SAMOVRAŽEDNÁ CESTA GEJZU TRTÍKA

Gejza Trtík toho nikdy veľa nenahovoril. Nie že by nemal čo. Skôr nemal komu. A navyše bol navyknutý počúvať.

Uršuľa Trtíková, rodená Faková, sa jemne knísala na kresle a priam nečujne si mumlala: „hladko – obratko, hladko – obratko, hladko – obratko“. Na okná mlátil snežoprš, ako Gejza žartovne nazýval túto zmiešanú, nepríjemnú hmotu. Bola to daň za severnú orientáciu bytu.

Blížili sa Vianoce, čas radosti, pokoja, lásky a zmierenia. Gejza vstal, vypol pískajúci telkevízor, otvoril skriňu na chodbe a vzal si kabát. Uršuľa prerušila mumlanie a bez toho, aby odtrhla pohľad od červeno-ružovej dečky pod zelenkavo-belasú vázičku z Quelle, zakričala do chodby:

„Zober si šál. Ten sivo-modrý.“

Gejza stál pred skriňou. Pozeral na komíny zo svetrov a šálov. Pripadalo mu, že ich je tu nekonečne veľa. Keď skončil jeden, začal sa druhý. Siahol po sivo-modrom, ale zháčil sa. Ruka skĺzla nižšie. Vybral červeno-čierny, uviazal si ho a odišiel. V ten večer sa Gejza Trtík rozhodol, že svoju existenciu definitívne ukončí. Samovražda bol jediný možný krok v jeho živote. Videl v nej šancu ako utiecť pred depresiou, Uršuľou Trtíkovou, pred nekonečným klbkom pleteniny, pred severnou orientáciou, pískajúcim televízorom a sviatkami.

Bolo pochmúrne, mokro, klasická bratislavská zima. Gejza kráčal so sklonenou hlavou. Nové myšlienky vystriedali spomienky. Život psychiatra ich je plný. Gejza bol dobrý psychiater. Svojim pacientom rozumel. Dokonca si s nimi občas aj poležal. Pomaly sa blížil k Novému mostu. Počas svojej bohatej praxe zistil, že toto miesto ponúka lákavú možnosť ukončenia života. Pripomenulo mu však aj mlčanlivú Kláru, ktorú poloutopenú vytiahli z Dunaja po skoku z mosta. Bolo to už dávno. Klára mala šťastie, ale v očiach smútok a Gejza sa jej pokúšal porozumieť.

„Tak vy ste sa chceli utopiť?“, spomínal si na naivné otázky, ktoré Kláre spočiatku kládol. Klára nezvykla odpovedať. Až keď si na ňu po pár mesiacoch spomenul ktosi z rodiny, dozvedel sa, že Klára je vlastne morská panna. Teda v jej prípade riečna.

„Mlčanlivá riečna panna Klára.“ Povzdychol si Gejza Trtík a prešiel cez Nový most bez zastavenia.

Gejza Trtík bol vysoký, štíhly, takmer päťdesiatnik. Bolo zrejmé, že kedysi sa v ňom ukrývala výbušná energia. Ale dnes už nie. Miesto toho, aby pacientom choroby mysle vyhováral, začal ich chápať. Dokonca niekoho z času na čas v dákej zaujímavej halucinácii aj podporil. Zažil však aj časy, kedy pacošom (ako zľahčene označoval psychicky chorých, či poznačených) ilúzie nemilosrdne bral. Spomenul si na istú excentricky vyzerajúcu dievčinu, klasickú hraničiarku. Rozprávala mu príbehy svojich tetovaní a rezných rán. Tiež s nadšením popisovala, ako si bola s priateľom nechať vyveštiť minulé životy. A vysvitlo, že jej priateľ bol Winnetou a ona Rybana. V tých časoch chcel Gejza Trtík silou-mocou každého vyliečiť. Preto bezmennej dievčine kruto oznámil, že Winnetou je vymyslený a Rybana tiež, že v skutočnosti nikdy neexistovali, a tak to nemohli byť ich minulé archetypy. Dievčina výrazne posmutnela a nahor stúpajúca sínusoida jej duševného rozpoloženia začala pozvoľna, ale neprehliadnuteľne klesať. Dnes by to už neurobil. Radšej by s ňou prebral Poklad na striebornom jazere. Možno by teraz mala o pár rezných rán menej.

