvíľou odhalil aj malý Enrique a hajzel ako Artur, si zaslúži presne toto a že sa naňho po Enriquovi teraz vyserú všetci. Artur, v stave padajúcej kvapky rosy z listu vstal a bez rozlúčenia odkráčal do svojej izby, kde takmer ihneď zaspal.

Viktor Pažitný si to rezkým krokom namieril priamo k Amélii Beblavej. Pozornosť k nej nasmeroval po smrti Kláry Veselej – do predčasného odchodu čipernej a zachovalej sedemdesiatničky. Jeho generácia mala to zvláštne čaro dvadsaťročných – takmer každý bol nezadaný. Viktor Pažitný by len s nechuťou rozbíjal vzťah niekomu, kto dospel až do tohto nádherného veku. Preto bol úprimne rád, že výber v jeho kategórii, od sedemdesiat do sedemdesiatpäť, na ktorú sa špecializoval, bol taký pestrý.

Viktor Pažitný, osemdesiatjedenročný, niekoľkonásobný starý mládenec, používal paličku ako doplnok. Vedel ňou zopár prudších pohybov, ktoré privádzali seniorky do varu. Patril do kategórie výnimočných členov Šťastnej jesene. Jeho špeciálna danosť boli vlasy. Husté, dlhšie, jemne vlnité a prirodzene tmavé vlasy. Prehrabol sa v nich a prisadol k štrikujúcej Amélii.

„To máme dnes pekný deň. Škoda, že ho nevidí Klárika“, začal. Amélia prestala štrikovať a so znepokojením v hlase sa spýtala: „Nie? A kde je?“

Viktor si uvedomil, že to nie je ono. Zdvihol sa a bez vysvetlenia odišiel. Urobil si jeden okruh po záhrade, prisadol si k Amélii a povedal:

„To máme dnes pekný deň.“

„To teda máme“, prisvedčila spokojná Amélia.

Artur sa zobudil až večer. Slnko už zapadlo a obloha bola na konci oranžovo-červená. Večeru nestihol, ale hladný nebol. Viktor Pažitný, Arturov spolubývajúci, sa pomaly chystal do postele. Prečesával si husté, polodlhé vlasy, ako to mával vo zvyku. Vedel, že Artur nie je vyslovene spoločenský typ, preto si aj odpustil obľúbenú otázku na tému pekného počasia v daný deň. Keď si všimol, že Artur je hore, odhodlal sa aspoň na oznamujúcu vetu: „dnes sme ale mali pekne“. Zvýšenie tónu hlasu v závere vety mu síce trošku chýbalo, ale bol spokojnejší, že prerušil ťaživé ticho v miestnosti. Artur Záhumenský súhlasne prikývol. Viktora to zaskočilo. Arturova socializácia degenerovala každým dňom a Viktor sa domnieval, že ani jej východisková pozícia nebola práve vysoká. Znak súhlasu, tobôž s oznamovacou vetou, od Artura Záhumenského neočakával.

Artur vytiahol z poličky sadu zlepených horaliek a po krátkom boji s obalmi podal jednu Viktorovi. Ten bol z náhlej Arturovej spoločenskej premeny šokovaný. A to ešte ani netušil, čo bude nasledovať.

Artur Záhumenský celú noc nespal. Stihol zjesť všetky horalky, zaváraný hruškový kompót a balíček soletiek zo zásob schovaných v rohu skrinky. V Šťastnej jeseni života sa pomaly začínal ďalší deň. Artur sedel v predklone na posteli a modlil sa, aby si prdol.

Viktor Pažitný už od rána vyzeral ako chodiaca reklama na Geriavit. Bol samý úsmev. Mohol si to dovoliť. Zubnú protézu mal od istého Karola, ktorý bol v oblasti zubných protéz považovaný za špičku.

Keď Artur prekonal rannú indispozíciu, obrátil sa na Viktora Pažitného s nápadom, ktorý bol výsledkom prebdenej noci a dlhodobej nespokojnosti s kvalitou postavenia seniorov, aj jeho vlastného postavenia v spoločnosti. V to ráno na raňajky nešli. Arturove vetné konštrukcie a opisy myšlienkových pochodov boli kľukaté. Ale Viktor Pažitný jednoznačne vyrozumel, že Artur zakladá niečo podobné ako klub seniorov, len by jeho činnosť bola viac podobná činnosti gangu. Pre hlbšie splynutie so skupinou Artur navrhol aj názov – Spoločenstvo výnimočných seniorov, s ktorými treba počítať. Pre zjednodušenie navrhol používať skratku SVSSKTP.

