|
|
 Je to dlhý text. Vyše 1500 znakov. Jedna poviedka v súťaži mala len niečo nad 800. Je to dlhý a netrendy text.
Napriek tomu, že tento rok nehodnotím poviedky a neporotcujem, mám dojem, že na MCF makám viac ako kedykoľvek predtým. Od nájdenia a oslovenia porotcov tohto ročníka, vrátane anglickej Fantasy Award, cez zabezpečovanie čítačiek pre porotcov (tento rok aj pre finalistov), riešenie eventov, tlačových správ, nového webu, oslovovanie a nachádzanie nových partnerov pre súťaž (vydavateľstvo Tatran a SLVR), zabezpečenie záštity primátora Bratislavy, a potom také tie drobnosti, ako spravovanie fan page na FB a Instagrame, cestovateľské fotky zborníka Fantázia 2014 zo sveta, naháňanie porotcov, videokomentáre a zopár ďalších.
V zime som si strihla projekt Cena ScifiKozmos, aj keď tam si to hodne odmakali najmä ľudia z portálu scifi.sk. Nie je dobré byť nekonkrétny a schovávať individuálnu robotu za imaginárny celok, takže, Ružena Srnková (alias Rose, ktorá tento rok poctivo bloguje o poviedkach z MCF), Šaňo Schneider, František Gago a ako administrátor fungoval Stano Lacko. Zo súťaže mi zostal výber poviedky do každého čísla Kozmosu. Na ceste je poviedka Barbory Vinczeovej a nasledovať ju bude dielo spomedzi finalistov tohto projektu, od Janka Gálika. Kto to bude ďalej zatiaľ neviem.
Je toho dosť, ale mimoriadne ma teší, že odkedy súťaž organizujem a odkedy sa z CeFy stala MCF (jop, skratka CeFa už je neaktuálna od roku 2013), veci sa evidentne zmenili a pohli vpred.
Stále je však na čom makať. Tento rok som z istých dôvodov už akosi nemohla dať Pohodu a ani projekt Rozbaľ to Bratislava. Škoda, no… Vízie však sú a možno aj celkom smelé. Okrem e-kníh časom pridať aj audioknihy, výraznejšia podpora anglickej Fantasy Award a azda jej rozšírenie na stredoeurópsky región (veď prečo nie?), čoraz zaujímavejšie mená v porote FA a účasť zahraničných porotcov na vyhlasovaní. Tiež by som bola nesmierne rada, ak by sa vďaka partnerom podarilo zabezpečiť súťaži širšiu medializáciu, aby vyšli rozhlasové spoty a outdoor… Aby sa prihlásili ďalší autori a zároveň sa oslovili čitatelia, ktorí možno ani netušia, že každoročne vychádza čosi také ako zbierky poviedok Fantázia. Alebo si to zamieňajú s časopisom, ktorý už neexistuje. Nemajú šajnu o tom, že existuje slovenská fantastika a ak hej, majú voči nej predsudky.
Možno niektorých zaujíma situace kolem anglickej e-knihy. Vec sa má tak, že e-kniha je hotová už nejakú tú dobu. Dlhú dobu. Teraz ide o technické zaradenie multimédií. Ak by v knihe neboli, dala sa pustiť von už na jar. Najprv to šlo, potom zas ani veľmi nie a keďže chceme, aby bolo všetko OK, aby ich zobrazovali všetky čítačky bez problémov, tak ešte chvíľu vymakávame. Aby som bola konkrétna, lebo konkrétnosť je fajn, vymakáva Ivan.
Z každej strany počúvam, aký je tento ročník fajnový. Aké sú poviedky kvalitné. Petra Polnišová mi hovorila, že sa o porotcovaní bavila s Ľubošom Kostelným a ten ju varoval pred záplavou odpadu, katastrofálnej gramatiky, štylistiky, školských slohov, chorých výplodov. Dvakrát som si strihla porotcovania, veru také poznám a chápem o čom hovoril. Ale ona sa len čudovala, že veď to vôbec nie je až také zlé. Že sa jej viac-menej skoro všetko páči a že aj keď tam je trochu odpadu, tak to rozhodne nie je nijak hrozné.