Gejza Trtík smeroval k autobusovej stanici Mlynské Nivy. Bol odhodlaný zasebevraždiť sa pri prvej príležitosti, ktorú bude považovať za vhodnú. Bez hlbšieho premýšľania vedel, že Bratislava mu neposkytuje dostatočné podmienky na ideálne ukončenie vlastného života. Profesia mu umožnila zoznámiť sa s najrôznejšími scenármi samovrážd. Najviac chápal klasický skok z okna. Párkrát si ho pri spoločných, hladko-obratkových večeroch s Uršuľou aj otvoril. Lenže tretie poschodie nedávalo dostatočnú záruku vytúženej smrti, skôr doživotného zmrzačenia, takže vždy zostal len pri vetraní. Chcelo to niečo iné. Samovraždu na mieru. Takú, s ktorou bude spokojný. Jedná sa o posledné sekundy jeho života, takže by mali za niečo stáť.

Ako prvý odchádzal autobus z nástupišťa číslo šestnásť. Smer Košice. Gejza si kúpil lístok a posadil sa dozadu k oknu. Kombinácia dažďa, nízkeho tlaku a rytmického zvuku motora Gejzu uspala. Snívalo sa mu o krásnej dlhovlasej Uršule, ktorá v úpletových šatách, predznamenávajúcich veci budúce, tančila na lúke. Bola mladá a pôvabná. Držala sa za ruky s Ivanou Kosťovou, súčasnou primárkou a veselo sa smiali. A keby len to… Po čase sa zastavili a začudovane sa začali rozhliadať okolo. Všade zvonilo. Rozplývali sa, mizli, zvonenie bolo čoraz výraznejšie. Otvoril oči, zvonil telefón. Volala mu Uršuľa. „Určite si v skrini všimla sivo-modrý šál“, pomyslel si a vypol mobil. Kedysi by začal sen freudovsko-jungovsky vyhodnocovať. Závery by mohli byť pre jeho účastníčky trochu nepríjemné. A možno by také boli aj preňho. Gejza Trtík sa dostal do životnej fázy, v ktorej sa podobným veciam len pousmial. A napriek tomu, že bol psychiater, nič z toho nevyvodil a pokojne zaspal znova.

Zobudil ho chlad prichádzajúci z otvorených dvier. Zažmurkal, vykukol z okna, rozhliadol sa. Bol v Banskej Bystrici. Bez toho, aby o tom intenzívnejšie uvažoval, zobral si kabát a vystúpil. Mobil nechal ležat na sedadle. Už ho nepotreboval. Do jeho samovražedného plánu nezapadal.

Bolo niečo pred polnocou. Podvihol si golier na kabáte, zastrčil ho pod červeno-čierny šál, ruky vopchal do vačkov, prikrčil sa a vybral sa v ústrety personalizovanej samovražde. Smer bol čisto intuitívny. Ako psychiater vedel, že ľudská intuícia je značne podceňovaná. Jeho to momentálne ťahalo smerom na Brezno. Vo vzduchu viselo niečo, čo Gejzu Trtíka napĺňalo istotou správnej voľby. Ale možno to bol len zápach z blízkej Biotiky.

Gejza sa zastavil na rázcestí na konci mesta. Intuícia mu našepkala ľavú stranu, tak po nej vybehol rovno do lesa. Bola noc a zima, ale na rozdiel od Bratislavy tu nepršalo. Nebol ani sneh. „Prekliate globálne otepľovanie.“ pomyslel si Gejza. Chvíľu sa predieral cez tmavý les, až narazil na senník. Vyskočil do pichľavého sena, trochu sa ním zahádzal a zaspal s myšlienkou, že na tomto mieste by bola samovražda krásna. Vyspí sa a na druhý deň uvidí.