Okrem Viktora mal Artur ešte dva typy na členov. Boli by elitné zoskupenie, do ktorého by neprijali len tak hocikoho. Ako výhody členstva Viktorovi uviedol napríklad sebarealizáciu, odreagovanie sa a možnosť stúpnuť v očiach Amélie Beblavej, ktorú mimochodom tiež plánoval osloviť s možnosťou členstva. Viktorovi Pažitnému na opisovanom združení niečo nesedelo. Nevedel to však definovať. Naproti tomu si veľmi zreteľne uvedomoval možné výhody zblíženia sa s Améliou, prípadne s inými dámami podobných kvalít.

Artur Záhumenský mal v pláne zacieliť aktivity SVSSKTP na tie najnepriateľskejšie skupiny. Tými bolo primárne deti a tínedžeri. Nebránil sa však ani pôsobeniu voči dospelým v produktívnom veku. SVSSKTP mala vo všeobecnosti konať proti spoločnosti ako takej. Mala byť akýmsi anarchistickým prejavom vzdoru voči tým, ktorým sú ľahostajní, ktorí ich podceňujú, odsúvajú a považujú za bremeno. Chcel spoločnosti nastaviť zrkadlo a správať sa tak, aby majorita pocítila podobné pocity, ako oni. „Ak nás teda spoločnosť považuje za príťaž, tak ňou aj budeme!“, rázne ukončil Artur predstavenie SVSSKTP pred Bartolomejom Kvasnicom. Toho si vybral do organizácie spolu s Viktorom Pažitným a Améliou Beblavou. Viktorova celodenná mrštnosť a husté vlasy sa mohli hodiť pri rýchlych akciách, aj ako maskovanie. Améliina šťastná povaha a schopnosť zabúdať na zlé veci boli veľmi vhodné v prípade, že niečo nepôjde podľa plánu. Amélia bude spolupracovať a v prípade nezdaru ich nikdy neprezradí. Bartolomejovo podobné videnie sveta, spolu s jeho silou považoval v spolku za kľúčové.

Bartolomej Kvasnica si vypočul Arturov prejav mlčky, ale pozorne. Ani zďaleka naňho neplatil predsudok o hrubej sile bez mozgu. Bartolomej rozum mal, čo dal najavo veľavravným úsmevom, keď Artur dohovoril.

Presvedčiť Améliu Beblavú bolo tiež prekvapivo jednoduché. Argument elitného členstva v špeciálnom združení nezabral, rovnako ako ani apel na odloženie ihlíc a naštartovanie odlišných záujmov. Výhodou bolo, že Artur mal na jej presvedčenie viacero pokusov. Amélia nakoniec považovala za pozitívne argumenty fyzickej aktivity a dobrodružstva, s príchuťou čohosi zakázaného. Artura tým milo prekvapila. Tá subtílna, usmievavá sedemdesiatnička s mladistvými rukami bola zrejme kedysi poriadne číslo. A ak nie kedysi, tak sa takou stala v pokročilejšom veku. Rozhodne patrila k výnimočným seniorom, s ktorými treba ešte stále počítať.

SVSSKTP oficiálne zahájila svoju činnosť o dva dni neskôr. Artur potreboval dospať prebdenú noc. Všetci štyria si nastavili budíky na 23:30. Ale aj tak nikto z nich nespal. Plán bol jasný. Nebadane sa vytratiť zadným vchodom zo Šťastnej jesene života a vykonať pomstu na mieste, ktoré priťahovalo nepriateľov, ako Artur označil neseniorskú populáciu. Amélia mala strážiť dvere zadného vchodu. Nezamykali sa, ale mohli sa ľahko zabuchnúť. Zostať vonku po celú noc nikto z nich nechcel. Améliina stráž pri dverách so sebou niesla isté riziká, preto jej ju Artur s Viktorom vykreslili ako jednu z najdobrodružnejších a najvzrušujúcejších aktivít v živote. Dokonca aj Bartolomej sa posnažil a vyčaril čosi ako úsmev. Amélia naň však takmer ihneď zabudla.