Podobne sa vyjadril Jozef Karika. Porotcovanie si strihol už v roku 2010 a tento ročník je to vraj celkom iné kafe. Že je to čosi odlišné od toho, čo si pamätá z minulosti, latka sa zdvihla a úroveň zvýšila.
O tom, že chválil Karol Horváth, asi už ani netreba hovoriť. A to vyjadrenie, že je to najlepšia súťaž, v ktorej kedy porotcoval… to zahreje pri srdiečku.
Mnohí autori si zaslúžia podporu. Ak by ju mali, skutočne by mohli preraziť a byť aj v rámci lokálnych podmienok bestselleroví. Iste, podľa jednej poviedky sa nedá súdiť komplexná tvorba, ale o čomsi to už svedčí.
A sú aj autori, ktorí by si radšej mohli nájsť inú zábavku. Je to tak vo všetkom. Stačí sa pozrieť na Superstar. Sú tam viacerí, ktorí sa počujú celkom odlišne a myslia si, že vedia. A publikum pritom trpí. A keď im poviete, že to nebolo dobré, tak sa urazia. Myslia si, že im chcú zle, že tomu nerozumejú a začnú okolo seba kopať. Bóže, koľko agresívnych, urážlivých, výsmešných mailov a správ som podostávala počas organizovania… Od takých, že som si súťaž kúpila, že píšem zlé romány (žeby veštec?), cez to, aká som prekážka v rozlete autorov, až po zopár vulgárností a vyhrážok zväčša od moralistov, ktorí deklarovali, že im moje vulgarizmy prekážajú. Najhoršie to bolo vtedy, keď som blogovala o poviedkach. Občas som dávala dosť tvrdo, takže som aj čakala, že sa ozvú tí citlivejší. A niekedy to bolo docela peklo. Aj keď som bola pripravená na všeličo, niektoré veci ma fakt zaskočili. Bol to jeden z dôvodov, prečo som s hodnotením a s písaním o poviedkach prestala. Dozvuky trvajú dodnes.
Doteraz nechápem jedincov, ktorí sa upnú, čítajú a reagujú a vždy zásadne negatívne a rýpavo. Občas som niektorému odpísala aj vetičku, že ak ho to irituje, tak mu odporúčam čítať niečo iné, ale potom som sa na to vykašľala. Z mnohých podobných reakcií cítiť F-kovú diagnózu a na tú je každá rada a reakcia krátka. Je fuk, či budem milá a chápavá alebo mu oplatím rovnakou mincou. To oplácanie zväčša spustilo lavínu, ktorú som nemala čas ani chuť riešiť. Najlepšie je nechať tak. Len si tak niekedy vravím, že doprdele, aj toto sú voliči…
No, ale spamovalo ma to statočne a keď sa k tomu pridalo zopár ďalších vecí, bola som krôčik od toho celé to nechať. Každý rok na jeseň som si hovorila, sakra, načo sa snažiť? Má to vôbec dáky zmysel? Ale minulý rok som sa rozhodla poňať to inak. Zamerať sa jednoznačne na organizovanie, na rozvoj súťaže ako takej a ono to ide. Výsledky sú super a aj keď sa zväčša schovajú pod množné číslo, tak ma tešia. Ono na všetko treba čas. Na to, aby sa zmenilo zaužívané používanie skratky CeFa na MCF, aj na to aby bolo jasné, kto vlastne na MCF maká (nie, nie je to žiaden ansámbel).
Organizovanie súťaže ma baví. Priznávam, je to celé čiastočne komplikovanejšie tým, že som aktuálne vo ôsmom mesiaci tehotenstva a to, či prídem na Bibliotéku je tak trochu vis major. Ale budem sa snažiť. Je fajn vidieť výsledok toľkej roboty a zožať za hrsť poľnej trávy 🙂 Ak to nový človek dovolí, budem tam.
