|
|
 V lete to tak býva, že to človeka núti čo-to v byte zrenovovať a pomeniť. Alebo aspoň upratať.
Začalo sa to výmenou silikónu okolo umývadiel. Kontakt som zohnala po známosti. Pri opravách a úpravách sa riadim heslom „bez odporúčaní ani vytiahnuť šrobovák“. Tešila som sa, že starý, krivý a nevzhľadný silikón nahradí novučičký, rovnučičký a peknučičký. Prišiel smradľavý pánko – znak toho, že sa nezastaví a fyzicky maká celé dni. Hoci, možno bol len neviazaný hygienickými konvenciami… Bol tichý, takých mám rada. Takých tých orazených, ukecaných – paninko sem, paninko tam, fakt nemusím.
Takže smradľavý, tichý, samé dobré znamenia. Ten bude isto macher, hovorila som si. Vodu nechcel, potom teda len trošku. Stačí z vodovodu. Kávu nie. Aj doma vraj menil a teraz dobehol zo stavby. Namiesto obeda. Júúúj… ňu, ňu, ňu.
Mal evidentne dobré srdce a časom sa ukázalo, že aj nešikovné ruky. Sifón z nich vypadol a trošku sa obil, ale pánko sa tváril tak skrúšene, až som ho mala chuť poľutovať. Silikón sa po prvom nanesení javil akýsi hrubý a krivý, ale veď on tam ešte dá druhú vrstvu a vyrovná to. Po štvrtej vrstve to bolo ešte horšie, hrubšie a krivšie. Jeho mohutné, špinavé prsty sa nerovnomerne zabárali do bielej hmoty a vytvárali v nej priehlbinky. Druhá ruka s ešte špinavšími prstami utierala výbežky silikónu, ktoré pod jeho dotykmi černeli. Biely silikón nenávratne menil farbu. Vraj to potom stačí umyť. Nestačilo.
Čosi mu spadlo aj do vane, do tej extrasuper vane s vnútorným napúšťaním, v ktorej sa kedysi fotil aj Marek Vašut. Teda, nie v tej mojej. Len v takom type. V bielom materiáli vznikla ryha. Malá, ale ja som ju videla. Pichlo ma kdesi hlboko, v centre šetrnosti a malichernosti. A pichá ma tam odvtedy stále, keď tú ryhu vidím. A vidím ju vždy, keď som vo vani. Vyhľadávam ju a telom mi pri tom prechádza zvláštne mravenčenie. Nie je to príjemné.
Robil to najlepšie ako vedel. Dala som mu päťdesiat eur a čokoládu. Za ten zmeškaný obed. A potrebujem nejakého šikovného odstraňovača a nanášača silikónu. Nech to po tom tichom, smradľavom a dobrosrdečnom neschopákovi opraví.
Prestala sa mi pozdávať spáľňa. S tou detskou postieľkou bola zrazu akási iná, priveľmi preplnená a celkovo, akosi to nebolo ono. Začala som okľukou – šatníkom. Vyhádzala som zo desať veľkých vriec s oblečením a pokračovala som nábytkom. Zbohom komoda z Ikei, aj dlhý toaletný stolík. Domov našli na strednom Slovensku. Budú si ich tam vážiť. Do Ikei je odtiaľ ďaleko.
Kamarátka ma varovala, aby som v žiadnom prípade neupratovala. Ona to vraj robila a otočilo sa jej dieťa. Hovorila mi to vo fáze, v ktorej som nevedela, o čom presne točí. A keď som to zistila, tak som si povedala, že ups, mne by sa to zas asi aj celkom šiklo a šla som do toho. Okrem upratovania som aj maľovala. Neotočilo sa. Možno som neupratovala dosť. Ale stena je pekná. S novým posteľným čelom. Dokonca s dvoma. Z Ikei. V budúcnosti sa z nich možno zas budú tešiť niekde, odkiaľ majú do nábytkových rajov ďaleko. A keď už som bola v tom, pribudol nový luster. Voláme ho monštrum, lebo by si skôr zaslúžil svadobnú sieň na Smolenickom zámku a nie pätnásť metrov štvorcových, o ktoré sa delí s Ikeou. Ale je naozaj super. Ako väčšina monštier.
Po silikóne a spálni som sa vrhla na ďalšiu izbu. Zabrzdila som sa v štádiu vyhodenej sedačky a nejasnej predstavy o tom, čo tam bude namiesto nej. V izbe sa to teraz tak zvláštne ozýva.
Spomenula som si na výjav, ktorý som kedysi videla v zoo. Bociany si tam práve stavali hniezdo. Samička ukladala vetvičky jednu vedľa druhej a samček nosil ďalšie a ďalšie. Nie po jednej, vždy ich mal v zobáku viacero. Pokorne ich položil pri hniezdo a samička ich zlostne preberala a vyhadzovala. Pre svoj nový domov vyžadovala tú najlepšiu kvalitu.