Artur Záhumenský, Bartolomej Kvasnica a Viktor Pažitný sa vytratili z areálu Šťastnej jesene a zamierili k miestu prvej akcie SVSSKTP. Bolo ním detské ihrisko. Artur celú akciu strategicky riadil. Prikázal Bartolomejovi vytrhnúť zo zeme koníka na strune. Bartolomej Kvasnica sa poriadne zaprel do mäkkej pôdy a niekoľkokrát ním z celej sily mykol. Koníka zo zeme nakoniec nielenže vytrhol, ale mu aj zlomil sedadlo. Viktor dával pozor a popritom vyhadzoval piesok z pieskoviska na okolitú trávu. Pozornosti SVSSKTP neušli ani hojdačky, šmýkačka a preliezačky. Bartolomej sa činil a ihrisko demoloval akoby bolo z papiera. Po dobrej polhodine Artur uznal, že stačilo. Vyparili sa odtiaľ skôr, ako by človek dokázal povedať Hommo homini lupus est a Bellum omnium contra omnes.

Keď sa vrátili nazad, všetkých príjemne prekvapilo, že Amélia celý ten čas držala dvere. Trochu sa zarazila, keď videla zadýchaného Bartolomeja a od piesku ufúľaného Viktora, ale do postele si už líhala opäť spokojná.

Na druhý deň sa Artur nevedel dočkať reakcie spoločnosti. Predstavoval si znechutenie matiek, ich plačúce deti, ktoré teraz budú odkázané plakať doma a tiež v predstavách videl tichú závisť tínedžerov, obdivujúcich toho odvážneho rebela, schopného takej skazy. Po raňajkách sa členovia SVSSKTP stretli v záhrade Šťastnej jesene života a spoza plota sledovali svoje nočné dielo. V dennom svetle bolo určite ešte majestátnejšie. Dovidel tam však len Bartolomej a ten toho veľa nenahovoril.

Po takej náročnej akcii potrebovali prestávku. Rozpŕchli sa nebadane do rôznych kútov záhrady a venovali sa bežným aktivitám. Viktor Pažitný občas prišiel za pletúcou Améliou. To, čo podnikli včera považoval za odvážne a podobne to videla aj ona. Viktora to potešilo, lebo sa s ňou chcel mať rád. Čím skôr, tým lepšie. Čakanie považoval z logických dôvodov za nerozumné.

Artur Záhumenský snoval plány ďalších útokov SVSSKTP. Pozornosť nočných výjazdov smeroval na autobusovú zastávku, okná neďalekej školy, na stojany so sáčkami na psie výkaly a na pouličné lampy.

Raz týždenne štvorica absolvovala antispoločenské aktivity. Rozbíjanie sklenenej výplne zastávky si užili. Šlo to pomerne ľahko a výsledok bol mimoriadne efektný. Najmä keď sa Bartolomej Kvasnica postaral o vznik prvej pavučinky v skle, Artur si kopol a Viktor ešte udrel palicou, sklo sa rozletelo na približne rovnako veľké úlomky poriadnych pár metrov naokolo.

Rozbíjanie pouličných lámp bolo zložitejšie. Bartolomej hádzal silno, ale míňal. Viktor zas mieril presne, ale jeho kamienky k žiarovke sotva doleteli. Artur navrhol, aby Viktor viedol Bartolomejovi ruku. Ten ňou potom švihol a lampa so zažmurkaním zhasla. Viktora z toho prudkého pohybu bolelo rameno, tak sa v ten večer rozhodli vrátiť už po jednej rozbitej lampe. Artur bol sklamaný.

Po návrate do Šťastnej jesene sa vždy obávali, nakoľko bude Amélia považovať činnosť stráženia a pridržiavania dverí za pozitívny, respektíve aspoň za neutrálny. S neistotou sa prikrádali tmou k zadnému vchodu dúfajúc, že Amélia Beblavá bude na svojom mieste. Vždy ich milo prekvapilo, že Amélia držala. Viktor si uvedomil, že to o tejto tajomnej žene mnohé vypovedá. Amélia zrejme bývala za mlada divoká a dobrodružná, čo sa prejavovalo aj teraz. Nevedel sa dočkať, kedy ju konečne odbalí.