Čo sa týka webu, v rámci pretrvávajúcich technických a časových problémov, na blogu definitívne ruším diskusiu. Ospravedlňujem sa najmä Lukášovi, Ashovi a Damianovi/Dávidovi.
@Lukáš – zaujímavé a aj keď som to asi celkom nepochopila, obdivujem akú si si dal námahu. Bolo to mimoriadne…, mimoriadne… iné. Vďaka, že čítaš.
@Ash – neviem, možno je to fakt náhoda a skutočne je to tým, že poviedky porotcom viac sadli. Ale skôr si fakt myslím, že je odlišný ročník. Karol Horváth spomínal, že porotcoval v súťažiach, kde niektoré roky nebolo čo vybrať a potom prišiel náhle ročník a nedalo sa vybrať, lebo všetko bolo také dobré. Vraj to skrátka takto nejak v súťažiach funguje. Prečo, to netuším. Z času na čas sa vraj objaví ročník, ktorý je výraznejší. Ale bohvie ako to je. Ak sa ti to nezdá, môžeš sa na vyhlasovaní spýtať stabilných porotcov. Napríklad Ivana Harmana, keďže Cenu Bibliotéky bude tento rok reprezentovať niekto iný.
@Dávid – vďaka. Veľmi ma teší, že súťaž vnímaš takto. Súhlasím, za výraznejšej podpory autorov by sa z viacerých mohli stať Karikovia, či Červenákovia. A hej, sú to ľudia bez editorov, ktorí sa vymakali alebo vymakávajú sami. Ale o to ide – úspešný autor, ktorý si chce hovoriť spisovateľ a z písania chce žiť, musí byť v našich podmienkach samostatný a univerzálny. Neexistuje tu nič také ako knižný agent, ktorý autorovi pomôže nájsť najvhodnejšieho editora a pomôže mu s vydaním románu. Zopár autorov, ktorí ma oslovili a ktorých diela sa mi páčili, som odporučila ďalej. Ale to sú, samozrejme, výnimky. Autori u nás musia byť nielen dobrí v písaní, ale aj v selfprome. Tak to skrátka je. Musia byť odhodlaní, akční, robiť si kontakty a vedieť ich využiť a ak si ich niekto všimne a bude mať dobrú vôľu, azda pomôže. A ak chcú preraziť, musia byť veľmi precízni. Musia vlastne neustále písať, mať z toho nielen srandu a pasiu, ale skrátka obyčajnú robotu. Najlepšie ak vyprodukujú dva romány ročne, ktoré sa budú dobre predávať. A hej, marketing určite pomôže. Ale tú robotu si skrátka autori musia odmakať sami. A to je pre väčšinu „normálnych“ ľudí, ktorí majú „normálne“ zamestnanie a rodinu celkom nedosiahnuteľné. Preto sú pre mnohých úspechy s poviedkami maximum čo kedy dosiahnu, aj keď azda majú (čo sa talentu týka) naviac. Súťaže, videokomentáre, blogy… to všetko môže fungovať podobne ako kurzy písania a workshopy a môže to pomôcť autorom zlepšovať sa. Ale ďalšia robota je už na nich. Asi som odbočila, čo? Ale v zásade tak nejak. A až na tých „kumpánov“ (žiadni neexistujú, hoci by sa občas aj celkom zišli) súhlasím a ďakujem 🙂
Vidíme sa v piatok 4. septembra o šiestej večer v Martinuse na vyhlasovaní finalistov. Som veľmi zvedavá, kto to dotiahne do finále. Do hlavného, aj do tých čiastkových. Niečo sa už črtá (aktuálne je kompletné hodnotenie od troch porotcov MCF, dvoch z FA a jednej „žánrovej“), ale po skúsenostiach už viem, že aj jediné hodnotenie vie zamiešať karty, takže isté to zatiaľ nemá nikto. Ani tá desaťbodová od Kariku. Ale, úprimne, potešilo by ma, keby sa jej zadarilo.
Foto: pixabay
|