Neuplynulo ani pár hodín a uzimeného Gejzu vyrušilo šuchotanie. Otvoril oči, nehýbal sa. Napadlo mu, že sa sem s najväčšou pravdepodobnosťou prišla najesť srna. Nechcel ju rušiť. Šuchot sa približoval. „Žeby srnka robila takýto hluk?“ zapochyboval Gejza. Odhrabal sa, podvihol a sliepňal do lesnej noci. Šuchotanie sprevádzalo intenzívne fuňenie. „Medeď!“ preľakol sa Gejza a náhlivo premýšľal, čo robiť. Skrčí sa do prenatálne polohy a vyčká, kým medveď odíde.

Gejza Trtík, stočený do klbka, vyzeral v senníku ako Jezuliatko. Spokojný však nebol. Posledné sekundy života chcel stráviť vo vlastnej réžii. A rozhodne neplánoval nechať sa roztrhať v senníku v lese pri Banskej Bystrici medveďom, ktorý už mal dávno snívať svoj zimný spánok. Nebolo to ono. Gejza vyčkával, ale zvuky len krúžili okolo neho. Nedalo mu to a nadvihol hlavu. Ako psychiater vedel, že to, čo práve zbadal, bola len halucinácia, výtvor jeho mysle v hraničnej situácii, skombinovanej so slabou nočnou viditeľnosťou. Predstavivosť však mala veľmi reálne prevedenie. Gejzu Trtíka v prenatálnej polohe v senníku neočuchával medveď, ale pravý, nefalšovaný Yeti. Pár sekúnd sa Gejza usiloval danú situáciu zracionalizovať. Keď však vylúčil možnosť bezdomovca, veľmi zarasteného bezdomovca, veľmi zarasteného, smradľavého a neľudsky vysokého bezdomovca, vydral sa z jeho šálom chráneného krku zdesený výkrik. Ostrý zvuk Yetiho vydesil. Obrovskou tlapou Gejzovi jednu poriadnu tresol a revúc odbehol do hlbín lesa. Gejza z tej rany odpadol. Ale na druhej strane to bolo vlastne dobre, lebo po tomto zážitku by už pravdepodobne nezaspal.

Okolo šiestej ráno bola v lese okrem zimy ešte stále aj totálna tma. Gejza Trtík sa prebral zo spánku, či z bezvedomia a zoskočil zo senníka. V hlave mu hučalo a bolo mu doslova na umretie. Paradoxne si však na samovražedný zámer nespomínal. Čudoval sa, čo tam robí, prečo je nadránom v studenom lese, prečo ho tak neskutočne bolí hlava. Napravil si kabát, znovu zaviazal šál. Pri pohľade naň mu to celé došlo. Natešene sa pousmial a spokojne si sám pre seba povedal: „aaa, je to jasné, idem sa zabiť!“ A tak Gejza zostal na ceste, v cieli ktorej mala byť ideálna samovražda.

Vyšiel z lesa. Neodmysliteľný pach Biotiky ovládal celý tento kraj. „Áno, presne takto páchne smrť,“ spokojne si Gejza prikyvoval. Nočné stretnutie s Yetim mu už vôbec nepripadalo zvláštne. O fintách ľudskej mysle vedel svoje. Svätopluk Vávra, Gejzov pacient a po toľkých sedeniach azda aj priateľ, sa dlhé roky stretával s Meryl Streepovou. Po tom, čo Meryl hrala vo filme Mama Mia sa s ňou však Svätopluk rozišiel. Nedokázal predýchať Merylininu promiskuitu a fakt, že ani nevedela, s kým má dieťa. Následne si začal s Gabrielou Sabatíniovou. Bola už síce za profesionálnym zenitom, ale Svätopluk si sebakriticky uvedomoval, že ani on nemladne. Bol to ešte pomerne čerstvý vzťah. Všetky prominentné milenky navštevovali Svätopluka Vávru na psychiatrickej klinike. A nevadilo im ani to, že tento bezvlasý, poskrúcaný starček bol odjakživa na vozíčku. Gejza Trtík ho obdivoval. A potajme Svätoplukovi halucinácie závidel.