Keď seniori zničili všetky pouličné lampy v ulici, Artur rozhodol, že budú vytŕhať kanalizačné poklopy. Viktor Pažitný bol nespokojný. Táto činnosť by bola len v rukách Bartolomeja Kvasnicu. Artur mu teda zveril špeciálnu a veľmi zodpovednú úlohu vyhľadávania poklopov v tráve na dvore.

Paneláky zvierali polkruh uprostred ktorého bol, teraz už takmer zdemolovaný dvor. V jeho centre trónilo zariadenie Šťastná jeseň života. Členovia SVSSKTP nemali tušenie o tom, že medzi tínedžermi začala kolovať legenda o dezertnom LSD, ktoré človeku dodá nadľudskú silu a zmení ho na zviera. Kto si na ňom pochutnáva nevedeli, ale nikto z miestnych nemal chuť zisťovať to. Povrávalo sa všeličo. Vraj to bol švihnutý Karol, čo má doma exkluzívnu drogovú výbavu, ale mohla to byť aj partia z neďalekého gymnázia. Okrem značkových tenisiek mohli mať prístup aj k značkovému fetu. Nikto sa však nemal k tomu, aby si to v noci overil, a tak mali seniori naďalej voľnú ruku pri konaní odplaty spoločnosti.

Slabá participácia pri vytŕhaní poklopov Viktora Pažitného rozladila. Býval nevrlý a po návrate z jednej kanálovej akcie dokonca odmietol komunikovať. Len sa narýchlo vyzliekol, veci si neposkladal, dokonca si ani nerozčesal vlasy, len sa nespokojne uložil a so zachmúreným výrazom na tvári bez slova zaspal. Podobné správanie preňho nebolo typické a Artur vedel, že ak chce Viktora Pažitného v SVSSKTP udržať, bude s ním musieť začať počítať o niečo viac. Kým Viktor spal, vymyslel preňho ideálnu aktivitu, ktorá spečatí ich celoletné úsilie. Vymyslel úžasnú akciu, v ktorej mal Viktor využiť mladistvý vzhľad, dlhé, husté vlasy, paličku a ktorá mala byť korunovaná divokým večierkom v štýle, aký dozaista neodmietne ani Amélia Beblavá. Viktor Pažitný mal zohrať hlavnú úlohu v doteraz navýznamnejšej akcii SVSSKTP. Artur si všetko dôkladne naplánoval, dokonca si do zošita nakreslil podrobný plán priebehu aktivity. Nevedel sa dočkať rána, aby Viktorovi o všetkom povedal.

Keď Artur Záhumenský, spolu s ďalšími obyvateľmi Šťastnej jesene života pochopil, ze už nikdy neuvidí ako Viktor Pažitný potriasa hustou, tmavou hrivou, bol takmer obed. Až po niekoľkých dňoch sa dozvedel, že Viktor si v onú noc okrem prečesania vlasov zabudol vybrať zubnú protézu. Tá sa mu v spánku zošmykla z ďasien a zapadla mu do krku. Viktor Pažitný sa zadusil bez toho, aby dokončil svoj zámer s Améliou Beblavou.

Améliino výnimočné nadanie vymazalo spomienku na SVSSKTP takmer okamžite, ako vymazalo informáciu o smrti Viktora Pažitného. Napriek tomu sa však nevedela zbaviť neurčitého pocitu, že niečo nie je tak, ako by to malo byť. Keď sa jej Artur Záhumenský pýtal, či zrealizujú špeciálnu akciu na počesť Viktora Pažitného, len nechápavo krútila hlavou. Spolok výnimočných seniorov, s ktorými treba počítať prišiel v priebehu krátkej doby o polovicu svojich členov.