Zrazu som si pripadala trošku ako to zvieratko. Zblbnuté inštinktom hniezdenia. Nie je to fuk, či je sikón krivý alebo krivší? Či je stena svetlomodrá alebo tmavomodrá? Sú to také nepodstatnosti. Ale z nejakého dôvodu sú momentálne pre mňa mimoriadne dôležité. A bavia ma.
Tehotenstvo je vlastne celkom fajn. Vážne. Teda, pre niekoho asi nie, ale ja si celkom pochvaľujem. Akože áno, to priberanie, brucho, bolesť chrbta a neustále otázky od každého kedy, čo, kde a či už teda konečne máme aj to meno… („Nemáme! A? Skrátka, doprdele, nemáme! Chápeš, Verča?“) Priznávam, už ma to zľahka štve. Snažím sa byť chápavá, šak je to jasné, že sa pýtajú. Veď asi aj ja by som sa. Ale nikdy by som si nepomyslela, že to po pár mesiacoch začne byť také otravné. Čo otravné, iritujúce! A keď sa človek dostane na takú rodinnú oslavu, kde je zhruba stovka ľudí, ktorých pozná, pozná z videnia a nepozná vôbec a všetci sa húfne pýtajú dookola to isté, začne byť aj zľahka podráždený. A potom si to tí dobromyseľní a starostliví vypytovači nesprávne vysvetlia, ako že ste trebárs nespoločenský. Alebo hysterický. Tí odvážnejší si zaševelia popod fúz čosi ako „piča“. A to potom človeka štve dvojnásobne.
No, ale na zopár maličkostí takéhoto druhu je to naozaj požehnaný stav. Tak napríklad, v živote som nemala také dobré vlasy ako teraz. Možno dámičky kaderníci by to videli inak, ale ja si pochvaľujem. A nechty. Fú… Žiadne lámanie, dlhé, rovné, rýchlo rastúce. Jak z reklamy. Vlastne tak, ako vlasy.
Chlapom to síce nič nepovie, ale nemať niekoľko mesiacov krámy je skrátka skvelé. Vedela by som si zvyknúť. A opätovne sa mi bude privykať len ťažko.
Tým, že má človek viacero „bežných“ vecí náhle u zadku, stratí sa aj akýsi zbytočný ostych a strach. V tehotenstve akoby pribudla odvaha. Priority sa náhle posunú kamsi inam, čas „normálneho“ života sa kráti a na zbytočné upejpávanie sa skrátka nie je čas. A tak sa vrhá aj do toho, do čoho by sa inak nevrhol. A robí to s vedomín, že whatever. Dávam častejšie z prvej a prepečie sa mi to, cha!
Strach sa nestratí úplne. Prenesie sa na iný level. Človek sa zrazu obáva čohosi celkom iného a bežné veci sa začnú javiť menej podstatné.
Neznámi ľudia na ulici sa na vás usmievajú, matky okrikujú svoje deti, keď bežia príliš blízko povedľa vás. A okrikujú aj matky s tendenciami kamarátskej a ultraliberálnej výchovy.
A keď prídu páni opraviť zapchatý odtok, tak sa sami od seba pred dverami vyzujú a jeden druhého upozorňujú, aby nerobili bordel. Jeden z nich sa rozpráva s vaším poprsím a vám je to smiešne. Ale na záver druhého informuje, že do správy napísal, že to „vyrážalo na záchode“ a že to bude pre pani zadarmo. Ištalatéri, čo nič nechcú? Neveríte vlastným očiam a ušiam. Toto by sa netehotnej veru nestalo!
Vlastne som sa už dávno necítila tak zdravo. Za celý čas tehotenstva som totálne fit. (Klop-klop) Je v tom, samozrejme, kus dojmológie, ale akoby mi imunita šľapala za dvoch. Môžem byť v klíme a v prievane, môžem byť s prechladnutými ľuďmi, meniť prostredie a teploty, makať jak fretka, za celý čas som neochorela. Teda, až na to, že mi na vyhlasovaní finalistov odišiel hlas. Pri moderovaní to bola celkom zaujímavá situácia. Doma sa už, chrapúň, zas vrátil.
Až na zopár detailov, ako stále horšie dýchanie, „ten blbý chrbát“, občasné falošné kontrakcie (po vyhlasovaní bola parádna noc), únavu, nervy z toho, či fakt ísť rodiť do Kocha (kašlať na tých 1500 eur) alebo dať nemocnicu, lebo šak tam je „normálne áro“, jak to celé dopadne a čo s tým novým človekom budem robiť, je to vlastne celkom OK. A na to meno teda.
Jo, je to veru požehnaný stav. Ale mám akési nejasné tušenie, že je to také ticho pred búrkou…
Foto: Pixabay
|