Rozvidnievalo sa, áut na ceste pribúdalo. Gejza sa dostal až do Slovenskej Ľupče. Malebná dedinka odetá vo zvláštnom opare. „Áno! Toto je to miesto!“ nadšene si pomyslel. „Je to tu na samovraždu ideálne,“ povedal si tíško sám pre seba, pri pohľade na hrad týčiaci sa nad okolitými domčekmi. Spolu s ním kráčala hore kopcom ku hradu aj skupinka pracovne oblečených mužov a žien neidentifikovateľného veku. Gejza rezkým krokom kráčal za nimi. Bola to skupinka archeológov, historikov, reštaurátorov, neplatených dobrovoľníkov, aj platených nedobrovoľníkov, nadšencov, študentov a ich učiteľov. Veľká ťažká brána hradu sa v Slovenskej Ľupči otvárala takmer výlučne pre nich. Bol to hrad súkromný, na ktorom sa okrem akcií Železiarní Podbrezová robil aj dôležitý výskum. Toto Gejza samozrejme nevedel. Prečo by aj mal? S jeho samovražednými úmyslami tento fakt na prvý pohľad nijako nesúvisel. Strážnik vpustil do hradu zanedbanú skupinku spolu s Gejzom Trtíkom. Trošku si ho obzeral. Po jednej noci v lese ešte očividne nebol dostatočne zanedbaný. Ale čo on vedel? Mal to tu strážiť a otvárať bránu. A to aj robil. Viac sa nestaral.

Skupinka vošla do chladných, zatuchnutých priestorov a automaticky si brali motyčky, lopatky, metličky, dláta… Gejzovi pripadalo za daných okolností vhodné, aby sa pridal. Metlička pôsobila neškodne, tak ju vzal a vybral sa nájsť miesto, ktoré by spĺňalo jeho náročné samovražedné kritériá. Nikto ho nezastavil, nikto sa ho na nič nepýtal. Očividne tu v pracovný deň o ôsmej ráno žiadneho votrelca nečakali. Gejza Trtík sa prechádzal po rozľahlom a pomerne zachovalom hrade, občas pozdravil nejakého reštaurátora. Napriek tomu, že nemal sprievodcu, spoľahlivo odhalil mučiareň. Práve intuícia mu našepkala, že toto je miesto, kde sa v mukách zvíjali odsúdenci. Keby Gejza sprievodcu mal, vedel by, že sa nenachádza v mučiarni, ale v starom sklade potravín. Prešiel nádvorie, aj izbu, kde Muránska Venuša oplakávala manžela po tom, ako zradila Vesselényiho povstanie. Poprechádzal sa po izbách internovaných mníšok, ktoré tu boli zavreté v období, kedy Gejza Trtík na samovraždu ešte ani nepomyslel. Jemu toto miesto však pripadalo ako krásny, tajomný, priam rozprávkový hrad, ktorého atmosféra dôstojne umocní odchod z tohto sveta. Najviac sa mu pozdávala vežička. Bol z nej úžasný výhľad na rozľahlú, neobývanú dolinu porastenú lesmi a zároveň mal pocit, že k Bohu odtiaľ nebude ďaleko. Nie, že by bol Gejza Trtík nábožensky založený. Ale jeden nikdy nevie… Teraz už len vymyslieť, ako bude akt ukončenia existencie prevedený. Do úvahy prichádzalo viacero možností. Skok z tohto okna by určite nezostal len pri sebazmrzačení. Istú možnosť núkala aj kombinácia masívneho stropného trámu a červeno-čierneho šálu. Tiež bolo možné zjesť viac ako len jednu, či dve tabletky antidepresív, ktoré mal Gejza pre každý prípad stále pri sebe. Rozhodol sa pouvažovať a vychutnať si pri tom posledné lúče slnka vo svojom živote. Sadol si na zem, oprel sa o chladné múry a nechal sa hladiť obedňajším zimným slnkom. Na tento čas bolo až prekvapivo hrejivé. Zavrel oči a myseľ mu zalial absolútny pokoj. Zaspal. V poslednej dobe býval stále unavený. Najradšej by sa uložil na zimný spánok. Ale rozhodol sa pre komplexnejšie riešenie.