Vo dvoch to akosi nebolo ono. V Šťastnej jeseni života však už nebol nikto natoľko výnimočný, aby bol hoden členstva v SVSSKTP. A tak odvtedy vyrážal z domova seniorov už len jeden VSSKTP. Artur sa s Bartolomejom striedal a antispoločenské aktivity sa spomalili. Artur sa zameriaval na rozbíjanie školských okien a Bartolomej podľa plánu demoloval držiaky so sáčkami na psie exkrementy, dorážal už aj tak dosť zničené ihrisko a keď cestou natrafil na kanál s poklopom, vytrhol ho. Občas hodil kameňom smerom k oknám okolitých domov, ale neschopnosť mieriť okná zakaždým zachránila.

Artur vedel, že ten deň musel prísť. Od začiatku rozmýšľal nad tým, aké to bude, až ich chytia. Neudialo sa však nič. Vyzeralo to, že sa s daným stavom všetci zmierili, že obyvatelia sídliska prijali fakt zničeného okolia a prispôsobili sa mu. Keď sa Bartolomej Kvasnica vrátil z dvora s tým, že pri všetkej dobrej vôli už na ňom nie je nič, čo by mohol zničiť, Artur si uvedomil, že je koniec. Azda by tu bola možnosť presmerovať aktivity na vedľajší dvor, ale kým by tam došiel, bol by už určite na akúkoľvek záškodnícku činnosť priveľmi unavený. Naviac, začal mať dojem, že napriek neprehliadnuteľným skutkom SVSSKTP, ho spoločnosť naďalej nepochopiteľne prehliada.

S posledným vytrhnutým kanalizačným poklopom si Bartolomej Kvasnica uvedomil, že Šťastná jeseň života preňho nie je. Domov seniorov zo dňa na deň opustil a rozšíril rady životom ošlahaných  a všetkého schopných SBS-károv v neďalekom LIDLi.

Artur Záhumenský zostal v Šťastnej jeseni života jediný výnimočný. Améliu nepočítal, keďže sa jej výnimočnosť časom stratila v pokročilom Alzheimerovi. Nepokoj, ktorý pred časom pociťoval, postupne slabol. Vracal sa len občas. Vtedy si Artur náhle uvedomil, koľko nerozbitých okien na škole ho ešte čaká. Niekedy sa cez deň pokúšal dohodiť na ne spoza plota, ale zamestnanci Šťastnej jesene ho zakaždým nejak prerušili. Zväčša potom kričal niečo o zdemolovaní sídliska výnimočnými seniormi, s ktorými treba počítať a o odplate spoločnosti. Zriadenci ho vždy tíšili a na Arturove historky o nočných výjazdoch, rozbíjaní lámp, lámaní detských preliezačiek a vytrhávaním kanalizačných poklopov súhlasne prikyvovali. Artura to nezmiatlo. Vedel, že to len predstierajú. Ale napriek tomu ho to vždy nejak nepochopiteľne ukľudnilo.

Pár dní pred Vianocami sa uprostred izby Artura Záhumenského zjavili tri postavy. Arturovi sa zazdala trojica podozrivo zladená s podstatou Vianoc. Pri jeho posteli stáli muž a žena s dieťaťom v náručí. Myšlienka, že tento rok prišli Vianoce o čosi skôr a v neobvyklom prevedení, ho pobavila. Elvíra Záhumenská – Kovács rozpačito pozrela na Jakuba Záhumenského. Pred návštevou Artura Záhumenského sa snažila pripraviť na všeličo, ale jeho nevysvetlenému, hlasnému smiechu pri najlepšej vôli nerozumela. Zato Enrique vysvetlenie nepotreboval a rozosmial sa spolu s dedom. Arturovi detský smiech tentokrát nevadil a načiahol sa za vnukom. „Ahoj Dušanko. To je sranda, že?“ Elvíra prevrátila oči a Enriqua Záhumenského – Kovács od Artura odtiahla.

Keď Artur Záhumenský podpísal všetky papiere, začal byť unavený. Sklopil hlavu a zahľadel sa na pravidelný vzor v linoleu. Bol výrazný a na krátku chvíľu zamestnal celú jeho pozornosť. Vlnil sa až k nohe postele a mizol kdesi pod ňou. Elvíra Záhumenská – Kovács sa sklonila k Arturovi a na rozlúčku povzbudivo dodala: „Ale dedo, veď si tu nežijete zle.“

„Nežijem. Nežijem“, pritakal Artur.

Foto: Uqbar is back