Vo sne sa znova stretol s Uršuľou. Mali obrovský, divoký piknik, ako vystrihnutý z dákeho šibalského barokového obrazu. Bol tam aj Svätopluk Vávra vo vrúcnom objatí s Gabrielou Sabatíniovou, v jazierku sa čvachtala morsko-riečna panna Klára a Rybana s Winnetouom sa preháňala na koňoch po lúke. Uršuľa robila to, čo vedela najlepšie, plietla. Ale tentokrát ponožky. „Niet nad teplé, hebké ponožky“, snovo si pomyslel Gejza a začal sa usmievať. Úsmev však netrval dlho. Slnko zašlo a Gejza Trtík sa prebral s pocitom intenzívnej zimy. Bol nesvoj. Zrazu si týmto miestom nebol až taký istý. Vlastne si uvedomil, že si prestáva byť istý aj myšlienkou na samovraždu. S prekvapením zisťoval, že má vlastne existenciu celkom rád. A keď urobí zopár zmien, môže byť aj jeho život ešte stále celkom fajn. Hoci uznal, že taký skvelý, ako život Svätopluka Vávru nebude nikdy.

Vstal, oprášil sa a vybral sa po dlhých točitých schodoch nadol. Pri dverách sa ešte nostalgicky obzrel. Chcel si zapamätať miesto, ktoré mu vlialo novú chuť do života. Stlačil kľučku ťažkých drevených dverí a pomykal ňou…

Po hodinách zbesilého trhania mosadznou kľučkou, úpenlivého revu, zmätenosti, nadávok, beznádeje, dvoch prehltnutých antiderpesívach, výčitiek, prečo nechal mobil v autobuse a prečo si vybral dnes ráno spomedzi všemožného náradia práve metličku, klesol vyčerpaný Gejza Trtík na studenú kamennú podlahu. Zostávala nádej, že ho tu čoskoro nájdu. „Veď tu robia výskum. Potuluje sa ich tu aspoň zo dvadsať. Určite sa skôr, či neskôr niekto z nich ukáže.“ Dúfal, že to bude skôr, ako neskôr, pretože už výrazne cítil prázdny žalúdok, močový mechúr a prostatu, ktorá na podobné teplotné výkyvy nebola zvyknutá.

Na druhý deň Gejza Trtík striedavo búchal na dvere a jačal, z teraz už rozbitého okna. Odľahlá vežička, otočená z brala do neobývanej časti doliny a jej momentálny nájomník, zaujali len okolo letiaci húf vrán, sťahujúcich sa do obývanejších oblastí. A tie sa mu radšej vyhli.

Strážca v búdke pri vstupnej bráne mal z času na čas dojem, že začul krik. „Fuj. Odporné miesto.“ pomyslel si nahlas. Ale v tomto kraji si ľudia nevyberali zamestnanie podľa podobne prízemných kritérií. Najbližších pár dní tu bude celkom sám. Cez sviatky si všetci vzali voľno a rozpŕchli sa po celom Slovensku. „Prisťahovalci!“ znechutene vyprskol a v hlave mu preblesol nejasný motív bratislavského hradu. Maličký, čierno-biely televízor pustil hlasnejšie, oprel sa o kreslo a odpľul si na dlážku. „Odporné miesto“ zahundral nespočetný krát, keď sa mu opäť zazdalo, že niečo začul.

Vo vežicke začínal ďalší studený večer a Gejza Trtík sa už dlhšiu dobu neúspešne pokúšal prehodiť červeno-čierny šál okolo dreveného trámu…

Foto: Prentis T.